Osudový vzťah a veľká láska
Lucia Forman svojho muža Dávida spočiatku nechcela. „Naše zoznámenie bolo vtipné. Zoznámili sme sa počas autoškoly, vraj chodil na náš kurz iba kvôli mne. No ja som sa mu smiala, že koketoval s inými dievčatami. Vtedy som vôbec netušila, že nám náš vzťah vydrží až pätnásť rokov,“ spomína Lucia. Ich vzťah bol vraj veľmi pekný, založený na tolerancii, dôvere, a zažili spolu množstvo krásnych vecí. Dávid Luciu naučil brať život normálne a prirodzene. „Môj muž ma naučil, aby som bola prirodzená, na nič sa nehrala a nebola v živote vypočítavá. Skôr naopak. Brať život a okolnosti také, aké sú, a naučiť sa ich prijať v akejkoľvek podobe a zobrať si zo všetkého to najlepšie. Takisto mi tvrdil, že ak niečo chcem urobiť, tak sa do toho mám pustiť a nemám dať na reči iných,“ spomína exmoderátorka. Jej dlhoročný partner a potom manžel bol úprimný a pokorný človek. V oblasti IT bol veľkým odborníkom a jeho meno rezonuje dodnes. Napriek svojim kvalitám mu úspech nikdy nestúpol do hlavy. „Vždy bol dobrý, ochotný pomôcť a nikdy sa nad nikoho nevyvyšoval. Tieto jeho kladné vlastnosti chcem ďalej odovzdať našej dcérke Lare. Chcem, aby z nej bol jeden úžasný, pracovitý a dobrosrdečný človek, podobne ako bol jej otec,“ hovorí Lucia. Jej manžel Dávid zomrel pred vyše dvomi rokmi na zákernú rakovinu hrubého čreva. Mali za sebou dlhoročný vzťah, potom manželstvo, narodenie dcérky Lary a spoločnú domácnosť, ktorú s láskou budovali. Spomienky na veľkú lásku mladej Záhoráčky sú stále pomerne čerstvé. „Spomienky na Dávida mám uložené v srdci, v duši, ale aj v hlave. Rada ich odovzdám našej dcére. Chcem, aby vedela, akého úžasného otca mala. Je tu pre ňu stále, určite musí byť na ňu hrdý a podľa mňa na ňu neustále dáva pozor zhora,“ myslí si mladá vdova. Hoci bol jej manžel veľmi pracovne vyťažený, všetok svoj voľný čas venoval dcérke a Lucii. Všetko išlo až priveľmi ideálne. Až kým im do života nevstúpila krutá diagnóza...
Dávidova choroba
Luckin manžel bol mladý, produktívny a v dobrej životnej forme. Práve vtedy mu však lekári oznámili krutý verdikt – diagnóza znela: rakovina hrubého čreva. „Bolo to veľmi hektické obdobie. Nemala som však čas priveľmi rozmýšľať. Tým, že tam bola aj naša malá, mali sme obaja silnú motiváciu nepoľaviť a skúšať rôzne alternatívy. Všetky moje veci išli nabok a snažila som sa, aby bol môj muž v čo najväčšej pohode. Myslím si, že práve tá je pri rôznych chorobách veľmi dôležitá,“ vraví známa Slovenka. Podľa nej je pre každého najťažšie najmä si uvedomiť, že je chorý. Podpora, láska a to, že majú okolo seba ľudí, ktorí chcú, aby sa nevzdávali a boli s nimi, je pre nich ten najlepší liek. „Chcela som mu ukázať, že nám na ňom nesmierne záleží. Snažila som sa ho podporovať a motivovať. Bolo pre mňa dôležité, aby vedel, že ho ľúbime. Nechcela som, aby vo svojom stave poľavil. Aj človek s rakovinou môže a musí byť normálne zaradený do života. Hľadali sme preto ľudí s podobným osudom, komunikovali sme s nimi a Dávid bol aspoň viac optimistický,“ tvrdí Lucia. Manželia o všetkom doma diskutovali, radili sa a chceli byť pozitívnym príkladom pre ostatných mladých ľudí. Možno aj vďaka ich príkladu zopár ľudí išlo na vyšetrenie a dostali od nich spätnú väzbu. „Nikdy som svojho muža nenútila do niečoho, čo by nechcel. Snažila som sa ho zobrať do kina, na večeru alebo niekam von. Najhoršie je podľa mňa dávať pocítiť človeku jeho chorobu a vyradiť ho zo spoločnosti. Deje sa to u nás pomerne často. A stretli sme sa s tým aj my osobne. Myslím si, že u nás by sme mali vytvoriť podmienky nielen pre zdravotne postihnutých, ale aj pre inak chorých ľudí tak, aby mali pocit, že sú súčasťou našej spoločnosti, a nie, že sa nachádzajú na jej okraji. V zahraničí môže človek zomierať dôstojne, no u nás to takto nefunguje,“ myslí si Lucia. Po rokoch tvrdí, že ak by mala s Dávidom absolvovať všetko ako pred vyše dvomi rokmi, tak by to urobila znovu...
Článok pokračuje na ďalšej strane