Desaťdielny seriál Zrada ste nakrúcali v slovenčine. Budeme teda robiť rozhovor po slovensky?
Hanbím sa rozprávať po slovensky, i keď viac ako tri mesiace som slovenčinou žila. Scenár mal 700 strán. Robím však stále veľa chýb, preto ostanem pri češtine.
Takže po tejto skúsenosti sa vám už nezdá slovenčina taká podobná českému jazyku?
Slovenčina je absolútne iná a je veľmi ťažká. Tento pôvodne britský seriál je založený na dlhých dialógoch. Herci teda musia bravúrne narábať so slovom, lebo postavy veľa argumentujú, vysvetľujú, hádajú sa. Bola to pre mňa veľká výzva.
Pomáhal vám niekto zvládnuť našu reč?
Tri týždne pred nakrúcaním som si všetky moje repliky prechádzala s kamarátkou a režisérkou zo Slovenska Janou
Nemčekovou, ktorá pôsobí v Prahe. Do telefónu mi nahrala všetkých 500 obrazov a každú jednu vetu, ktorú som sa mala naučiť. Dodnes to mám v telefóne systematicky podelené.
Ako ste to nakoniec podľa vás zvládli?
Všetci ma chválili, za čo som vďačná. Pri nakrúcaní prvých dielov som mala ešte obavy, počuť tam trošku prízvuk, ale čím dlhšie sme točili, tým som sa cítila istejšie. Našťastie, aj Eva Poláková v seriáli je Češka žijúca na Slovensku, takže ak som sa dopustila chybičky, je to na mieste.
S akými pocitmi ste išli na kasting?
S trémou a so strachom ako stále, lebo za krátky čas musíte ukázať všetko. Najskôr som v Prahe nakrútila self-tape s kamarátkou, ktorá mi nahrávala repliky, a na základe toho ma pozvali do ďalšieho kola v Bratislave, kde som sa už stretla s Milanom Ondríkom. Deň predtým mi pritom poslali ďalší dialóg, ktorý som sa mala naučiť. Často pracujem aj v angličtine, ale toto bolo pre mňa náročnejšie.
ANKETA
Sledujete seriál Zrada?
Na filmové kastingy chodievate pomerne často, a to nielen v Česku a na Slovensku. Sú tie zahraničné iné?
Áno. Keď pred rokmi chodil agent Robin Hudson po svete a zháňal nové talenty, oslovoval hercov, ktorí vedia dobre po anglicky.
Pozval aj mňa. Bol to konkurz do filmu amerického režiséra Terrencea Malicka. Najskôr sa so mnou len rozprával, potom boli emočné cvičenia. Hovoril mi, čo si mám v hlave vybaviť, a mojou úlohou bolo na tvári vyjadriť emóciu. On ma pritom pozoroval kamerou. Až následne prišli na rad texty. Na základe toho ma pozvali do ďalšieho kola do Paríža. Vyhrala to nakoniec Eva Green, moja obľúbenkyňa.
To určite zamrzí.
Vždy to trochu zamrzí, keď to nevyjde, ale to už je súčasť mojej práce. Vraj ona prišla veľmi sebavedomá, mne to niekedy chýba. Nie som typ, že by som vošla do miestnosti a sebavedomie zo mňa žiari na všetky strany, skôr sa snažím sústrediť na postavu. Konkurzy však beriem ako súčasť práce. Vnímam to skôr ako tréning. Rokmi som sa naučila, že keď to nevyjde, zrejme daná rola nebola úplne pre mňa, a verím, že príde niečo lepšie.
A vždy aj prišlo alebo boli obdobia, keď ste nemali takpovediac do čoho pichnúť?
Spomínam si, že keď som mala 38 a možno až do 42 rokov, bolo veľmi náročné obdobie, lebo som mala málo práce. Keď sa to spojí ešte aj s tým, že vám nevychádzajú ani partnerské vzťahy, nemáte teda najbližšiu oporu, človek ľahko prepadne samote a ponorí sa do úzkostí. Využila som tento čas na sebavzdelávanie, veľa som čítala. Dnes som za túto periódu života vďačná. Dospela som, posunula som sa a všetko dokážem zužitkovať v rôznych hereckých rolách.
Verili ste vtedy, že raz sa to skončí?
Bola to veľká výzva naladiť sa pozitívne. Žila som len zo dňa na deň, pocítila som aj veľké prepady a smútky. Najväčšou oporou mi vtedy bola moja švagriná, ktorá ma vždy dokáže prijať v akejkoľvek nálade. Mnohí si totiž myslia, že my, trošku známejší, nemáme žiadne starosti a že sláva rovná sa šťastie. Vôbec to tak nie je. K životu patria i horšie obdobia a každý ich má.
Medzi také radíte aj tie, keď vám to práve nevychádza v láske?
Za posledných 20 rokov som bola takmer stále single, ak nerátam asi dvojročné obdobie, keď som niekoho mala. Vycvičila som sa samote a som rada sama so sebou. Kým som sa dostala až sem, bola to dlhoročná práca na sebe za pomoci psychológa i múdrych knižiek.
V poslednom čase ma to však začalo viac baviť, sama cestujem a objavujem svet. Na jednej strane zistíte, že život sa dá užívať aj takto, ale na strane druhej priznávam farbu, že ja ako polovičná Arabka po otcovi mám predsa len rada spoločnosť. Takže aj naďalej budem preferovať život v partnerstve pred samotou.