Keď som sa na tento rozhovor chystala, dievčatá v redakcii sa smiali, že stačí položiť prvú otázku a viac už netreba...
(Smiech) Naozaj som taká strašná? To snáď nie. Už som staršia, už je to lepšie.
To nie je o tom, že si strašná. To je o energii. Je toľko mladých žien, ktoré pôsobia unavene, smutne, otrávene, rezignovane, že je radosť potom stretnúť teba, s tvojou láskou k životu.
Život to je najkrajšie, čo môžeš mať. Ty si jeho režisérom, ty si určuješ jeho smer aj na základe toho, čo sa ti deje. Každý deň je jedna uzavretá kapitola. Ja sa prosto ráno teším na to, čo ma čaká, aj keď sú to náročné veci – napríklad dnes pôjdem do postele až po tretej ráno. Ale nesťažujem sa, užívam si každú hodinu, lebo tak je to príjemné a tak z toho nemám stres. Lebo ten sa zvláda ťažko a keď si ho pripustíš, celá sa vnútorne rozochveješ v zlej vibrácii.
No stres má dnes každý...
A nie každý ho zvláda, to sa musíš naučiť, samozrejme. Aj my sme boli za mladi iní. Tiež sme nedávali všetko najavo, neboli sme si sebou istí. Mladí ľudia sú neskúsení, veď to poznáš, život prinesie aj ťažké veci, keď padneš na kolená. Ja som mala začiatok tohto roku veľmi náročné obdobie. Veľmi sa mi ho nechce pripomínať, ale nebolo dobré a celý čas som si len vravela, že je tu preto, aby ma niečo naučilo. Niekedy sa to zdá nemožné, ale za všetkým treba hľadať niečo, čo nás môže posunúť ďalej.
Možno je základ v tom, že priznáš, že sú obdobia, keď sa máš zle, dôležité je ráno vstať a prežiť ich vystretá a s úsmevom.
Presne tak. Ono je také klišé, že ráno sa pozri do zrkadla a povedz si, že sa ľúbiš. U mňa je to čoraz náročnejšie, lebo sa ráno už v zrkadle nespoznávam, ale chápeš pointu. Sebaláska, zdravé sebavedomie. Keď som na Slovensku, bývam v hoteli a na raňajky si dám vždy volské oko s grilovanou zeleninkou a espresso. A vždy stretnem niekoho, kto mi urobí náladu. Nemusí mi priamo lichotiť, keď sme robili Tvoja tvár znie povedome, pristavil sa, keď som už popíjala kávičku, pri mne chlapík, že je masér a že keby som potrebovala vymasírovať, nech sa ozvem. Smiala som sa, či to tak vidno, že sa trápim, a on sa smial so mnou... a mohlo sa ma to aj dotknúť, ale ja sa snažím veci brať s humorom...
Tak ťa všetci poznáme.
Tomu zas never, aj ja mám zlé a ťažké momenty. Len si ich neužívam tak dlho a intenzívne ako tie dobré, pekne ich zatvorím do nejakej zásuvky tu v hlave a idem ďalej. Lebo život je strašne krásny.
Žiješ v Nemecku, na Slovensko jazdíš celkom pravidelne, to ste si s manželom vlastne veľmi vzácni, keď nie ste stále spolu.
Keď idem sem, hovorím, že sa teším domov, a po pár dňoch sa zase teším domov do Nemecka. Čo ti poviem, pravdu máš. Nemusíme si tu my dve hovoriť, že to ide samo, mať šťastné manželstvo, že na tom treba pracovať... Vždy, keď na pár dní odchádzam, napadne mi, že preboha, ja mu musím navariť, aby mal čo jesť, a potom ma zastaví tá zrelá žena vo mne a hovorím si – veď má zdravé ruky aj nohy. Veď má 68 rokov (smiech). To vieš, že je fajn, keď sme chvíľu od seba, hoci sme spolu neustále v kontakte, volá mi už po ceste v Salzburgu a v Linzi a ja podľa toho, či mu do mobilu fúka vietor alebo nie, viem, či je na golfe alebo doma (smiech).
Ale občas ide aj s tebou...
Áno, chodí veľmi rád. Počas nakrúcania programu Tvoja tvár znie povedome chodil celkom často, ale ja som sa necítila veľmi komfortne. Musela som sa starať o seba, o svoje vystúpenie, aby bolo dobré, no v hlave som stále mala, či jedol, či má čo robiť, či sa niekde nestratil a nenabúral... Našťastie je v okolí Bratislavy dosť krásnych golfových ihrísk, tak hral. Ja sa tiež teším, keď budem mať viac času a zahrám si na Slovensku.
Počkaj, ty so svojím temperamentom hráš golf?
No samozrejme! Vieš, aké je krásne, keď nemusíš rozprávať?... Ale len chvíľu (smiech). Ja to ľúbim, pohybuje sa celé telo a prejdeš šesť kilometrov, ani nevieš ako. To, keď ideš behať, dáš si slúchadlá, počúvaš hudbu a stále rozmýšľaš, koľko ešte a čo budem robiť potom... Pri golfe je to prirodzené a zábavné.
Keď však hovoríme o tom tvojom manželovi, vy ste mali svadbu na Slovensku.
Áno, on ma kúpil. Za 22 000 mariek, moja. Nechcela som len tak emigrovať, lebo brat študoval, maminka a otecko mali prácu, nemôžeš len tak zhodiť svoju rodinu len preto, že ty sa rozhodneš ísť žiť za hranice na západ... Takže to, čo ten štát do mňa investoval, to si vypýtal späť. Najskôr som nechcela ani počuť, že to radšej ostanem stará panna, ale potom som si to rozmyslela. To by bol taký smutný osud.
Takže si mohla chodiť na Slovensko.
Áno. Takže som mojich stále navštevovala.
A kde si ty toho svojho muža stretla?
Bože, zlatko, veď to bolo v minulom storočí... Ja som niekde spievala a on ma počul. Práve sme sa o tom nedávno bavili a on hovorí, pamätáš si, aké si mala dlhé vlasy? Ty si bola bohyňa! A ju mu vravím, bola, môj drahý, bola? Nemám rada takéto reči, aj ty si bol štíhlejší, keď ideme do detailov... (smiech).
Bol vtedy iný ideál krásy ako teraz?
To záleží na tom, kto by ti odpovedal. Mne sa hrozne nepáči, ako sa do popredia tlačia dievčatá, ktoré majú konfekčné číslo nula. Veď to je také nezdravé. Je predsa dôležité mať krivky, mať silu v tele a to telo milovať. Lebo keď svoje telo má žena rada, vysiela ten signál aj do okolia a všetci ju akceptujú. V Nemecku je taká modelka, Angelina sa volá, je krásna, je plus size, má grandiózne pohyby, proste ju žeriem, lebo z nej ide sebavedomie. A tak to má byť. Nechcime mať iné telo ako to, čo máme. Každý je iný typ, treba to tak brať.
A vieš, čo je aj tak najviac dôležité. Byť vystretá, mať čisté vlasy, nechty a zdravé zuby...
Tie ja už mám tretie (smiech), ale je to tak, ako hovoríš. Ja teda chodím vystretá, mám 180 centimetrov, nosím ešte aj opätky, takže vidím všetky plešiny mužov v okolí... ale to nič (smiech).
Aký je rozdiel medzi nemeckými a slovenskými ženami?
To ti poviem veľmi rýchlo. Nemky sú... nechcem povedať, že lenivé. Skôr málo flexibilné. Keď mi manžel zavolá, že príde návšteva, tak hneď ako zložím telefón, dávam si natáčky do vlasov, otváram chladničku, vyberám, kombinujem, chystám občerstvenie, potom sa nalíčim, oblečiem, som pripravená... Jedna Nemka, keď jej manžel zavolá, že ide domov s hosťami, povie – ale ja mám dnes migrénu, veď to nestihnem... Alebo iné výhovorky. Ona to vie urobiť, ale potrebuje oveľa viac času. Preto ma nemali na začiatku tie ženy rady. Lebo som varila, aj betónovala, aj všetko robila. Ja som nemeckým mužom ukázala, čo všetko žena dokáže, a ich manželkám sa to nepáčilo.
Takže potom tvojmu manželovi závideli...
A teraz závidia mne. Lebo odkedy dosť často cestujem na Slovensko, môj muž varí, perie, žehlí, nakupuje, môžem sa na neho spoľahnúť.
Nenakupuje ako typický muž, že donesie domov všetko možné, len nie základné veci?
Nie, taká som ja (smiech). On sa v supermarkete správa rozvážne, ja tam s ním nemôžem byť, lebo mu to trvá hrozne dlho... Ale nemôžem ho už veľmi vychvaľovať, lebo sa mi sťažuje, že už nemá kamošov, lebo ich ženy im stále oplieskavajú o hlavu, čo všetko Evin manžel doma robí a oni nie.
Máš viac priateľov tu alebo v Nemecku?
Nemám veľa priateliek, dve na Slovensku, jednu staršiu v Nemecku, a aj keď chodím so známymi von na tie ladies večere, kde je veselo a kecáme jedna cez druhú, len priateľkám sa otvorím úplne. Poznáš to. V tej staršej dáme sa vidím, veľmi si ju vážim, vzhliadam k nej. Vôbec si vyberám ľudí, od ktorých sa môžem niečo naučiť, asi som nemohla mať mladého zajačika, stále by som ho usmerňovala, opravovala, ako matka. Aj keď viem, že mnohým ženám takéto vzťahy fungujú a je to super. Každý nech žije, ako sa mu páči. Treba viac akceptovať, tolerovať. Nie kritizovať. A tu na Slovensku sa veľa kritizuje.
V Nemecku nie?
Menej. Aj bulvárna tlač je milšia. Možno preto, že tam vieš vysúdiť veľké peniaze, keď píšu hlúposti, alebo ťa ohovárajú či urážajú. Počas programu Tvoja tvár znie povedome som si o sebe prečítala také veci, že som teda predýchavala. A stále som sa pýtala – ako je možné, že mladá žena nad 20, ktorá ma nikdy nestretla, je schopná písať také veci? Preglgla som to, ale ostane to istý čas v tebe. Taká nejaká nespravodlivosť, chápeš...
V Nemecku sú možno ženy aj viac emancipované, bulvár sa nepúšťa do tém, ktorá koľko pribrala, schudla, kedy odišla z materskej do práce...
No, to sme si my ale zas dali, s tou emancipáciou, na druhej strane. Kedysi boli ženy doma s deťmi a starali sa o domácnosť. Dnes k tomu ešte robíme kariéru, cestujeme a chceme aj božsky vyzerať... no a aké sme potom unavené. A tí muži sa na nás bezmocne pozerajú, lebo im pred očami silnieme, no poviem ti, nechcela by som byť v ich koži.
Uvidíme, ako na tom budú naše dcéry a nevesty...
Ja si tú svoju pestujem. Napríklad k malej vnučke chodím každý utorok, nech si ona trochu oddýchne. Ráno o pol deviatej som tam, oni prídu večer o pol siedmej a ja sa starám o malú...
Jejda, teba chcú teraz všetky mamy na Slovensku za babku.
Môžem ti povedať, som grogy!! Spievam jej a jódlujem, to na mňa pozerá, že čo to je... Dúfam, že keď začne komunikovať, nebude vždy v utorok hovoriť, že zase príde tá otravná pani (smiech). No ale, keď hovoríme o tej emancipácii, svojej neveste som povedala: keď sa malá narodí, musíš povedať, že je to celý on! To je prosto u mužov pre nejakú príčinu podstatné. Takže keď som ju prišla prvýkrát pozrieť, kričala som – bože, to je celý ocko!, a nevesta prikyvovala, však áno? Aj ja ho tam celého vidím (smiech).
No veď on je šťastný chlap, keď si jeho mama a žena tak rozumejú...
To ja hovorím všetkým svokrám. Choďte aspoň raz do mesiaca so svojou nevestou na obed, na večeru, na kávičku. A nechajte ju, nech si rozpráva, čo len chce. Aj na toho vášho syna nech si ponadáva, vypočujte si to, potom sa s ňou pekne rozlúčte a to, čo si o nej naozaj myslíte, povedzte až doma mužovi (smiech). Veď každý sme nejaký... Ale vážne, máme dobrý vzťah. Musím ju rešpektovať, naučila som sa to, ona má svoj štýl, svoje názory, treba im len pomáhať. Treba byť žensky solidárna.