Kto je?
Jiří Mádl (30)
Narodil sa 23. októbra 1986 v Českých Budějoviciach. Rokom zlomu v jeho kariére bol rok 2004, keď natočil film Snowboarďáci. Pred siedmimi rokmi ukončil štúdium sociálnej a masovej komunikácie na Univerzite Jana Amosa Komenského v Prahe. Za svoj režijný debut Pojedeme k moři dostal dve nominácie na ocenenie Český lev. Hral vo viac ako 35 filmoch a televíznych inscenáciách.
Stojí tridsiatka za pozornosť? My ženy obvykle v tomto veku panikárime, ale neviem, ako to majú muži.
Hovorí sa, že tridsiatka sú tie najdôležitejšie narodeniny aj v živote muža. Ale ja som omnoho viac bilancoval, keď som mal dvadsaťosem.
Prečo v dvadsiatich ôsmich?
Neviem. Možno to bolo tým, že som začal v živote so všetkým skoro. Skoro som začal pracovať, skoro som sa osamostatnil. Starám sa sám o seba už od sedemnástich. Takže tá akoby tridsiatka možno prišla trochu skôr. Teraz žiadne bilancovanie neprebieha. Skôr sa teším na to, čo bude.
Pripadáte si skôr ako chlapec, ktorý nevie, čo si vybrať z obrovského množstva možností, alebo ako muž, ktorý má jasné v tom, čo chce?
Ťažko povedať. Zvnútra mi ten svet pripadá stále ako v škôlke, ale zároveň už som chlap. Už ma nič zas tak veľmi neženie. Dokonca už ani nemám takú tendenciu utekať stále z Prahy. Mám dojem, že život je čím ďalej lepší.
Koľko krajín ste do tridsiatky precestovali?
Celkom dosť. Japonsko, Vietnam, Izrael, Jordánsko, Rusko a ďalšie. Študoval som v Amerike, žil som v Berlíne. V Európe som bol na miestach, kam ľudia príliš nechodia, napríklad v Luxembursku alebo na Islande.
Je pravda, že v Taliansku ste boli viac ako dvadsaťkrát?
Skôr viac ako tridsaťkrát. No nemyslím si, že som nejaký veľký cestovateľ. Skôr toľko nevnímam tú cudzinu a hranice. Keď som chcel kvalitné štúdium scenáristiky, jednoducho som odišiel do New Yorku. Potom bola pracovná príležitosť v Berlíne, šiel som tam. Exotické krajiny som navštívil vďaka filmovým festivalom. Nie je veľa vecí, ktoré by ma od cesty niekam odradili.
Koľkými jazykmi hovoríte?
Anglicky, nemecky, taliansky.
Jazdíte stále na jazykové kurzy do zahraničia?
Áno, stále. Vždy si naplánujem mesiac voľna, v agentúre si vyberiem, aký typ miesta si predstavujem. Niekedy pokojné, keď potrebujem písať. Keď chcem, aby za mnou prišla slečna, vyberiem nejaké pekné miesto pri mori. Horšie je, že priemerný vek študentov sa na kurzoch nezvyšuje, takže už tam začínam pôsobiť trošku ako dozor. Ale mne to neprekáža. Mňa jazyky bavia. Dedo vedel plynule sedem jazykov. Keď si spomeniem, ako hovoril, aké mal záujmy, dochádza mi, že sme si v mnohom podobní. No vôbec si nemyslím, že on alebo ja máme nejaké nadanie. Proste chcem rovnako ako on tie jazyky vedieť.
Čím bol dedko?
Učiteľ, riaditeľ škôl. Bol pri založení troch stredných škôl po revolúcii. Dokonca aj pri vzniku biskupského gymnázia v Českých Budějoviciach, kde som študoval. Prezieravo mi to povedal až po maturite, aj keď som niečo tušil.
Čo hovoril na to, že ste sa stali hercom?
Vyrastal na fare, tak bol v niečom trochu konzervatívny. A v niečom, naopak, vôbec nie. Myslím si, že spočiatku sa trochu zdesil. Potom bol aj na nejakej premiére a videl, že je to práca, ktorá ma baví. Ale mojím najväčším fanúšikom je dedo Jirko z mamičkinej strany, po ktorom mám tiež meno. Ten vie o mojej práce koľkokrát viac ako ja sám. Má dosť napozerané, prečítané, dosť toho vie.
Kde na vaše jazykové pobyty beriete čas? Väčšina hercov narieka, ako sú vyťažení a nestíhajú, aby sa uživili.
Mal som a mám šťastie, že som pánom svojho času. Nie som viazaný v žiadnom divadle. Filmové projekty ma obvykle uzavrú na mesiac alebo dva, keď neviem o svete, ale potom si spravím napríklad mesiac voľna. Nemám rodinu, živí ma aj veľa iných vecí ako herectvo, tak si to môžem dovoliť. Ale je pravda, že už chodím na kratšie pobyty ako kedysi.
Stále podnikáte vo výrobe elektrických kolobežiek?
Tam som svoj podiel predal. Najviac ma teraz asi živí moderovanie.
Čoho?
Robím všetko, od maturitných plesov cez firemné večierky, až po medzinárodné konferencie veľkých firiem.
Je v tom medzi hercami veľká konkurencia?
Tak to vôbec neviem. O mne už firmy vedia, často si ma najímajú tie isté.
Je teraz s tou vašou tridsiatkou spojená nejaká väčšia, zásadná práca?
Chystám film Na střeše. To je pre mňa už dlhší čas číslo jedna. Zaťažkávajúci test.
Ako to?
Môj prvý film Pojedeme k moři mal výnimočne jednoduchú cestu na plátno. Až sa spätne čudujem, že ma vôbec verejnoprávna televízia a iné inštitúcie nechali natáčať, že mi na prvýkrát tak verili. Ja som si to napísal, natočil a bolo. Mal som naozaj ohromné šťastie vo všetkých fázach výroby, takže to beriem tak, že teraz musím bojovať. Na druhej strane verím, že tieto ťažkosti filmu prospejú. Je viac na hrane, ale je lepší.
O čom má byť?
O staršom českom učiteľovi a Vietnamcovi, ktorý žije v Česku.
Keď píšete scenár, ktorý sa chystáte režírovať, premýšľate nad tým, koľko ľudí na taký film pôjde do kín?
Áno a nie. Pomaly sa to učím. Netušil som, ako môže byť téma filmu Na střeše tu v Česku ťažko uchopiteľná. Napísal som ho v New Yorku, pôvodne išlo o príbeh Kórejčana v Spojených štátoch. Mal som na to množstvo dobrých reakcií a záujemcov. To hovorím preto, aby som to správne podal, nie sa vychvaľoval.
Jasné, čo bolo ďalej?
Začal som cítiť, že je to medzinárodne zrozumiteľný materiál. Potom som natočil Pojedeme k moři a rozhodol som sa, že aj Střechu, ktorú som pôvodne nepísal pre seba, aby som režíroval. Prepracoval som tému tak, aby sa týkala vietnamskej komunity v Česku. Pýtalo si to. Nemyslím si, že sme xenofóbni alebo že by tu azda ľudia Vietnamcov nenávideli. To nie. Vietnamci nás jednoducho nezaujímajú. A to je pre film trošku blbé.
To dosť. Čo s tým?
Nie, to je v poriadku, možno to naopak môže znamenať mnoho dobrého. Niečo pôsobí nezaujímavo na papieri, a keď to potom ožije, funguje to. Avšak, aby som bol objektívny, veľa vecí tým prenesením reálií aj zmenou jazyka nefungovalo a scenár nebol pripravený. Teraz to už viem. Ale aby som odpovedal na predchádzajúcu otázku. Spočiatku nepozerám na to, koho bude téma zaujímať. Ale chápem, že ostatní, ktorých sa projekt týka, to zaujíma. Takže v tej chvíli na to začínam tiež pozerať. Ale keby som sa snažil písať tak, aby som trafil nejaký trend, a myslel na to, koľko ľudí príde, nič by som nenapísal.
V poslednom čase často Českých levov a ďalšie ceny dostávajú filmy, na ktoré neprišiel takmer nikto. Vždy premýšľam nad tým, aký je to pre tvorcov pocit. Čo si o tom myslíte?
Je to, samozrejme, zle. Škodí to kinematografii, pretože ju to vzďaľuje od divákov. Ale je to ťažké. Nie je vždy na vine „nafrnenosť“ filmárov, alebo akademikov, ani nutne ignorancia divákov. Niekedy to je napríklad len to, že bolo pred výplatou, film sa nechytil hneď a zmizol. Chápem, že potom chce akadémia tú slávu filmu trochu dohodnotiť, keď ho považuje za dobrý. Otázka je, koľko akademikov, ktorí hlasujú, skutočne vidí všetky filmy.
Keď už sa po filme Pojedeme k moři vie, že Jiří Mádl je režisér, dostávate scenáre a ponuky na natáčania?
Dostávam, ale zatiaľ by som si netrúfol režírovať scenár niekoho iného. Zatiaľ chcem robiť len to, čo si sám napíšem, ale zvažujem všetky ponuky, človek nikdy nevie.
Keď som sa pripravovala na rozhovor, našla som pri jednom texte poznámku: Nemá rád psíčkarov. Neverila som tomu.
Vlastne nemám rád tú psíčkarskú kultúru. Fascinuje ma, keď idem po ulici, oproti mne psíčkar. Ten jeho pes, samozrejme, skáče na ľudí, ktorí idú okolo neho. Robí to pravidelne, pánko o tom vie. Idú okolo mňa. Blížia sa. Psíčkar si počká. A potom, až keď je pri mne blízko a pes na mňa vyskočí, povie stoj. To je typicky psíčkarské, také to: Pozrite, ja mám psa, ale nebojte, ja si ho podržím, ja to s ním viem. Taký zvláštny druh sociálneho kontaktu.
Ešte niečo?
Nechápem páry, ktoré hovoria, že nechcú mať deti, a namiesto nich si zaobstarajú psa. Pamätám si, ako raz mamka, no, azda sa nebude hnevať, že vám to hovorím... Skrátka, v televízii bežala relácia Chcete mě, tá ponuka opustených psov. Prišla, vypla to a povedala: Nepomôžete jedinému psovi na svete, pokiaľ bude trpieť posledné dieťa na svete. My to tak jednoducho máme v rodine. Nezdá sa mi čudné mať rád psa, ale nikdy som nepochopil, prečo niektorých ľudí viac dojíma, keď vidia opusteného psa, ako keď vidia hladujúceho černoška. A nie je to tak, že by som osobne nikdy žiadneho psa nemal rád. Napríklad Bellinku v Prachaticiach alebo Brizi Honzy Malíře rád mám.
Keď sme pri tých deťoch, čo vy?
Tam sa mi to vykompenzovalo za tú zvieraciu ríšu. Deti mám rád, rozumiem si s nimi. Vlastne by som do toho pokojne „praštil“. Je mi jedno, či to bude o deväť mesiacov alebo o päť rokov, ale tak v tomto rozmedzí by som si to predstavoval.
Počet máte ujasnený?
To asi nie je otázka len pre mňa. Ale ja by som bral tri. Nebál by som sa toho. My sme traja bratia, tak som zvyknutý. Beriem to jednoducho tak, že keď to príde, som ready.
Vidíte s odstupom času nejakú výhodu v tom, že ste začali byť už v sedemnástich samostatný? Mnohí mladí ľudia žijú u rodičov ešte v tridsiatke.
Som rád, že to tak bolo. Ale nechcem, aby to vyznelo, že som si to nejako vydobyl. Mal som predovšetkým obrovské šťastie. Mnohí ľudia sa musia hrozne nadrieť, kým sa im niečo podarí, ale mne od začiatku v hereckej kariére padalo šťastie do lona. Takže mi neprekáža, keď teraz niečo nevychádza, keď musím na niečo vynakladať viac energie. Cítim v sebe taký nejaký pokoj.
A nejaký cestovateľský sen napríklad ešte nemáte?
Ísť do Tibetu a učiť tamojšie deti angličtinu. Už som tam raz mal byť, ale nevyšlo to. Tak možno niekedy. Dozvedel som sa, že sa tam má stavať hokejový štadión. Takže učiť malých Tibeťankov hokej a angličtinu, to by bol asi najväčší bizár môjho života.
