Kto je?
Marína Kráľovičová (89)
Rodáčka zo záhoráckej dedinky Čáry je považovaná za celoživotnú prvú dámu našej prvej scény a je tiež prvou slovenskou televíznou herečkou a prvou recitátorkou, ktorá prezentovala slovenskú poéziu v recitáloch na troch kontinentoch. Je tiež národnou umelkyňou, dvojnásobnou laureátkou Štátnej ceny, nositeľkou Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, Zlatého krokodíla, Krištáľového krídla. Má svoju tabuľku na chodníku slávy v Bratislave, je v sieni osobností televíznej ankety OTO. Vyštudovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Už počas štúdia sa stala členkou Slovenského národného divadla, kde nepretržite pôsobí už 71 sezón. Skutočnou hviezdou sa stala vďaka obsadeniu v zdramatizovanej Sládkovičovej Maríne. Zahrala si aj Shakespearovu Júliu, Oféliu, pani Fordovú, Schillerovu Amáliu či Čechovovu Sáru. Aktívne pracovala vo Zväze slovenských dramatických umení a v ústrednom výbore Slovenského zväzu žien. So zosnulým manželom, básnikom, spisovateľom a novinárom Mirom Procházkom, má dve deti. Miroslava a Janu.
Leto sa blíži k svojmu koncu, je známe, že roky oddychujete v Piešťanoch, trávite ho na potulkách... Ako ste teda prežili to tohtoročné? A v čom bolo výnimočné?
Leto bez Piešťan si už nedokážem predstaviť. To je akoby človek prišiel domov. Tento rok to bolo 49. raz, čo som tri týždne prežila v mojich Piešťanoch. Zvykli sa ma pýtať, či mám nejaký problém, že sa tam chodím kurírovať, a ja som odpovedala: „Ojojoj, keby som mala problém, tak už je neskoro. Veď práve preto chodím, aby som ho nemala.“ Som čestná občianka mesta a cítim sa tam ako doma, dnes ma už masírujú deti a vnuci tých, ktorých som kedysi poznala. Kade chodím, každý ma na ulici zdraví, víta, vinšuje, obdaruje, majú radosť, že som ešte tu, a to je naozaj hrejivé. Vždy som mala túlavé topánky a nehasnúcu túžbu poznávať miesta a ľudí. A vidíte, tentoraz sa mi nežiadalo cestovať do cudziny, a tak som sa presúvala do Prahy, aj na Šumavu, kde žije dcéra a vnuci, a to bolo teda rovnako doma, lebo Československo stále považujem za jeden priestor, a to je môj domov.
Dlhovekosť sa s vaším menom skloňuje jedným dychom. Určite sú v tom aj gény, ale vy nielen máte naozaj už čo-to za sebou, ale stále aktívne hráte, oddychujete, jednoducho žijete... V čom je tajomstvo?
Keď má človek rád život a vie, že nie je nekonečný – teší sa na každý deň. Viem, kam patrím, kto mi dáva silu, kde čerpám vnútorné istoty a harmóniu. Treba si brať zo života to pozitívne. Nefňukať. Neľutovať sa. Pozerať sa dopredu. Za tie roky som hrala toľko postáv, prežila s nimi ich trápenia aj radosti a precítila, ako sa ony so všetkým popasovali. Hrám, teda som. Myslím si, že človek bol stvorený na prácu. Ako dcéra roľníka som videla otca sedieť, iba keď jedol. Vravela som mu: „Tato, prečo si nesadneš?“ A on nato: „Nesadnem si, lebo neviem, či by som ešte vstal.“
Je ešte niečo, čo o vás nevieme, alebo ste nikdy neprezradili? Nemyslím tým neduhy, skôr niečo iné. Kto je Marína Kráľovičová podľa Maríny Kráľovičovej?
Ja neviem, aká je Kráľovičová, ktorá je tá naozajstná. Viac života som trávila na javisku, pred kamerou a medzi ľuďmi v tej svojej hereckej role, takže tú svoju osobnú som nemala vlastne kedy žiť. Možno preto som ešte tu, lebo si Pán Boh povedal, že ma nechá okúsiť aj ten vlastný údel. Ale môj muž si pochvaľoval, vraj ktorý muž má toľko žien ako on.
Nebilancujme, ale čo si najviac vo svojom živote vážite?
Svoju rodinu. Nič neľutujem – ako Piaf. Vernosť rodine, povolaniu, priateľom, myšlienkam, ideám. Ja som vytrvalá vo všetkom. Vernosť sa oplatí.
Aká ste mama a stará mama?
Na túto otázku vnučka Martina v detskom veku odpovedala: „Toto je Marína, stará mama je v Čároch!“ Všetci mi hovoria len Marína alebo Marienka.
Nemáte rada rituály, ste skôr živelný typ... Ako sa toto prejavilo vo vašom súkromnom a profesionálnom živote?
Možno nie rituály, ale mám zásady a pravidlá. Hlavne profesijné, ktorých sa držím ako desatora – byť minimálne hodinu pred predstavením v divadle a nastavená na svoju rolu, nejesť nič aromatické, žiadna cibuľa a cesnak. Som z dediny, tam sa žilo podľa istého rytmu a rituálov. Do kostola sa chodilo pekne oblečený, z koryta umytý a čistý, a aj čistý na duši. Alebo keď ti spadol chleba, bolo treba ofúknuť a krížik spraviť. Potom vo vlastnej rodine som mala rada rituály – večere pri sviečkach, slávnostné raňajky – ktoré sme si robili vo všedný deň. Už na začiatku nášho manželského života som svojmu Mirkovi vysvetlila: „Na prvom mieste je divadlo, potom deti a za nimi ty!“ To je všetko.
S manželom ste mali oddelené spálne, prečo?
Aby sme si mohli klopkať na dvere. Na návšteve sa každý inak správa.
Čo vás dokáže nahnevať?
Hlúposť, neznášanlivosť, predsudky, klebety a traviči studní.
Pred sebou máte sedemdesiatu druhú divadelnú sezónu. Na čo sa tešíte?
V repertoári mám zopár titulov a hneď skraja máme zájazd s Bačovou ženou do Rumunska. Navyše ešte sa dopisujú nové hry a dramaturgovia vraveli, že tam bude i čosi pre mňa. Nechám sa prekvapiť. Keď som pred rokom povesila svoju rolu Anny vo francúzskej hriešnej komédii Kto zhasol svetlo, ktorú pred časom preložila pre mňa dcéra a s ktorou som aj s Jankom Koleníkom, Zuzkou Tlučkovou, Braňom Deákom, Viki Rákovou a Kristínou Svarinskou prebrázdila krížom-krážom celé Slovensko, netušila som, že si ju ešte zahrám. Ale v lete ma prehovorili, že ešte pár predstavení...
Dávate rady mladším kolegyniam?
Občas, ak ma požiadajú. Ale rady ma citujú, hoci ja si to nepamätám, takže neviem, či si nevymýšľajú.
Čo si myslíte, že dnešným herečkám chýba a čím, naopak, viac disponujú?
Pekné roly, viac príležitostí – lebo na nás sa robil repertoár. O tom sa im môže len snívať. Občas im chýba aj pokora a oddanosť. Čoho sa im dostáva oproti nám, to je možnosť voľne cestovať bez povolení a doložiek.
Aký najväčší trapas ste zažili na javisku?
Keď mi pri slávnostnom otvorení Hviezdoslavovho divadla pred premiérou zmizol kostým a predviedla som prvý striptíz na Slovensku.
Povedzte jeden z mnohých javiskových zážitkov, ktorý vám naozaj rezonuje v pamäti...
Byť herečkou Pepu Budského, hrať hneď v prvej úlohe na doskách Slovenského národného divadla po boku legendy Andreja Bagara... Alebo byť prvou európskou Marilyn, keď sa podarilo odpremiérovať Po páde od Arthura Millera o dva týždne skôr ako v Ríme.
Ako sa staráte o svoje telo, pleť, zdravie, pamäť?
Človek musí mať aj sám seba rád. Takže nikdy sa neoklamem o poriadne odlíčenie a následné ošetrenie pleti, hydratáciu, aj keby som bola neviem ako unavená, aj keby sekery padali. Som zamestnaná v divadle a divadlo je od slova dívať sa. Nikdy som necvičila, ale pohybu mám doma aj v práci dosť a dennodenne chodím, vlastne pardon – ja skôr behám, neviem prečo, ale stále sa ponáhľam. No a pamäť? Už len to, že v nej mám tie kvantá textov a básní, ju drží vo forme dostatočne. Stále čítam, knihy milujem.
Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Moje sny boli splnené, ba prekročené. Kedysi som chcela hrať Annu Kareninu, ale hlavne Manon na javisku, lebo tú pre mňa preložil manžel, hneď ako ju Vítězslav Nezval napísal, ale aspoň som si ju zahrala v rozhlase a na mnohých besedách a vystúpeniach recitovala. Vlastne ju nosím v sebe dodnes. Človek nemôže mať všetko. A mne osud doprial vrchovato.
Poraďte nám ostatným, ako so životom, ako s mužmi, ako s radosťou :)
Treba milovať. Bez lásky k životu to nejde.
Žijete naplno. Čo to vo vašom podaní znamená?
Zísť si ráno po noviny, a potom ten kopec na Slavín zase pešo vyšliapať. A neprestať šliapať celý boží deň. Odpočívať môžem neskôr. Budem mať na to celú večnosť.
Dotazník Evity:
Miesto, ktoré by ste ešte určite chceli vidieť:
Nebo na zemi.
Najobľúbenejšie miesto na Slovensku:
Mám rada moju kolísku Záhorie. Poznám všetky javiská a kultúrne domy u nás. Vždy znovu a znovu ma dostane, aké je Slovensko krásne. A – vlastná posteľ.
Najobľúbenejšie miesto na svete:
Prepáčte, zatiaľ som ho celý nevidela.
Čo dáme nikdy nesmie chýbať:
Žena by nemala strácať úsmev.
Najobľúbenejší film, v ktorom ste nehrali a v ktorom ste hrali:
Fanfán Tulipán a Priehrada.
Najobľúbenejšie jedlo, ktoré rada pripravujete, a ktoré máte rada pripravené:
To je fuk, dôležitá je spoločnosť.
Tento článok ste si mohli prečítať aj v septembrovej Evite 2016.