Väčšina ľudí si pod agresivitou predstaví útoky, ktoré sa snažia ublížiť druhému človeku či poškodiť nejakú vec. To je však len jeden z úzkych pohľadov. "Na agresivitu je dôležité sa pozerať predovšetkým ako na energiu, ktorá nás mobilizuje k dosahovaniu našich cieľov a potrieb. Táto energia je prirodzená pre všetky živé tvory a je dôležitá pre naše prežitie, "vysvetľuje sociálny pedagóg Jiří Horák, píše idnes.cz.
Agresivita nie je len negatívum
Agresivita nemusí nutne znamenať len to, že sa dieťa bude biť s ostatnými, ale súvisí napríklad aj s jeho súťaživosťou alebo s tým, koľko si toho nechá od ostatných páčiť. Rodičia sa deti snažia viesť k tomu, aby sa samy nepúšťali do konfliktov a bitiek, na druhej strane máloktorý rodič by bol asi spokojný, ak by sa jeho dieťa nechalo biť a nič s tým nerobilo.
"S určitou mierou agresivity sa proste narodíme. Cieľom rodičov, pedagógov, dospelých je učiť deti túto energiu ovládať a v ideálnom prípade ju smerovať k pozitívnemu cieľu, "pokračuje Horák.
Podľa jeho skúseností je možné pozorovať vyššiu mieru reakčnosti u chlapcov ako u dievčat, u chlapcov je tiež agresívne správanie vo väčšej miere spoločensky tolerované. "Chlapci (muži) sú od pradávna bojovníci a lovci, neupierajte dnešným chlapcom túto úlohu. Dôležité je však učiť chlapca byť bojovníkom podľa pravidiel, "dodáva.
Gény totiž rozhodne nie sú to jediné, čo má podiel na tom, ako dieťa alebo dospievajúci reaguje na jemu nepríjemné situácie. Učia sa tiež od okolia, kedy pozorujú, ako ľudia okolo nás dosahujú svoje ciele a potreby. Ak teda dieťa vidí vo svojom okolí agresívnu osobu, ktorá agresívnym prístupom získava to, po čom túži, zvyšuje sa šanca podobného správania aj u dieťaťa. Ako to totiž odborníci na detskú psychológiu a učenie opakujú dookola: nie je až tak dôležité, čo svojim deťom o správaní hovoríme, ako to, ako sa my sami správame.
"Vzorce správania sa učíme predovšetkým napodobňovaním svojho okolia. Hlavnú úlohu hrá rodina, škola a trávenie voľného času. Ak chceme naučiť deti napr. Ďakovať, tak musíme začať predovšetkým u seba. Pozrime sa na jednanie mnohých dospelých na sociálnych sieťach. Naozaj sa potom čudujeme, že sa zvyšuje neprimeraná agresivita u detí? "Nabáda Horák rodičov aj pedagógov k tomu, aby si siahli do svedomia.
Ako predchádzať agresívnemu správaniu
Príkazy a zákazy nie sú riešením detskej agresivity, a v žiadnom prípade telesné tresty. Aj dnes sa ale bohužiaľ nájdu rodičia, ktorí si neuvedomujú absurditu fyzických trestov za fyzické násilie. Bijú malé deti cez prstíky, väčšie cez zadok alebo po tvári a hovoria pri tom, že ostatní sa nebijú. Lenže čo si z toho má vziať za posolstvo dieťa, ktoré je v tej chvíli doslova fyzicky napádané? Že môže byť len slabší? Alebo že je v poriadku niekoho biť, ak mám pravdu ja, a nie on?
"Pre všetky vekové kategórie platí predovšetkým byť tu pre dieťa a urobiť si na neho čas. Učiť sa nielen klásť otázky, ale predovšetkým počúvať. Snažme sa vidieť, čo agresívne správanie spôsobuje, čo je skryté v pozadí. Agresívne správanie detí často spôsobuje strach či hnev. Je nutné sa naučiť tieto emócie zvládať primeraným spôsobom. Rozhodne nie je žiaduce negatívne emócie v deťoch potláčať, aby sa v nich hromadili a potom explodovali, "myslí si Jiří Horák.
U najmenších detí je dôležité už od začiatku na agresívne správanie, ako je hryzenie alebo škrabanie, upozorniť a dôrazne povedať, že je neprípustné. Miesto udretia alebo trestu sa môžete od malého dieťaťa vzdialiť tak, aby vám nemohlo naďalej fyzicky ubližovať. A pripraviť sa na to, že je potrebné zareagovať na agresívne správanie vždy odmietavo. Pokiaľ sa mu budete raz smiať a druhýkrát ho odsudzovať, bude z toho dieťa zmätené a bude vašu reakciu podrobne skúšať aj naďalej.
"Podnetov, ktoré môžu zvyšovať našu agresivitu je široká škála. Pre rodičov je dôležité vedieť, čo spôsobuje agresívne správanie u nich samotných - najčastejšie to býva strach, hnev, beznádej. Podľa môjho názoru najviac zvyšuje agresívne správanie frustrácie z nenaplňovania potrieb. Ide predovšetkým o potrebu pozornosti. Každé dieťa (človek) potrebuje pozornosť a uznanie svojho okolia. Pokiaľ ju dieťa nemôže dosiahnuť pozitívnym spôsobom, pokúsi sa ju priťahovať tým negatívnym, "upozorňuje Horák na to, že agresivita a hnev sa bohužiaľ niektorým deťom zdajú ako najefektívnejšie spôsoby, ako získať pozornosť rodičov.
Pre dieťa je podľa psychológov nenahraditeľný pocit bezpečia a istoty. Príliš veľa príkazov a zákazov je obmedzuje, avšak príliš veľa voľnosti a nedostatok štruktúry času je pre nich mätúce. Rodičia by tiež nemali zabúdať na to, že najmä malé deti milujú ritualizované správanie - treba každodenný kolobeh večera, kúpeľ, rozprávka, postieľka im dodáva istotu, pretože vedia, čo bude nasledovať.
To platí aj pre školské deti, u ktorých môžu rodičia pokojné chvíľky pred spaním využiť na rozoberanie situácií uplynulého dňa a ich hodnotenie (za predpokladu že dieťa nie je príliš unavené). To by sa však malo viesť skôr v optimistickom duchu (Čo sme dnes mohli urobiť inak? Ako by sme to mohli urobiť nabudúce lepšie?) A dieťa by malo zaspávať upokojené, nie s výčitkami alebo dokonca s plačom. Mnohým rodičom sa osvedčilo napríklad prehrávanie (a "naprávanie") problematických situácií s deťmi za pomoci bábik alebo plyšákov, ktoré umožnia deťom získať na celú situáciu väčší nadhľad.
Pocity ani plač nie sú hanbou
"Prevenciou neprimeraného agresívneho správania je predovšetkým umenie vyznať sa sám v sebe, rozumieť svojim pocitom. Vedieť prežiť smútok, hnev, prehru bez poškodzovania svojho okolia i seba samého, "vysvetľuje Jiří Horák. Rodičia, vychovávatelia i pedagógovia by sa preto nemali s deťmi hanbiť hovoriť o svojich pocitoch, pretože aj prostý fakt, že emócie občas lomcujú aj ďalšími ľuďmi, deti upokojí a uistí, že sú normálne.
V dnešnej dobe by už nemalo byť hanbou, keď chlapec (alebo dievča) plače. Plač je veľmi intenzívny spôsob vyplavenia nahromadených emócií a ako dospelým, tak deťom sa po ňom uľaví. Naopak snaha zaťať zuby a vydržať - to vedie k väčšej frustrácii, potlačované pocity nakoniec rovnako skôr či neskôr nájdu medzierku v drsnej šupke a vytrysknú na povrch. Čím viac ich bude, tým prekvapivejšie a intenzívnejšie potom emocionálny výbuch bude.
Deti by sa preto mali naučiť otvorene hovoriť o svojich pocitoch a vedieť ich pomenovať, s rodičmi potom môžu spoločne hľadať rôzne stratégie, ako sa s nimi vyrovnať. Pomôcť môže napríklad intenzívna fyzická aktivita ako je behanie alebo bojové športy, ktoré dokonca učia deti tomu, ako ovládnuť nielen svoje telo, ale aj emócie. Na upokojenie detí aj dospelých podľa odborníkov prispieva aj dostatočný pobyt vonku, ideálne v prírode.
"Niektoré prejavy správania by nás však ako rodičov mali znepokojiť, napr. keď sa naše dieťa správa opakovane kruto bez známok ľútosti, používa sústavne svoju fyzickú či psychickú prevahu voči okoliu bez známok jasných hraníc. V týchto prípadoch by sme mali vyhľadať odbornú pomoc, "upozorňuje Horák a navrhuje rodičom navštíviť v takom prípade s dieťaťom psychologickú poradňu.