V seriáli Za sklom hráte talianskeho mafiána Badalu. Videla som vás pri nakrúcaní, v scéne, v ktorej vaša postava zúri a ide z vás strach. A potom v prvej časti seriálu, keď Badala otvára oslavu so strhujúcou veselosťou. Aký je typ človeka?
Nepovedal by som, že Badala je mafián, pretože skutoční mafiáni sú horší. On je podnikateľ, ale zlý podnikateľ. A tiež je klaun. Musí ním byť, aby presvedčil všetkých okolo seba, že má pravdu. Komický je tiež tým, ako hovorí po slovensky a ako prechádza do taliančiny, keď sa rozčúli. Nechcem ho obhajovať, pretože ho hrám, viem, že scenáristi sa pri písaní jeho postavy inšpirovali skutočným zločincom, ale ja som ho takto vnímal.
Zločincov vám režiséri dávajú hrať veľmi radi…
Bohužiaľ. Neviem prečo, lebo ja som veľmi dobrý človek. Hral som rôznych gangstrov, ale ten posledný, v českom seriáli Rapl 2, bol fakt hnusný. Nemal v sebe žiaden komický prvok, iba temnú stránku, a tým som v tej postave nemal žiaden priestor na oddych. A teraz, súbežne so Za sklom, v Belehrade nakrúcam krimiseriál Zabijaci môjho otca, v ktorom hrám policajného prezidenta.
Ide o kladného hrdinu?
Vôbec. (Smiech) Tiež je svojím spôsobom mafián. Je veľmi tvrdý a nekompromisný, ale, bohužiaľ, tento rok skončí zle. Je to už štvrtá séria seriálu a ešte ďalšie dve sú naplánované.
To znamená, že je populárny...
Veľmi. U nás v Srbsku to bol totiž v roku 2016 prvý krimiseriál, ľudia ho považovali za čosi revolučné. Len na porovnanie, v Česku sa v tom roku odvysielalo päť domácich krimiseriálov.
Hrali ste aj vo filme Harry Potter a Ohnivá čaša riaditeľa Durmstrangu, Igora Karkarova. Ako sa vám pracovalo s toľkými deťmi?
Mal som s nimi len niekoľko obrazov, ale ťažšie bolo to, že im bol prispôsobený celý režim nakrúcania. Podľa anglických zákonov môžu byť detskí herci na pľaci štyri hodiny, čo sa veľmi prísne dodržiavalo. Bez ohľadu na to, že sme boli uprostred obrazu. Ak deťom práve „padla“, všetko sme museli nechať. Systém nakrúcania bol vymyslený tak, aby sme detských hercov za tie štyri hodiny maximálne využili a keď odišli, my sme nakrúcali ďalej.
Takže kamera sa začala sústrediť na dospelých?
Presne tak. A oproti nám boli detskí dabléri. Výškou či farbou vlasou boli síce identickí s hlavnými detskými postavami, ale čo sa týka hereckého talentu, boli to polená.
Hrali ste aj v Kronikách Narnie či v seriáli Génius: Albert Einstein. Je pri takých veľkoprodukciách priestor na to, aby sa herci skamarátili?
Podľa mojej skúsenosti vznikajú, keď je celý štáb niekde ďaleko od domova. Napríklad, raz som mesiac nakrúcal v Bukurešti, a pritom som sa veľmi skamarátil so Samom Neillom, ktorý hral lekára v Jurskom parku. Keď nás potom prišli navštíviť moja priateľka a jeho manželka, aj ony sa skamarátili. Odvtedy si občas napíšeme. Alebo jeden deň som nakrúcal s Donaldom Sutherlandom v akomsi väzení za Prahou seriál Crossing Lines, kde som hral nejakého Rusa. Donald si najprv myslel, že som naozaj Rus, ale keď zistil, že som z bývalej Juhoslávie, úplne sa voči mne uvoľnil. V roku 1968 totiž pol roka nakrúcal film v Juhoslávii a mal na to veľmi pekné spomienky. Na konci dňa mi hovoril: „Ježiši, nemáš ešte nejaký nakrúcací deň? Musíme ti ho vymyslieť...“ Bohužiaľ, to sa nestalo.
Z Juhoslávie ste ušli pred občianskou vojnou do Československa. Prečo ste si vybrali mladú porevolučnú republiku, a nie vyspelejšiu krajinu? Veď herectvo ste študovali aj v USA...
Jednak preto, že v roku 1992 sme ešte do Československa nepotrebovali víza, a tiež preto, že v ňom bolo jednoduché začať nový život s málo peniazmi. V Belehrade, odkiaľ pochádzam, síce vojna nebola, ale aj tamojší muži museli na front. Pre mňa však bolo absurdné ísť do vojny, lebo či by som bojoval na jednej, či na druhej strane, išiel by som proti svojim. Moja mama bola Chorvátka z Bosny a otec Srb z Chorváska. V tom čase sme aj oficiálne existovali ako Juhoslovania, boli nás vyše tri milióny.
Keď ste prišli do Prahy, dlhé obdobie ste nehrali. Súviselo to s jazykom?
Nie. Doma som hral v divadle a necítil som sa v tom komfortne. Takže tá pauza, ktorá mala byť kratšia, no natiahla sa až na sedem rokov, mi vyhovovala. Cítil som sa celkom dobre.
Čím ste sa živili?
S kamarátmi sme distribuovali béčkové a céčkové americké filmy do videopožičovní. Žili sme z toho asi dva roky, kým nevznikla televízia Nova. Zrazu išlo množstvo zahraničných filmov na obrazovke a ľudia prestali mať o ich požičiavanie záujem. Tak som aj s bývalou manželkou začal zastupovať slávnu holandskú módnu značku pre deti, Oilili (nosili ju napr. deti Micka Jaggera či Madonny, pozn. red).
Prečo ste sa potom vrátili k herectvu?
Vďaka náhode. V roku 1999 nakrúcala BBC v Prahe drámu Warriors o britských vojakoch vo vojne v Bosne. Kasting do filmu robil môj kamarát Boban Dedeića zatelefonoval mi, aby som mu pomohol. Prišli naň totiž herci z Chorvátska, Bosny, Srbska... Nakoniec som sa však režisérovi najviac páčil ja, hoci som to vôbec nemal v úmysle. O rok, keď sa vysielal Warriors v televíziách niekoľkých štátov, všimla si ma v ňom veľmi známa kastingová riaditeľka Mary Selway. A o tri roky ma zavolala na kasting do Harryho Pottera. Tak som začal znovu s herectvom.
Otvoril vám Harry Potter dvere k zaujímavejším príležitostiam?
PB: Možno by bolo múdrejšie, ak by som žil niekde inde, napríklad vo Veľkej Británii, lebo tam by som ich mal viac. Keď sme sa však s manželkou rozviedli, vrátila sa s našimi dcérami, dvojičkami, do Belehradu. Chcel som byť deťom nablízku, tak som sa tam vrátil aj ja. Myslím si, že v tomto veku, majú jedenásť rokov, ma ešte potrebujú. No návrat je pre mňa sčasti aj traumatický, pretože som odišiel z Juhoslávie a vrátil som sa do Srbska. Jeden kolega, herec, absurdnosť tejto situácie vyjadril slovami: Som mŕtvy Juhoslovan. A ja som to začal používať, lebo tiež sa tak cítim.
