Príliš skoro
Utrpenie mu do života vstúpilo už na jeho ranom začiatku. Starší brat Miško sa utopil, keď mal Andy iba päť rokov. A tak ako malý chlapček denne s mamou navštevoval cintorín, nenávidel to, nechcelo sa mu tam chodiť a intenzívne vnímal, ako sa jeho rodičia trápia. Prenášalo sa to na neho, bolesť sa stala nákazlivou. Ďalšia rana do rodiny prišla, keď mu otca zavreli do väzenia v Leopoldove. Vtedy navštevoval iba druhý ročník na základnej škole. Vojtech Hryc bol vyhlásený za nepriateľa komunizmu a to, samozrejme, neostalo bez následkov ani pre jeho rodinu. Z malého budúceho herca bol zrazu „potomok zločinca“ a v škole naňho ukazovali prstom. Otca mu prepustili, keď mal Andy pätnásť, no k rodine sa vrátil s podlomeným zdravím.
Dostať jednu, vrátiť tri
A tak sa mladík z Bratislavy od začiatku musel spoliehať sám na seba a tvrdo bojovať za svoje sny a miesto na svete. No húževnatý Andy skrátka dokázal prežiť. „Vychovávala ma ulica a naučila ma, že ak ti niekto dá facku, musíš mu vrátiť tri, aby si to zapamätal a už nikdy to neskúšal,“ vyjadril sa. Napriek nie príliš šťastnému spoločenskému postaveniu a lajdáckemu prístupu k učeniu sa mu však podarilo dostať na strednú školu, a dokonca aj vyštudovať Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Herecký chlebíček bola preňho rana do čierneho, hral naplno, z vedľajších úloh dokázal vyťažiť maximum a v tých hlavných zažiaril ako málokto.
Vďaka životnej filozofii „nenechať si brnkať po nose“ a ostrému jazyku si vyrobil počas života veľa nepriateľov, no priamočiarosť k nemu pritiahla tých správnych ľudí. Ako pekný mladík po vysokej škole spoznal svoju manželku, s ktorou mali dve šikovné deti, Wandu a Huga. Aj keď dúfal, že kalich horkosti sa mu pre tento život už minul, musel si ho vypiť pekne do dna. Hovorí sa, že každému človeku je nadelené toľko, koľko dokáže uniesť. A pán herec mal tie plecia skutočne mocné.
Článok pokračuje na ďalšej strane