Mala som dosiaľ rybárčenie spojené so starými pánmi, ktorí majú veľa času.
Keď prídem k vode, stáva sa mi, že chcem veľmi rýchlo nahodiť. Pretože som zvyknutý robiť všetko rýchlo. Potom si uvedomím, že tam som práve preto, aby som sa prestal ponáhľať. Že tam sa ponáhľať nemusím. Tak si to všetko pekne pomaly vybaľujem, rozkladám, usádzam sa. Preto sú tie ryby dobré.
Súvisí súčasná obľuba rybárčenia práve s tým, že sa väčšina ľudí stále niekam ženie a má pocit, že treba spomaľovať? Vy sa asi tiež naháňate, keď sme tento rozhovor dohadovali viac ako pol roka.
Mne to naháňanie sa neprekáža. Som zvyknutý, že niekedy je práce veľa a niekedy nie. Teraz sa jej nabalilo veľa, ale to je dobre. Stáva sa mi, že mi kamaráti hovoria: My už ti ani nevoláme, pretože aj tak nezavoláš späť, stále nemáš čas. Chápem, že môžu byť naštvaní. Lenže sa stáva, že skončím v práci a vôbec sa mi už nechce ísť medzi ľudí. Nie preto, že by som ich nemal rád. Stávalo sa mi, že som niekam išiel a potom som tam len pozeral na jedno miesto. Tak si hovorím, že v takom rozpoložení je lepšie kamarátov neotravovať. Počkám, odpočiniem si a zase začnem byť zábavný.
Keď sme sa vás snažili zastihnúť, aj vaša mama hovorila, že by vás zase niekedy rada videla.
Pochopil som, že nikdy nebudem môcť vyhovieť všetkým. Mame, žene, kamarátom. Je dôležité, aby človek tiež niekedy vyhovel sám sebe.
Chápem. A na to je tiež to rybárčenie, však?
Na rybách som si uvedomil, že na ne veľa mužov chodí práve preto, aby mohli zmiznúť z domu. Skôr by mi nenapadlo, že to tak funguje, ale je to tak.
Tak to musím využiť a spýtať sa: u vás doma je ako?
Dobre.
Pýtam sa, pretože keď ste sa pred tromi rokmi s Agátou Hanychovou vzali, veľkú životnosť vášmu manželstvu nepredpovedali. A z času na čas čítam o tom, že sa rozvádzate...
Pravda, to je obľúbená téma. Tak zatiaľ dobre.
Vy ste raz v súvislosti s ňou použili také pekné slovo, povedali ste, že je životaschopná. Čo si pod tým predstaviť?
Obvyklé je, že chlap zarába viac peňazí a zabezpečenie rodiny je na ňom. U nás je to vyrovnané. Je zvláštne žiť s dievčaťom, ktoré je úplne sebestačné, a čo sa týka financií, mňa vlastne nepotrebuje. Zároveň vie vytvárať útulno. Ovláda také tie veci ako nakúpenie sviečok, ich nainštalovanie, osádzanie kvetináčov kvetmi. Síce čoskoro skapú, ale chvíľku tam sú a to je krásne.
Muži často hovoria, že život so sebestačnou ženou je ťažký.
Áno, je ťažší, pretože ona si vás kvôli určitým veciam menej váži. Neľutuje muža, že bol v práci, pretože nečaká na jeho peniaze. To môže spôsobovať drobné rozkoly. Sebestačné ženy sú zložitejšie, a preto je život s nimi zábavný. Fakt je, že nenávidím sladkasté dievčatá. Mám overené, že s takou tou jasnou krásou, viditeľnou na prvý pohľad, sa obvykle nesie nuda. Mňa by zabilo byť so ženou, ktorá len tak sedí, kuká, nemá názor.
Preberali ste niekedy tému ženy s mamou?
Nie, ženy som s ňou nikdy nekonzultoval. No hovorí sa, že si chlapi vyberajú podobné typy, ako je ich mama. U mňa je možno na tom niečo pravdy, pretože mama je tiež veľmi životaschopná. Kedysi som chodil s dievčinou zo Sarajeva, tá bola životaschopná, potom s Marthou Issovou, tá tiež. Takže nejaká spoločná črta tam je.
Vy tiež patríte medzi životaschopných mužov, pretože vraj rád varíte. To naozaj, alebo to hovoríte v súvislosti s propagáciou seriálu Ohnivý kuře, v ktorom hráte kuchára?
Varil som už oveľa skôr, so seriálom to nemá nič spoločné. Je to podobné ako tie ryby, oddýchnem si pri tom. Moja práca je taká pominuteľná, ale keď niečo uvarím, vidím výsledok, vzniká niečo reálne. To ma na tom baví. Kvôli seriálu som ešte absolvoval aj kurzy varenia. Ono sa zdá, že dostanete kus mäsa a nejako ho nakrájate, ale je to omnoho zložitejšie. Šlo o to, aby kuchári a ľudia, ktorí vareniu rozumejú, nemohli povedať, že niečo robíme úplne zle. Aby sme ako kuchári pôsobili čo najvierohodnejšie.
Kedy vás to začalo baviť?
Keď som bol malý, naši boli stále v divadle, tak som musel niečo robiť, aby som večne nejedol len chlieb s horčicou. Často som bol u babičky a deda v Kolodějoch, babička varila a piekla, ukazovala mi to, robili sme spolu cukrovinky. Potom sme však hneď po revolúcii domov kúpili toastovač a ja som rok nemal nič iné ako toast.
Hodilo sa vám potom varenie, keď ste začali samostatný študentský život a začali bývať so scenáristom Petrom Kolečkom?
Myslím, že som v tom čase zjedol asi sto kíl Májky a dvesto kíl mrazených pízz. Bývali sme na Karláku a práve tam mali pizzu v balení dve za deväťdesiat korún. Žili sme tam posledné dva roky na škole, v takom dvojbyte, pôvodne to boli nejaké dielne, takže som mal na strope žiarivku. Mali sme každý svoju izbu. Petr tam mal veľkú posteľ, modrý koberec, počítač, stôl a popolník. Ja som, pretože som bol estét, dal koberec preč a spravil som si plávajúcu laminátovú podlahu za päťdesiat korún meter. Pekné sme to tam mali. Ale veľmi sme sa nestretávali. Vracali sme sa každý neskoro večer a ani veľké párty tam neboli.
Čím to je, že sa teraz toľko mladých mužov hrdo hlási k tomu, že vedia variť? Predtým to chlapi považovali za nedôstojnú záležitosť...
To bola pre chlapa podradná činnosť. Kuchár alebo mäsiar boli profesiami, ale keď muž prišiel domov, chcel mať navarené. Babička mala pre deda vždy raňajky, obed aj večeru. Nakŕmiť chlapa bolo veľmi dôležité, potom bol spokojný. V tomto sa odohrali veľké zmeny.
K horšiemu alebo k lepšiemu?
To ja neviem. Na to si musíte odpovedať vy ženy.
Zaujíma ma to z pohľadu muža. Pre vás nejako súvisí s pocitom šťastia, či je navarené, keď prídete domov?
Od ženy som nikdy nechcel, aby mi varila a prala. Mne je napríklad práve toto úplne jedno. Tým kvalitu ženy rozhodne nehodnotím. Jediné, čo od ženy chcem, je pokoj. Veľkorysosť, dôvera, nežiarlivosť. Keď je chlap doma v pokoji, nemá túžbu robiť niekde niečo nekalé. Čím viac sa ho budete vypytovať a zisťovať, či bol neverný, tak vám garantujem, že sa to stane. Pretože nikoho nebaví počúvať, že už niečo určite spravil, bez toho, aby to spravil. Keď ho obviňujete z niečoho, čo sa ešte nestalo, spraví si z toho záver: Tak ja mám doma peklo, aj keď som nič neurobil. Takže to znamená, že keď to urobím, budem mať úplne rovnaké peklo. Spýtajte sa samých seba, čo si chlap vyberie.
Premýšľam, čo si tak predstaviť pod výrazom pokoj. Ako že teda nemáme nič hovoriť?
Ale tak jasné, že nečakám veľkorysosť, úsmev a pokoj, keď poviem, že budem doma o jednej a prídem z krčmy o ôsmej ráno s partiou kamarátov.
Tak príďte domov o jednej, a nie o ôsmej ráno, a my budeme vyrovnané a pokojné.
Ja by som chcel pochopiť rozdiely v myslení žien a mužov. Skutočne by ma to zaujímalo. Ja napríklad vôbec neriešim, keď niekto niekam príde neskoro. Keď mu budem vyčítať, že prišiel o hodinu neskôr, tú hodinu tým nevrátim, ale naopak, spôsobím, že nanič budú aj tie nasledujúce hodiny.
Zmenili sa ženy veľmi? Sú tie dnešné iné ako bývali mamy, babičky?
Myslím, že nám to tu zhrublo. Rozšíril sa taký jemný ženský cynizmus. Ženy medzi sebou vytvárajú spolky, preberajú v nich, akí sú chlapi hlupáci. Mám pocit, že kedysi sa ženy tak pohŕdavo nesprávali. Neviem, či sa tak ženy cítia šťastnejšie, spokojnejšie. Fakt neviem, to musíte povedať vy samy.
Muži považujú za ukážku hrubnutia žien aj to, že často nosíme džínsy a tenisky namiesto šatočiek a podpätkov. Vy v tomto smere máte nejaké ideály?
To mi neprekáža. Najkrajšia žena je, samozrejme, nahá, takže oblečenie je mi úplne jedno. Napríklad nechápem, prečo niekto považuje za dôležité, akú má žena bielizeň. To je mi jedno. Chápem, že žena sa napríklad môže snažiť na seba bielizňou upozorniť, a keď si to muž nevšimne, zamrzí ju to a berie to ako jeho nevšímavosť. Ale predstavte si, že utiahnutá, tichá učiteľka na základnej škole sa zrazu dočíta v časopise, že treba muža dráždiť bielizňou. Kúpi si čipkovanú košieľku, červené topánky, a zrazu v tom naňho doma večer čaká. No to je skôr na smiech, nie? Tieto rady z časopisov pre ženy sú nebezpečné.
Čítate časopisy pre ženy?
Má ich môj teplý kaderník, tak keď som uňho, čítam ich. Nebezpečných vecí je v nich veľa. Najhoršie sú také tie: Desať rád, ako... Neviete, aké sú tie ženy, ktoré ich tvoria?
No, často sú rozvedené, s nie veľmi dobrými skúsenosťami s mužmi, povedala by som...
Ja som si to myslel. Ženy, ktoré zažili s chlapmi to najhoršie a úplne presne vedia, ako tie svoje zážitky preniesť na čitateľky. Kedysi to bolo jednoduchšie. Bol len časopis Květy a tam ste sa nanajvýš dozvedeli, ako zavariť hríby.
Takže ideálny článok v ženskom časopise očami mužov je napríklad: Ako má žena pripraviť rybu, ktorú manžel ulovil?
Presne. Ideálny článok v časopise pre ženy by bol: Ako spracovať celého jeleňa. Muž by bol šťastný, že môže byť v lese. Žena by mala nad čím premýšľať, takže by nepremýšľala nad tým, prečo je jej muž preč. Teda by bola tiež šťastná.
Tak vidíte, že sme na to prišli, už vieme, ako na to, aby boli partneri šťastní.
Áno, máme to. Ale chápem, že si pri takýchto časopisoch oddýchnete. My zase kupujeme časopisy o autách. Pozerať sa na autá, to je tiež divné. No menej nebezpečné, pretože v časopisoch o autách nie je nič o ženách, ale v časopisoch o ženách je veľa vecí o chlapoch.
Bavilo by mužov čítať články s radami, ako zaobchádzať so ženami?
Myslíte články s titulkami Ako utiecť od ženy alebo Ako si nájsť milenku? Nie. Pretože my ženy neohovárame. My sa nepotrebujeme od iných mužov dozvedať, aké sú ich partnerky kravy. Nespomínam si, že by som poznal chlapov, ktorí sa stretávajú, aby si zanadávali na partnerky. No ženy sa stretávajú a hovoria o chlapoch hnusné veci. Keď ich počúvate, máte pocit, že majú doma niečo hrozné.
Súhlasím. Keď si totiž navzájom našich mužov vykreslíme mnohonásobne horších, ako sú, vyprovokujme kamarátky tiež k preháňaniu a nakoniec odchádzame pokojné s pocitom, že to, čo máme doma, nie je najhoršie.
Lepšie by som to nepovedal. Presne tak. Žena často hovorí žene: Ty za nič nemôžeš, ten tvoj je fakt hajzel. Ale aký je ten chlap v skutočnosti, to sa nikto nedozvie. Pretože jeho sa nikto nespýta a on o tom nehovorí.
Myslíte, že to dnes muži majú vo vzťahoch so ženami ťažšie ako kedysi?
Možno sme zmätení. Možno to bolo rovnaké, len sa problémy tak nerozoberali. Nehovorilo sa o nich. Rozvodovosť nebola taká veľká. Moja babička s dedkom boli spolu celý život a tak to vtedy bolo bežné. Občas sa, samozrejme, pohádali, ale nemyslím, že by boli nešťastní. Dnes je ľahké zo vzťahu odísť. Nepozeráme sa na to ako na niečo divné. Predtým, napríklad na dedine, bol rozvod považovaný za slabosť, za zlyhanie. Keď chlapa opustila žena, bola to hanba, ľudia sa naňho pozerali ako na hlupáka. A tá žena musela mať veľmi veľkú odvahu to spraviť. Možno, že si ľudia kedysi častejšie mysleli, že to spolu proste musia nejako vydržať.
A vám je čo z toho bližšie? Vydržať, alebo končiť?
Nie som zástancom názoru, že by sa človek mal kvôli niekomu trápiť. Vydržať s niekým za každú cenu, aj keď sa cítim nešťastný, to predsa nie je zmysel života. Otázkou je, či vieme vyhodnotiť, čo je také strašné, že sa to už nedá vydržať, a či sa z problémov nesnažíme unikať príliš skoro a ľahko. Niekedy nevieme, v akej situácii sa nachádzame. Žijeme ako v hrnci. Keď vidíme cez jeho okraj, je to ideálna situácia. Mať zázemie a zároveň výhľad von. Vtedy sme schopní zhodnotiť, či to, ako sa k nám správa partnerka a ako sa správame my k nej, je v poriadku. Zlé je, keď sa v tom hrnci dostávame nižšie a nižšie, a potom už pomaly nevidíme vôbec nič. A až potom, oveľa neskôr, si napríklad človek povie: Bol som vôl, prečo som trpel, veď som zažíval extrémne veci. Prečo som sa správal ako žena, ktorá zažíva domáce násilie, napriek tomu neutečie a hovorí si – ja to ešte vydržím. To je to jediné, čo by som nechcel, aby sa mi niekedy stalo alebo aby som to ja niekomu spôsobil.
Akú úlohu vo vašom vzťahu s Agátou hrá to, že spoločne vychovávate jej syna? Inými slovami: Ako to, že ste sa nezľakli, že má malé dieťa?
Nebyť Agáty, asi by som deti ešte nemal. Nemám k nim veľký vzťah. Nemám pocit, že by som sa mal silou mocou množiť a že dieťa je jediným zmyslom života. Viem, že mnohí chlapi to tak majú, ja nie. Ale vzhľadom na to, že Agáta dieťa mala, bral som to ako samozrejmosť, že k nej patrí. Mám ho rád a nikdy som sa nezapodieval tým, že vychovávam dieťa, ktoré nie je moje. Proste s nami je a nie je dôvod o tom premýšľať.
Takže dieťa neprinieslo do vzťahu žiadne komplikácie?
No, tak v noci sa zle spí, to je pravda. A prišlo také to obdobie detského strachu a s ním klasická výhovorka, ktorú som často používal aj ja, keď som mal ísť spať: Ja sa bojím. Takže spíme v posteli traja. A ráno o siedmej je, samozrejme, rozprávka. Takže asi tak. Ale inak fakt dobre.
Kto je?
Jakub Prachař (33)
Narodil sa 30. augusta 1983. Patrí do tretej hereckej generácie v rodine. Hercom bol jeho dedko Ilja a je ním aj otec David. Herečka je tiež jeho mama Dana Batulková. Pred desiatimi rokmi začal hrať v úspešnej skupine Nightwork. Herecké príležitosti začal dostávať, keď mal trinásť rokov. V roku 2010 sa presadil ako moderátor zábavných relácií. Momentálne účinkuje na Prime v Máme radi Česko a vídavame ho aj na TV JOJ v šou Česko Slovensko má talent. Tri roky je ženatý s Agátou Hanychovou. Spolu vychovávajú jej päťročného syna Kryšpína.
