Čo vás naučil váš pes?
Dojíma ma, ako sa teší, keď prídem. Nedávam jej príkazy, ale sa s ňou rozprávam. Neprikazujem jej „neštekaj“, ale normálne jej poviem: „Nebuď ako iné psy, čo štekajú.“ Ona sa na mňa pozrie a rozumie mi. Sme v takom vzťahu, že nepotrebujeme slová. Starne a pomaly ma pripravuje na to, že príde záver. Ale podobne ako ona si to nepripúšťam.
O vás je tiež známe, že veľmi rád cestujete po krajinách, ktoré nepatria k bežným dovolenkovým destináciám. Dostali ste sa tento rok niekam?
Nie. Mal som veľa práce a tiež som mal pádny dôvod zostať doma, keďže sa nám narodila dcéra. Kamaráti, s ktorými som zvykol vyrážať na cestovateľské výpravy, si tiež založili rodiny. Verím, že o pár rokov sa k expedíciám vrátime, máme totiž ešte minimálne jeden nesplnený cestovateľský sen – prejsť Vachanský koridor. Hovorí sa mu „Pamir Highway“, v preklade Pamírska diaľnica alebo tiež strecha sveta. Je to málo obývaná a nepoškvrnená oblasť na pomedzí Afganistanu a Tadžikistanu. Nie je to klasické cestovanie, ale expedičný typ zážitku, treba sa na to vybaviť aj fyzicky pripraviť.
Je nejaká krajina okrem Slovenska, kde by ste dokázali žiť?
Aj keď neviem, čo by som tam robil, ale párkrát som si povedal, že tu by som vedel žiť, lebo sú tam príjemní ľudia, jedlo aj prostredie. Napríklad v Kolumbii alebo Gruzínsku. Ale potom som vždy rád, keď sa vrátim domov. Nemám potrebu ísť žiť inam. My tu máme všetko, na čo si zmyslíme, hoci si to dostatočne nevážime. V porovnaní s inými krajinami sa máme veľmi dobre a mohli by sme sa mať lepšie, je to len v našich rukách. Stačí, ak budeme k sebe dobrí, ohľaduplní a budeme si to tu vážiť. Ja sa z každej cesty vraciam lepší a naplnený.