Peter Zakovič
StoryEditor

Rozhovor s Mirom Jarošom: Nemal som čo jesť a na hudbu som si požičiaval!

24.06.2020, 16:00
Celebrity
Sen o kariére speváka sa mu podarilo splniť trošku inak, než predpokladal, no jeho hudba napĺňa radosťou srdcia mnohých fanúšikov. Reč je o Mirovi Jarošovi (42), ktorý to nikdy nevzdal.

V posledných rokoch vaša sláva exponenciálne narastá. Je už len málo slovenských rodín, ktoré by vašu hudbu nepoznali. Ako to vnímate?
Rodiny na Slovensku mi otvorili dvere do svojich domácností. Stal som sa súčasťou ich životov a veľmi sa tomu teším. Svoju prácu však už nevnímam úplne ako prácu, stalo sa to mojím životným štýlom, takže necítim, že pracujem. Jediný moment, keď si to uvedomím, je ten, keď mi prídu peniaze na účet. Život, ktorý mi bol dopriaty, si skutočne užívam. Nebolo to vždy také, boli obdobia, keď som nemal čo jesť a podobne, no teraz mám konečne pocit, ako by sa mi vracalo to, že som vytrval.
Tvorba pre deti nie je v našich zemepisných šírkach až taká rozšírená. Ako ste sa k nej vôbec dostali? Bol to váš zámer?
Vždy som chcel tvoriť pre dospelé publikum, no nikdy sa mi nepodarilo nadobudnúť vysnívaný status „áčkového“ interpreta. Napriek tomu, že som bol známy, nebolo to dosť na to, aby som sa hudbou dokázal uživiť. Raz za mnou prišla moja manažérka, ktorá pracovala aj na iných projektoch, či by som nevedel napísať peknú detskú pesničku pre jednu spoločnosť, no kategoricky som odmietol. Vôbec to nebolo to, po čom som už roky túžil a hlavne som si nemyslel, že by mi to vôbec išlo.

Ako sa to teda podarilo?
Na druhý deň som z ničoho nič dostal nápad a už za krátkych desať minút som mal vymyslený text aj hudbu, ktoré sa jej skutočne páčili, a tak vznikli Veselé zúbky. Pesničky som sa však dobrovoľne vzdal. Nechcel som, aby ľudia vedeli, že je moja. Mala však taký úspech, že odo mňa žiadali ďalšie. Opäť som sa bránil, no veľmi rýchlo som pochopil, že je to niečo, čo mi ide veľmi prirodzene. Za jediný deň vznikli Čarovné slovíčka a Čisté rúčky, a tak sa to celé nejako začalo. Občas sa mi zdá smiešne, ako ma ľudia chvália, ako som to všetko dokonale vymyslel, a pritom to celé prišlo sčista-jasna.
Čo pre vás znamená vaša hudba? Máte vo svojej tvorbe favoritov?
Piesne sú pre mňa najprirodzenejším spôsobom prejavu. Každú pesničku, ktorú vyprodukujem, si však vypočujem najmenej dvestokrát. Keď sa k nej natáča klip, tak ešte ďalších stokrát. Každá pieseň, ktorú vytvorím, je pre mňa srdcovou záležitosťou, lebo jej verím, ale po tristo počutiach sa už teším na ďalšiu. Najradšej však mám asi svoju vianočnú tvorbu, k tej sa vždy rád vraciam.
Kedy ste sa rozhodli, že sa vydáte na tŕnistú cestu za slávou?
Od detstva som si myslel, že som sa narodil, aby som bol spevák. Keď sme si vyberali povolanie, moja mama po troch dňoch trucovania, keď som si to snažil vydupať, vymyslela, že sa vyučím za predavača a budem predávať hudbu, teda cédečká, a ja som sa nechal opiť rožkom (smiech). Bolo nesmierne ťažké stáť za pultom a predávať hudbu, keď ju chcete tvoriť. Moja túžba bola natoľko silná, že keď prišla prvá SuperStar, žil som v Izraeli, kam som šiel pracovať, aby som zarobil na dobrého producenta.
Rozhodli ste sa, že si na svoj sen zarobíte sám?
Potreboval som osemnásťtisíc, a tak som šiel do pracovnej agentúry a povedal im, že pôjdem robiť kdekoľvek, ale potrebujem za tri mesiace zarobiť túto sumu. Boli to vtedy obrovské peniaze, keďže moje vreckové bolo asi 20 korún.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Miro Jaros (@jarosmiro),

A čo ste tam vlastne robili?
V Izraeli som sa na farme staral o vinič, každý deň od rána od piatej do šiestej večer. Keďže nebolo miesto v ubytovni, spával som asi dva mesiace v stajni spolu s koňom. Keď má človek sen, spraví pre to všetko.
Máloktorý umelec sa môže pochváliť takýmito začiatkami, neznie to príliš idylicky...
Ani nebolo (smiech). Všetko, čo som zarobil v práci, som odložil na nahrávanie, nejedol som poriadne, pretože som potreboval platiť nájomné a ďalšie veci. Viacero svojich hitov som nahral za požičané peniaze. Keď som zistil, že mi chýbajú, musel som si vybaviť pôžičku. Svojmu snu som skutočne veril. Veril som, že urobím hit, že ma začnú volať na akcie, že peniaze zarobím späť a banke ich vrátim, ale spätne si uvedomujem, že to bola len taká rozprávka. Nebol som šťastný, len som prežíval. Najhoršie asi bolo obdobie po SuperStar.
Ako je to možné, veď ľudia vás predsa zbožňovali?
Keď som prišiel do SuperStar, zrazu som mal všetko, o čom som kedy sníval. Boli sme v televízii, písalo sa o nás, ľudia nás spoznávali, ospevovali. Príliš skoro, vlastne bez akejkoľvek vlastnej zásluhy, som zažíval takú instantnú slávu. Čudoval som sa, aké šialene ľahké bolo dostať sa do šoubiznisu. Keď som si šiel niečo kúpiť, dostal som to zadarmo, keď som sa šiel niekam najesť, jedlo som mal grátis. Vstúpite na nablýskané javisko, zaspievate niečo, aj keď falošne, ale ľudia vás zbožňujú a vy tomu celému uveríte.
V skutočnosti to bolo iné?
Zrazu sa však skončí šou a vy už nemáte prístup na nablýskané javisko, už zrazu nie ste v televízii. Vydáte album, ktorý sa síce stane platinovým, no rádiá oň nemajú záujem. Začnete zarábať peniaze, veď krátko po SuperStar sa zo mňa veľmi rýchlo stal milionár. Peniaze som však nikdy nevnímal ako niečo, čo je potrebné, a všetko, čo som zarobil, som hneď minul na ďalšiu tvorbu, pretože som si myslel, že to zarobím niekde inde. Postupne sa však záujem o nás a naše vystúpenia začal vytrácať. Zrazu sa akcie, ktoré patrili nám, začali ponúkať iným interpretom a iným hviezdičkám. Uletel som si veľmi vysoko a uvedomil som si to zrejme až vtedy, keď som mal na účte posledných sto korún. Dnes som však aj za toto všetko vďačný. Potreboval som to, aby som vedel, aké je to začať od úplnej nuly a aké to je úspech si zaslúžiť.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Miro Jaros (@jarosmiro),

Ako vlastne vyzerali vaše dni počas účinkovania v  šou? Bolo to až také šialenstvo, ako sa hovorí?
Keď ste v SuperStar, tak vás konštantne stráži ochranka. Bývali sme v hoteli, ktorý sme bez nej ani nemohli opustiť. Žili sme tak, že sme mali nejaký režim, no s vonkajším svetom sme v podstate nemali žiadny kontakt. Po vypadnutí však o celú túto ochranu prídete, pretože televízia nemá potrebu sa o vás ďalej starať. Keď som vyšiel za bránu hotela, mal som začínajúcu chrípku, potreboval som si oddýchnuť a hlavne to vyležať, preto som sa tešil domov do našej pokojnej dedinky. Prišiel som domov, ale polovicu našej ulice zaberal dav, až potom mi došlo, že tam čakajú na mňa. Moja mama mi povedala, že to je bežné, že tam celé dni čakajú na mňa. Nemal som na výber, rozdal som podpiskarty, no celý večer mi aj tak niekto klopal na okno. Vtedy som si uvedomil, že potrebujem pomoc a požiadal som našu manažérku, či by som sa mohol stretnúť s psychológom, ktorého sme mali k dispozícii. V tom kole som však vypadol a nikdy k tomu nedošlo.
Pomoc odborníka ste teda nakoniec nepotrebovali?
Psychológa som však nakoniec potreboval tak či tak. Z klietky SuperStar som prešiel do reality veľmi rýchlo. S Katkou Koščovou sme si prenajali bytík na Dlhých dieloch, a keď sa ľudia dozvedeli, kde bývame, znova sa opakovalo to, čo u nás doma. Ľudia tam chodili, zvonili na všetky zvončeky, vchod sme mali popísaný odkazmi od fanúšikov, behali po schodoch, klopali každému na dvere. Rok a pol som žil život v strachu medzi štyrmi stenami a v taxíku. Vyvinula sa u mňa paranoja.
Tieto časy však máte dávno za sebou a dnes je z vás iný človek alebo sa mýlim?
Konečne som dospel, konečne som našiel svoje ja. Podarilo sa mi v živote dospieť do štádia, keď som skutočne spokojný. Prekvapivo to nie je až také ťažké. Stačí mať okolo seba správnych ľudí a nebáť sa vnútorne riešiť veci. Každý deň sa učím byť lepším človekom, lepším umelcom, lepším šéfom,  to ma robí šťastným!

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/celebrity, menuAlias = celebrity, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
21. február 2024 23:25