Už dlhší čas sa v reportážach vraciate k zanedbávaným a týraným psíkom v rómskych osadách na východe Slovenska. Je to asi jedna z vašich najťažších tém...
Rozhodne je vážna, lebo na týchto miestach pravidelne nachádzam premnožené zvieratá a často v takom zlom stave, že ich už nie je možné zachrániť. Venujem sa aj téme konzumácie psov a psím zabíjačkám, ktoré sa dodnes odohrávajú napríklad v Chminianskych Jakubovanoch. A to všetko napriek tomu, že na Slovensku máme pomerne nový zákon, ktorý hovorí, že zviera nie je vec, ale živá cítiaca bytosť. Bohužiaľ, v praxi sa zákonné prostriedky na jeho uplatnenie dostatočne nevyužívajú.
Dosiahli ste v tomto smere aspoň čiastočné zmeny?
Urobili sme množstvo reportáží, kde neustále hovoríme, že týranie zvierat na Slovensku je vážny problém a vždy oslovujeme kompetentných, ktorí majú právomoci problém riešiť. Keď sme našli v osade v Michalovciach šteňa ležať v bolestiach na zemi a aj napriek našej snahe o záchranu uhynulo, začalo sa voči jeho majiteľom trestné stíhanie. Ale úmysel im pravdepodobne nebude dokázateľný, lebo môžu povedať, že nevedeli, že zomiera, lebo si napríklad mysleli, že spí.
Usporiadali ste už niekoľko zbierok na pomoc psíkom a odviezli ste im niekoľko vriec krmiva...
Snažím sa pomôcť aspoň tak, že psíkom zháňam granuly a lieky a mnohí ľudia sú úžasní, lebo aj sami mi to do Markízy posielajú.
Aj doma máte psíkov najdúchov. Ako ste k nim vlastne prišli?
Doma mám dvoch psíkov z ulice a jedno šteniatko stredoázijského ovčiaka som si priniesla z reportáže o psích zápasoch. Skočilo mi do auta a nechcelo vystúpiť. Prijala by som aj viacerých psíkov, ale už ich nemám kam dať.
Myslíte si, že chudoba s týraním zvierat súvisí?
Odborníci hovoria, že môže byť jej sprievodným javom, lebo tam, kde je, často chýba výchova aj pozitívne vzory. No podľa toho, čo som videla v praxi, v tých najchudobnejších osadách je týranie zvierat pre deti krutou zábavou. Napríklad zapália psa a počítajú, za koľko zhorí. Na druhej strane, zvieratá týrajú aj ľudia, ktorí nepochádzajú z chudobného prostredia, takže ťažko možno hovoriťlen o tejto jedinej príčine.
Intenzívne sa venujete aj téme pedofílie. Aj v tomto smere sa právo vymáha tak ťažko?
Vidím veľké chyby vo viacerých oblastiach systému, čo sa týka polície, sociálnoprávnej ochrany detí a dokonca niektorí rodičia sa to snažia ututlať, aby napríklad nebola hanba. Teraz sa nám podarilo dostaťdo väzby muža zo Sabinova, ktorý podľa našich informácií zneužíval dievčatká tridsať rokov. Všetci mlčali, a keď sa aj niektorí rozhodli prehovoriť, polícia nekonala tak, ako mala a až po našej medializácii skončil za mrežami. Stretla som sa s jeho teraz už dospelou neterou, ktorámi opisovala, čo jej robil dlhé roky, rozprávala som sa s jeho ďalšími dvanásťročnými obeťami... Koľko detí sme mohli za tie roky zneužívania zachrániť, keby sme sa nebáli hovoriť? Sexuálne zneužívanie detí a detská pornografia je u nás veľký problém. Dajte mi deň a nájdem vám ďalšieho sexuálneho predátora, ktorý hľadá deti. Sú ich stovky.
Vaše reportáže pomohli dostať za mreže nejedného pedofila, ale aj niekoľkých členov drogových gangov. Môžete cítiť zadosť učinenie, ale aj strach. Nevyhrážajú sa vám páchatelia?
S vyhrážkami alebo agresivitou sa stretávam často, najmä počas výroby v teréne. Tam už po nás strieľali aj nás napadli. Najhoršie hrozby sú však nepriame, také, o ktorých neviete ... Myslím si, že keď mi niekto bude chcieť naozaj ublížiť, nebude o tom hovoriť.
Máte strach?
Odmietam žiť v strachu. Keď už sa začnú báť aj novinári, dopadne to na Slovensku zle. Ale snažím sa eliminovať riziká a som obozretná. Zaráža ma však drzosť niektorých páchateľov. Z väzenia mi pravidelne píše listy muž, ktorý zabil a sexuálne zneužil mladé dievča, a opisuje mi, ako si predstavuje intímne situácie so mnou. Vtedy mi nabiehajú zábery z rekonštrukcie tej vraždy, lebo sme sa jej venovali. A keď si spomeniem na stretnutie s mamou jeho obete, tiež to nie je ľahký pocit, pretože uňho nevidím ani len štipku ľútosti nad tým, čo spáchal. Inak dostávam veľmi veľa listov z basy, ale od fanúšikov, ktorí mi píšu, že sledujú moje reportáže a tešia sa, že keď ich pustia, prídu ma pozvať na kávu. Voči nikomu nemám predsudky. Dúfam len, že sa dovtedy polepšia...
Kedysi dávno ste chceli s touto prácou skončiť, lebo ste mali pocit, že nepomáha veci zlepšovať. Dnes vás neprepadávajú pochybnosti?
Momentálne nie, no neviem, či budem robiť novinárku ešte niekoľko mesiacov alebo rokov. Viem len to, že vždy chcem robiť to, čo cítim, a pomáhať ľuďom ma napĺňa. Niekedy som si robila plány do budúcnosti, no teraz už nechávam všetko voľne plynúť, lebo minulosť nezmeníte a budúcnosť neviete.
Takže ste pochopili, že život sa často nevyvíja tak, ako si predstavujeme?
Myslím si, že som dospela do štádia, keď sa snažím žiť v prítomnosti a prijímam s pokorou, čo mi život dáva, ale aj berie... Všetko sú to skúšky, ktoré nás posúvajú ďalej a učia nás byť silnejšími a lepšími ľuďmi... Viem len jedno, že zajtra chcem byť lepším človekom ako som dnes
