Podarilo sa jej usvedčiť a dostať pred súd mladého HIV pozitívneho muža, čo úmyselne šíril nákazu ďalej. Vyhnať z centra Bratislavy zahraničný gang vreckárov a z našich diaľnic bandu rumunských zlodejov, ktorí rôznymi podvodmi vykrádali autá a okrádali ich posádky. Už niekoľko dlhých mesiacov ju zamestnáva obrovský ilegálny biznis so psími zápasmi. Komplikuje život mnohým nebezpečným ľuďom. Veľakrát sa jej vyhrážali. Niekoľkokrát ju napadli. Strieľali po nej. Snaží sa eliminovať riziká, ale zastrašiť ani odradiť sa nenechá. Každodenný boj proti zlu dáva jej práci v televízii zmysel.
Ako sa z vás vlastne stala investigatívna reportérka?
Musela som k tomu dozrieť. Do Markízy som prišla ešte ako také dieťa a musela som sa všetko naučiť. Predtým som síce robila pre istú lokálnu televíziu, ale v Markíze som naozaj začínala od nuly. Ako redaktorka Telerána a Reflexu som najprv robila rôzne ľahšie témy, kým som sa naučila, ako má vyzerať dobrá reportáž. Som za to, samozrejme, vďačná, lebo som si prešla vývojom a dozrela som. Viete, čoraz viac som mala pocit, že chcem robiť niečo, čo má význam, hlbší zmysel. Pochopila som, že televízia je prostriedok, ktorým sa dá meniť svet. Znie to možno hrozne naivne, alebo ako klišé, ale zmyslom práce v televízii pre mňa naozaj nie je to, že som na obraze, alebo že urobím rozhovor s niekým slávnym, ale že robím niečo, čo aspoň máličko krok za krokom mení svet k lepšiemu. Ten pocit, keď niekomu pomôžete sa nevyrovná ničomu na svete.
Museli ste dlho presviedčať, že sa na to hodíte?
Stále som hovorila, že chcem robiť investigatívu a krimi, ale vraveli mi: Kikuš, ty nie, veď sa na seba pozri. Dlhé vlasy, štekličky... rob ty len pekne ten šoubiznis. Krimi je pre veľkých silných chlapov. Príležitosť som dostala neskôr v relácii Reflex. Dlho som sa venovala problematike ľudí na ulici, bezdomovcom, prostitútkam, zlodejom, dílerom a mojím rajónom sa stalo takzvané kriminálne prostredie. Podarilo sa nám nakrútiť a usvedčiť HIV pozitívneho Richarda, ktorý v Bratislave úmyselne zvádzal a infikoval dievčatá, a to bola asi moja zlomová reportáž, keď som pochopila, že bojovať za spravodlivosť je mojou novinárskou povinnosťou a keď zachránite niekomu život, je to obrovské zadosťučinenie.
Neoľutovali ste to? Predsa len je to o čosi náročnejšia a rizikovejšia práca, ako povedzme rozhovory do Smotánky.
Je to náročné, najmä psychicky, ale mňa to naozaj napĺňa. Chcem pomáhať ľuďom a robím to, čo cítim, že je správne. Odložila som „štekličky“, vymenila som ich za tenisky a mikinu, a začala som monitorovať život na ulici. Keď sa pohybujete v tom prostredí, zrazu sa nové témy a kauzy ponúkajú samy a postupne som zistila, že sa asi lepšie cítim s ľuďmi z ulice ako niekde na večierku. Na ulici, dokonca aj v tom kriminálnom prostredí, to funguje na rovinu. Ja viem, že ty kradneš. Ty vieš, že keď to natočím, tak sa to odvysiela a máš problém. Je to jednoducho čisté a férové, bez falošných úsmevov a predstieranej náklonnosti. Na život v šoubiznise som asi priveľmi úprimná :-).
Ako vyzerá váš pracovný deň, respektíve celý proces, kým sa nejaká téma dostane von ako odvysielaná reportáž?
Každý novinár má svoje zdroje. Aj ja komunikujem s ľuďmi, ktorí mi dávajú informácie a tipy. Na ulici a v teréne trávim dlhé hodiny a telefónne číslo na mňa má už asi polovica Slovenska a ja som vďačná ľuďom, že mi pomáhajú. Každú informáciu si musím overiť, pretože nemusí byť pravdivá. A ak chcem odvysielať reportáž o nejakej trestnej činnosti, musím ju mať zaznamenanú. Ja tých ľudí denne hodiny sledujem, aby som ich pristihla pri trestnom čine a mala dôkazy. Takže často sedím hodiny v aute, brodím sa po lese či štverám sa po stromoch, ak treba. Mám svojich dvoch úžasných kameramanov, ale malú kameru nosím so sebou stále. Nikdy neviete, čo sa stane. Množstvo materiálu, ktoré v reportážach používam, som nakrútila sama. Potom sú to zas hodiny v strižni, kde nakrútený materiál spracúvam. Z toho, čo nakrútime, sa dostane von len zlomok a niekedy to trvá aj mesiace. Čakáme na ďalšie dôkazy a nechceme vyzradiť, čo už máme.
Byť vaším kameramanom je asi tiež celkom adrenalínový džob.
Je to trochu iný štýl práce. Nenatáčame bežné reportáže, kde si respondenta pripravím, postavím a ideme ostrú. Kameraman musí často reagovať len na môj očný kontakt, aby vedel, že teraz točíme, teraz točíme tajne, tiež byť pripravený, že sa niečo zvrtne a treba sa buď brániť, alebo utekať :-).
Používate aj skryté kamery?
To nemôžem povedať, lebo by som išla sama proti sebe. Ale povedzme, že sme dosť vynaliezaví... :-) V lete, keď som nakrúcala o zlodejkách v bratislavskom Starom Meste, som ich naháňala na skútri, aby som mohla rýchlo zaparkovať, a potom som ich sledovala na ulici a tvárila sa ako turistka. Ja musím mať ten trestný čin naozaj zaznamenaný a byť pri tom nenápadná. Tým sa to však nekončí, samozrejme. Okrem toho, že to spracujem ako reportáž, idem s tým aj na políciu. A tam nejdete vypovedať len raz, ja som na polícii aj dva-tri razy do týždňa.
Ako vás policajti berú? Ako niekoho, kto im pomáha, alebo kto im lezie na nervy, alebo ako niekoho, kto vŕta do vecí, do ktorých by nemusel?
To sa treba opýtať ich. No asi je to veľmi individuálne. Závisí to od policajta aj od kauzy. Niektorí sú radi, že ma vidia a pomáhajú mi, niekomu pridávam veľa roboty a viem si predstaviť, že niektorým aj leziem na nervy. Ak potrebujeme oficiálne vyjadrenie, postupujeme štandardne ako všetci novinári. V niektorých prípadoch to ide, v iných mám stále pocit, že bojujeme s veternými mlynmi. Napríklad by som bola veľmi vďačná, keby sa kompetentné orgány rozhýbali a začali konečne riešiť obrovskú kauzu nelegálnych psích zápasov.
To mi povedzte niečo viac, vyzerá to, že psie zápasy nie sú len taká kauzička, ale obrovský problém.
Je verejným tajomstvom, že psie zápasy sa u nás organizujú už od 90. rokov, a to na celom Slovensku. Momentálne pracujem už asi na desiatej reportáži o tejto téme. Psie zápasy sú obrovský biznis, kde ide o veľmi veľké peniaze a nerobia ho len takí obyčajní ľudia.
Čo znamená, že ide o veľké peniaze? O koľko?
Povedzme, že špeciálne vyšľachtený pes šampión má hodnotu zhruba 20- až 30-tisíc eur. Stávky na zápas sa niekedy šplhajú aj k stotisíc eurám. Na zápasoch organizovaných v Maďarsku boli najvyššie stávky až pol milióna eur. Takže to naozaj nie je nejaký pivničný poker o pár stovák. Je to medzinárodne organizovaný biznis, ktorý funguje najmä v Maďarsku, Srbsku, Poľsku a u nás. Sú to často aj exhibičné zápasy, kde so psami bojuje tiger alebo medveď. Kde bojujú argentínske dogy s prasaťom. Predtým, samozrejme, nastúpi veterinár, aby šelmu čiastočne hendikepoval a zmrzačil. Vytrhne tigrovi alebo medveďovi niekoľko zubov a odstráni mu pazúry. Ide tu nielen o týranie zvierat, ale aj o nelegálne stávkovanie. Ako je možné, že toto tu funguje od 90. rokov, polícia o tom vie, ale za posledných 10 rokov neobjasnila ani jeden prípad?
A do takéhoto sústa ste sa zahryzli? Tam ide asi o viac, než že vám niekto vynadá, alebo vás fyzicky napadne, však?
Áno. Dlhodobo sledujem farmu v Dolných Orešanoch, kde sme našli do 90 psov. Podľa mojich informácií muž, čo ich vlastní, nelegálne zápasy robí už dlhé roky, a nielen to. Našla som viacerých svedkov, ktorí o tom vedia, a dokonca boli aj priamo pri tom. Keď sa Jana z Trnavy pýtam, či je to pravda, namiesto odpovede po mne začne strieľať a namieri na mňa aj ručnú zbraň z auta. Ľudia v Trnave sa ho boja, chápem ich, no ja nie. Ako sa to skončí? Počkáme. Ľudí, ktorí robia zápasy, je oveľa viac.
Čo sú to za ľudia, ktorí to organizujú, a ktorí na tie zápasy chodia?
Určite mafiáni, gangstri, ale aj veterinári, ktorí sú v tom zapletení, tiež kopa vplyvných a bohatých ľudí, lebo povedzme si, kto má na to, aby si stavil na jeden zápas trebárs stotisíc eur? A hovorí sa, že tam chodievajú aj miestni policajti. Ja robím, čo viem, sledujem a pracujem na tom každý deň. Informácie posúvam polícii, nemám právomoc tých ľudí zatknúť. Tak uvidíme, či konečne sa na Slovensku dočkáme spravodlivosti.
Tu sa dostávame k otázke vašej bezpečnosti. Kedy ste prvýkrát pocítili, že ste niekomu veľmi stúpili na otlak a že to prestáva byť „sranda“?
Pre mňa bolo dobrou školou, kde som sa naučila zvládať stres a racionálne vyhodnocovať nebezpečné situácie, keď som bola na Ukrajine, v Donbase, doslova v prvej bojovej línii. Tam som bola týždeň sama s vojakmi, strieľalo sa, spali sme v provizórnych podmienkach a často len dve či tri hodiny. Sama som bola prekvapená, ako som zvládla takmer týždeň poriadne nejesť a poriadne nespať – no človek si zvykne asi na všetko. Pre mňa bolo ťažké pozerať sa na utrpenie bežných ľudí, ktoré je nepredstaviteľné. Zničené domovy, životy, deti, ktoré prišli o rodičov. Ľudia plakali a modlili sa za mier. Tak veľmi som im chcela pomôcť, a nemohla som nič viac, ako rozdať všetko, čo som mala pri sebe, a objať ich.
Keď po mne teraz v Orešanoch strieľali, tak prvá myšlienka bola, že toto poznám, to som už zažila. Nemala som stres, skôr som uvažovala, odkiaľ tá strela išla, aká zbraň to asi bola a kam sa mám schovať. A zároveň neprestávať nakrúcať. Nie kvôli senzácii, ale aby sme mali dôkaz. Lebo na Slovensku by sa ľahko mohlo stať, že skutok sa nestal :-).
Máte svoj systém, spôsob, ako z toho vyviaznuť vždy živá a zdravá?
Keďže som sa rozhodla, že chcem robiť investigatívu a nakrúcať reportáže práve o týchto veciach, je mi jasné, že tú bezpečnú čiaru prekračujem denne. A budem ju prekračovať, to je riziko, s ktorým skrátka rátam. Treba bojovať za spravodlivosť. Veľmi verím v dobro a verím, že nakoniec musí zvíťaziť, inak by som to nemohla robiť. Samozrejme, nejdem do toho bezhlavo a snažím sa v rámci možností dávať si pozor. Mám svoj back-up, ktorý nechcem z pochopiteľných dôvodov prezrádzať, skrátka nie som kamikadze. Riziko tam vždy je, ale inak sa to robiť nedá.
Ako vyzerá pri takomto pracovnom nasadení váš osobný život?
Podstatne menej akčne ako pracovný. Nikoho nenaháňam a užívam si dobrých ľudí okolo mňa. Som vďačná za svoju rodinu a priateľov. Som úplne obyčajná baba, ktorá má rada ľudí, rada sa smeje a moji blízki hovoria, že okrem toho, že som živel, som aj veľmi citlivá. Často ma objímajú, keď sa potrebujem vyplakať. Veľa cestujem po svete, jazdím na koni, na motorke. Momentálne som slobodná a nezadaná. Samozrejme, aj ja chcem mať raz rodinu. Verím v lásku a som rodinne založená. Ale tam hore vedia, kedy na ňu príde čas. Teraz je mojím poslaním to, čo robím.
Musí byť veľmi psychicky aj fyzicky náročné vidieť a zaznamenávať zlo a zločin každý deň. Sledovať aj nespravodlivosť, alebo veľmi pomalú a ťarbavú spravodlivosť. Čo vás motivuje?
Dobro. Potrebujem sa sústrediť na dobré veci a dobrých ľudí. Stačí, ak idem po ulici a niekto sa na mňa usmeje alebo ma objíme. Alebo mi niekto poďakuje, povie, že vďaka mojej reportáži zas verí na spravodlivosť. Ľudia sú úžasní. Som im nesmierne vďačná za podporu. Samozrejme, veľakrát som smutná, alebo nemôžem spávať pre veci, ktoré sa dejú. Ale motivuje ma, keď sa nám niečo podarí. Keď napríklad po našich reportážach to vreckové zlodejky vzdali a zmizli z centra Bratislavy. Keď sme toľko otravovali diaľničných zlodejov z Rumunska, že nakoniec odišli. Som večná optimistka, vždy verím, že to dopadne dobre. Verím, že zachránime aj tých psíkov. Musím veriť, inak to nejde.
