Jej meno je v európskej dokumentaristike pojem. Jej vlastnou jedinečnou metódou je časozberný dokument a svojich hrdinov nakrúca s prestávkami niekoľko rokov. Má na konte množstvo unikátnych filmových portrétov a cyklov, vďaka jej trpezlivosti môžeme v časovom rozsahu jedného filmu vidieť, ako sa z narkomanky a bezdomovkyne stane nezlomná mama a žena, ktorá pomáha ľuďom z ulice. Ako inú mladú ženu drogy v priebehu rokov celkom zničia. Či akým peripetiami a súkromnými drámami prechádzajú zamilované dvojice v manželstve od svadby po rozvod alebo po svoje tridsiate piate výročie. Prvým a najrozsiahlejším cyklom príbehov Heleny Třeštíkovej sa stali Manželské etudy. Začala ich so šiestimi dvojicami snúbencov nakrúcať v roku 1980. Momentálne dokončuje tretiu sériu. Jej dokumenty plnia kinosály a na ich konci je väčšinou ticho. Ohromenie realitou. Nevypočítateľnosťou života, ktorý žiadna fikcia neprekoná.
Pred vyše tridsiatimi rokmi ste oslovili šesť párov tesne pred svadbou, aby ste niekoľko rokov mohli kamerou sledovať ich manželský život. Koľko z nich je stále spolu?
Zo šiestich dva. Jedna dvojica sa rozviedla už počas nakrúcania prvej série, ďalšie tri páry neskôr, každý s rôznou mierou porozumenia a neporozumenia. Ale aj dvojice, ktoré sú dodnes spolu, prežívajú neustále svoje vlastné drámy a krízy, takže šťastní až do smrti – to nie je nikde. Samozrejme, z toho sa nedajú robiť nejaké sociologické závery, pretože je to príliš malá vzorka. Ale celkom iste z toho vyplýva, že manželstvo je veľmi ťažká disciplína.
Vy ste sa k svojim dvojiciam po dvadsiatich rokoch vrátili s druhou sériou a momentálne už nakrúcate Manželské etudy po tridsiatich rokoch. Aké sú vaše spomienky na prvé nakrúcanie s odstupom a skúsenosťou 35 rokov?
Dnes je to obrovský rozdiel najmä technicky. Už len to, že môžeme nakrútiť neobmedzené množstvo materiálu a nie sme limitovaní kapacitou filmového pásu. A je to intímnejšie, chodíme na nakrúcanie už iba traja – kameraman, zvukár a ja. Pred tridsiatimi rokmi nás bolo možno aj desať – kameraman a jeho asistent, zvukár a asistent, osvetľovači, produkcia... teraz si nás predstavte, ako sme sa všetci natrepali do tých malých bytov, kde spolu bývali aj tri generácie, a vraveli sme: „tvárte sa, akoby sme tu ani neboli“. Do toho od reflektoru zhorela záclona, vyleteli poistky, vypla sa chladnička, ktorá potom vytiekla, nikto z nás sa nevyzul... panebože. Dnes snáď narobíme menej škody.
Manželské etudy sa stali podkladom aj pre vznik ďalších filmov. S dokumentom Marcela, ktorý išiel do kín, ste získali cenu za najlepší európsky dokument roku 2007. Z tých dvanástich ľudí – prečo práve Marcela?
Jej príbeh vyvolal po odvysielaní druhej série Etúd veľké ohlasy. Bol dramatický, plný životnej smoly a nezdarov – na začiatku bol veľmi rýchly rozvod, potom zmierenie s manželom a znova rozchod. Nie celkom zdravé druhé dieťa, rozchod s ďalším partnerom a druhá séria sa končila veľkou katastrofou – keď tragicky zahynula jej dcéra. Na dokument to bola až atypická dráma, ale Marcela zaujala tím producentskej spoločnosti Negativ, s ktorými som vtedy začínala spolupracovať. Rozhodli sme sa jej príbeh z Manželských etúd zostrihať, zhustiť a dotočiť. Sledovať, ako sa po tom obrovskom nešťastí snaží opäť postaviť na nohy a žiť ďalej. Bol to jeden z vôbec prvých dokumentov, ktoré sme nenakrútili pre televíziu, ale išli sme s ním do kín. Samých nás prekvapila veľká návštevnosť a množstvo reakcií. Ľudí ten príbeh dostal, mnohí jej ponúkli pomoc, pre Marcelu sa organizovala zbierka. A získali sme s filmom aj rôzne ocenenia, i medzinárodné. Aj z toho sme, samozrejme, mali radosť.
Film Strnadovci, celovečerný dokument, ktorý zachytáva 35 rokov manželstva, rodičovstva a života jednej z vašich dvojíc. Čím vás zaujali práve oni?
Bol to náš spoločný výber opäť so spoločnosťou Negativ. Strnadovci sú pre tento typ dokumentu výborní z viacerých dôvodov. U nich sa spája viacero silných tém. Obaja sú vysokoškolsky vzdelaní, architekti, pritom majú päť detí, čo je u nás ojedinelé. Podnikajú, veľmi vytrvalo, niekedy viac, niekedy menej úspešne, sú veľmi pracovití a odhodlaní. Vplyvom všetkých tých vecí sa v ich živote pokojné a harmonické obdobia striedajú s krízami a dramatickými situáciami, niekedy až veľmi dramatickými. No zatiaľ sa z toho vždy vedeli spolu dostať a ísť ďalej. Čo je u nich mimoriadne vzácne, je to, že vedia o svojich problémoch otvorene hovoriť, analyzovať ich, reflektovať, čo sa deje a prečo. Samozrejme, že je to subjektívne, ale je to vždy veľmi úprimné. Najhorší pre dokument sú tzv. frázisti, ľudia, ktorí sa vyjadrujú v klišé a nič nehovoriacich frázach. Strnadovci rozhodne nie sú ten prípad.
Napriek tomu je neuveriteľné, že sa dokážete s kamerou opakovane a na dlho dostávať do ich súkromia. Že za tých 35 rokov ste ich nakrúcali aj v situáciách, ktoré si väčšina ľudí necháva pre seba a hovorí o tom len výnimočne, za zatvorenými dverami.
Myslím, že mne na kameru takisto nepovedia úplne všetko. Ale za tie dlhé roky je už medzi nami veľká dôvera. Snažím sa byť empatická, priateľská a oni vedia, že sa na mňa môžu spoľahnúť. To platí o všetkých ľuďoch, ktorých nakrúcam. Že nikdy nepustím von niečo, čo by si vyslovene nepriali. Skrytá kamera ani „akože“ vypnutá kamera nikdy nepatrili do mojej pracovnej výbavy. Takže vždy vedia, kedy a pri čom ich nakrúcam. A vždy pred tým, než film pustím von, v tej poslednej fáze, keď sa v ňom dajú ešte robiť malé zmeny a strihy, im ho vždy ukážem. Inak by som nemohla s tými istými ľuďmi robiť taký dlhý čas – a to je práve typ práce, ktorý mi je najbližší. Zachytávať život človeka, sledovať to, ako sa vyvíja a mení, aké udalosti, šťastné momenty aj tragédie ho stretnú a ako sa s nimi popasuje. To všetko nakrúcať v rozmedzí viacerých rokov až desaťročí ma stále fascinuje, v tom som sa našla.
Vy ste v čase prvého nakrúcania boli tiež mladou manželkou. Reflektovali ste cez príbehy, ktoré ste sledovali, aj vlastný vzťah?
Určite áno, keď sledujete zblízka vzťahy iných ľudí, rozmýšľate viac aj nad svojím vlastným. Zažívali sme s mužom podobné starosti, ako hrdinovia Manželských etúd. Mali sme malého syna, počas nakrúcania sa nám narodila dcéra, a bolo to dosť zložité vždy zariadiť a zladiť, kto bude doma s deťmi, kto musí kedy pracovať, kto čo zariadi, urobí, nakúpi... boli to krušné a náročné roky. Ale dnes na ne spomínam s nostalgiou, lebo nakoniec sa to všetko podarilo. Aj tie filmy som natočila, aj naše deti to prežili bez ujmy. Všetko nejako dopadlo, väčšinou dobre.
Impulzom na nakrúcanie Manželských etúd bola vysoká rozvodovosť, ktorá na prelome 70. a 80. rokov začala prudko stúpať. Našli ste v tých príbehoch odpoveď, prečo to tak je?
Všade je to trochu iné, ale v zásade mi z toho vyšla jedna vec – že nemôžete chcieť všetko. Ak niečo získate, niečoho iného sa musíte vedieť vzdať a naopak. Ak máte doma skvelú ženu, nemôžete mať ďalšiu skvelú ženu inde. Ak chcete istoty a zázemie, ktoré vám manželstvo a rodina dávajú, nemôžete si zachovať svoju nezávislosť. Ak chcete mať deti a v nich pokračovateľov svojho života, prestávate byť pánom svojho času. A tak ďalej. A toto si ľudia v manželstve často nechcú pripustiť. Chcú mať všetko a ničoho nie sú ochotní sa vzdať.
Okrem partnerských vzťahov sú častou témou vašich dokumentov aj sociálne problémy, osudy ľudí z úplnej periférie spoločnosti – narkomanky, prostitútky, mladí recidivisti.... Jeden z tých príbehov vám nepríjemne vstúpil do života, keď vás váš hrdina René vykradol.
Áno, René nám vykradol byt, bola som hrozne naštvaná a niesla som to ťažko. Hlavne preto, že najviac si to odskákali môj muž a moje deti. Ja som vtedy bola na mesačnej stáži v Nemecku, už z toho som mala výčitky svedomia. A zrazu tu môj muž musel riešiť nielen deti, ale aj vyvalené dvere, zmiznuté veci, políciu... My sme netušili, že to bol on, to sa ukázalo až pri vyšetrovaní. Deti to dodnes nevedia rozdýchať, mali vtedy 10 a 14 rokov. Najmä Tomáš to Renému neodpustil, hoci ho neskôr fotil, dodnes mu nevie zabudnúť, že mu ukradol pokladničku s jeho detskými úsporami.
Boli ste časozbernou dokumentaristkou vo vlastnej rodine? Majú vaše deti svoj vlastný filmový denníček?
Nebola a nemajú. Svoje deti som fotila, úplne bežne a banálne ako každá iná štandardná matka. Samozrejme, že by sa to dalo, ale keď som bola doma, bola som rada, že žiadnu kameru nevidím. Mám svoju prácu veľmi rada, ale predstava, že by som aj doma mala niečo organizovať a točiť, je desivá. Rada by som ich dnes videla vo vlastnom súkromnom filme, akí boli malí a roztomilí, ale nepodarilo sa to. A ani mi to nevyčítajú, aspoň som nič nepostrehla. Vydali sa trochu v tých istých šľapajach, Hanka je filmová producentka, niektoré moje filmy sme točili spolu, dokonca nakrúca dokument Manželské etudy 21. století, so svojimi vrstovníkmi, podobnou metódou, ako som nakrúcala ja. A Tomáš je fotograf. Takže sa na nich niečo nalepilo, to naše rodinné prostredie ich ovplyvnilo, ako to už býva.
Typickými hrdinami vašich dokumentov sú obyčajní ľudia, no vlani ste uviedli svoj filmový portrét kontroverznej filmovej hviezdy 30. rokov Lídy Baarovej Skáza krásou. To bola úplne iná práca, ako k tomu došlo?
Vznik toho filmu má tiež dvadsaťročnú históriu. Pôvodne som s ňou natočila krátky dokument do jedného televízneho cyklu. Bolo to v roku 1995. Najprv som vôbec bola prekvapená, že Lída Baarová ešte žije, vnímala som ju ako idol svojej babičky. Keď som zistila, že žije v Salzburgu, začala som sa o ňu zaujímať, prečítala som si Škvoreckého knihu Úteky a jej príbeh ma úplne fascinoval. Povedala som si, že to musím natočiť. Dlho som ju presviedčala, kým sa to podarilo, získala som grant a dohodli sme si so štábom tri natáčacie dni. Nemali sme čas ani peniaze na obhliadky, vyrazili sme priamo za ňou. Bola som z toho veľmi nervózna, lebo nikdy predtým som nenakrúcala s niekým, koho som predtým nevidela. A veru, boli to tri dni, ktoré otriasli mojím životom.
Prečo?
Bolo to pred dvadsiatimi rokmi, cesty neboli ako dnes, mobily sme tiež ešte nemali. Išli sme za ňou v zime, v strašnom počasí a dorazili sme asi o hodinu neskôr, než sme sa dohodli. Bola hrozne naštvaná a vôbec si to nedala vysvetliť. Pustila nás síce dnu a zobrala si fľašu becherovky, ktorú sme jej na vyžiadanie doniesli. Otvorila ju, napila sa rovno z fľaše a potom nás vyhodila.
Uf, tomu hovorím hviezdne privítanie.
Bola som z toho celkom zničená, prišli sme o jeden z troch dní a nevedeli sme, či nás ráno prijme, alebo znova vyhodí. Nakoniec sa to podarilo. Hoci bola veľmi náladová, občas veľmi príjemná, často mrzutá a na kameru odmietala o mnohých veciach hovoriť. Navyše trvala na tom, že bude iba sedieť, žiadna akcia, žiadna prechádzka mestom. Len jedna hovoriaca hlava. Našťastie stále „húlila“ a popíjala, takže sa tam dialo aspoň niečo. A nakoniec sme sa lúčili vo veľmi vľúdnej atmosfére. Urobila som z toho polhodinový dokument pre televíziu. Ale materiálu sme mali oveľa viac. Keď sme si to po rokoch s mojím strihačom pozreli, rozhodli sme sa, že by sa z toho s použitím ďalších materiálov dal urobiť dobrý celovečerný film. Baarová už v tom čase nežila.
Aká bola a ako vlastne v emigrácii žila?
Darilo sa jej celkom dobre. Po emigrácii z Československa natočila dosť veľa filmov najmä v Taliansku a Španielsku. Tam o jej spornej minulosti a vzťahu s Goebbelsom buď nevedeli, alebo to neriešili. Neskôr sa vydala za úspešného rakúskeho gynekológa a prežila prekvapivo dlhý a pohodlný život. No bola veľmi sústredená na seba. Podpísalo sa na nej, že sa v 17 rokoch stala neuveriteľnou hviezdou. To dovtedy nebolo, kult filmových hviezd vtedy začínal a Baarová bola jednou z prvých. A vo svojej mladosti, nezrelosti a naivite to vôbec nezvládla. Ani na konci života nemala v sebe žiadnu pokoru a nadhľad. Stále mala pocit, že svet sa točí podľa nej. Hoci dostala v živote veľa lekcií, že to tak nie je, nezmenilo ju to.
To je však veľká výzva, nakrúcať s takou komplikovanou osobnosťou. Máte ešte nejaké výzvy tohto typu, ľudí so zaujímavým osudom a osobnosťou, ktorí tu už o pár rokov, povedzme, nemusia byť?
Mám. Dokonca dve a obrovské. Ale v oboch prípadoch je to stále veľmi neisté, tak zatiaľ môžem povedať len to, že sú to dve výrazné postavy s českým pôvodom a v oboch prípadoch by to pre mňa znamenalo vycestovať za nimi do Ameriky. Keby to vyšlo, bolo by to úžasné.
Vy musíte byť veľmi trpezlivá osoba. Nie každý dokáže čakať na výsledok svojej práce niekoľko rokov.
Asi som. Neprekáža mi robiť na viacerých projektoch súčasne, vracať sa k jednej práci opakovane aj desať rokov a čakať, kým je hotová. To práve veľa kolegov dokumentaristov nemá rado, potrebujú svoju prácu dokončiť a ísť ďalej, mať čistý stôl. Ja ho nepotrebujem. Moja práca vlastne nikdy nie je celkom hotová. Opakovane sa vraciam k príbehom, ktoré už boli dotočené, a je zaujímavé vidieť, kam sa ľudia a ich osudy posunuli. Manželské etudy, René, Katka... Na otázku, kedy sa to skončí, odpovedám, že až keď umriem.
Kto je?
HELENA TŘEŠTÍKOVÁ (67)
Je najrešpektovanejšou českou dokumentaristkou a patrí k špičke európskej dokumentárnej tvorby. Jej jedinečnou metódou je časozberná dokumentaristika. Hrdinov svojich príbehov sleduje priebežne niekoľko rokov i desaťročí. Je autorkou mnohých televíznych cyklov (Manželské etudy, Ženy na přelomu tisíciletí, Řekni mi něco o sobě), dokumentárnych portrétov (René, Katka, Mallory) i celovečerných filmov (Z lásky, Marcela, Skáza krásou, Strnadovi). Vyučuje dokumentárnu tvorbu na pražskej FAMU. Jej manželom je architekt, publicista a dokumentarista Michal Třeštík. Majú dve deti – syn Tomáš je fotograf, dcéra Hana je filmová producentka. Nevesta Radka Třeštíková je úspešná spisovateľka.
