Zem je popretkávaná – ako ľudské telo vlásočnicami – podzemnými žilami, potôčikmi i riekami a nádržami vody. Avšak napríklad kopať studňu iba tak od oka je nezmysel. Môžete sa trápiť do vysilenia, ale v krajine nenájdete ani kvapku, pritom o meter či dva ďalej by voda vytryskla napríklad už v sedemmetrovej hĺbke. Prečo teda nevyužiť schopnosti prútikára?
Tajomný čarovný prútik, ktorý vraj pomáha nachádzať nielen pramene vody, ale aj skryté zásoby zlata, striebra, ropy a iného bohatstva, a dokonca odhaľovať mnohé neduhy, sprevádza ľudské dejiny od nepamäti. Práve tak ako strety jeho zástancov a odporcov. Držia záhadnú pomôcku v rukách ľudia nadaní zvláštnymi schopnosťami, alebo chytrí šarlatáni a podvodníci, ktorí zneužívajú ľudskú dôverčivosť?
Vážené remeslo či práca diabla?
Stena jaskyne v juhovýchodnej Líbyi na kresbách starých 8 000 rokov zobrazuje človeka, ktorý drží v ruke rozvetvený prútik. Dávna povesť rozpráva o kráľovnej zo Sáby, ktorá pri cestách za Šalamúnom mávala prútikárov, ktorých úlohou bolo hľadať vodu a zlato. Starý zákon opisuje, ako Mojžiš prútom (palicou) dvakrát udrel do skaly, odkiaľ vytryskla voda pre jeho ľud i dobytok.
V starovekej Číne požívali prútikári mimoriadne výsady slobodných občanov so zvláštnymi právomocami cestovať po krajine, pretože vedeli ukázať miesto, kde sa nachádzal prameň vody, alebo našli zdroj mimoriadne cennej horniny.
V starom Ríme zdarne pôsobili hľadači studní, ktorí rázsochatým prútom usudzovali podľa rastlín a kríkov, či pod nimi v krajine prúdi voda. Gréci prišli s hygroskopmi a toto označenie sa pre hľadačov vody prenieslo aj do stredoveku.
Avšak katolícka cirkev všetky druhy veštenia zakázala, prútikárstvo považovala za prácu diabla. Napodiv aj protestant Martin Luther vyhlásil tento druh činnosti za smrteľný hriech. Roku 1690 boli studniari vylúčení z cirkvi.
Ktorá teória je správna?
Hypotézu, že virguľa (z latinského označenia prútika = virgule) sa pohybuje vďaka fyzikálno-mechanickým podnetom, vyslovil prvýkrát nemecký učenec Athanasius Kircher (1601 – 1680). Podľa neho vystupujú z vody a kovov výpary, spájajú sa s výparmi z vetiev a listov a množia sa okolo prútu, až sa prút zrazu váhou skláňa alebo vztyčuje.
Avšak veľa ľudí dodnes neprekonalo názor, že prútikárstvo má čo do činenia s čarovaním a že je potrebné ho, ak už nie odsúdiť, tak aspoň ignorovať. Každá zo súperiacich strán má početný arzenál argumentov. Proti tvrdeniu, že ide o „pavedu“, stoja fakty, že za úspešných prútikárov sa považovali okrem iného Leonardo da Vinci, sir Isaac Newton, Tomas Alva Edison či Albert Einstein.
Na čo reaguje prútik?
Teórií je celý rad, od tej o zemskej príťažlivosti a magnetizme až po neznáme žiarenie, ktoré je v zemi a vzniká odrazom kozmických či iných lúčov. Zatiaľ žiadna nie je úplná a dokázateľná tak, aby určila zákonitosti prútikárových reakcií. Nevie sa, či majú prútikári šiesty zmysel alebo schopnosť odhaľovať akúsi tajomnú energiu.
Virguľa, pružina, kyvadlo...
Už alchymista, astrológ a lekár Paracelsus (1493 – 1541) tvrdil, že niektoré kovy majú vzájomné sympatie k určitým stromom. Pri hľadaní vody sa napospol používal čerstvo odrezaný prútik, najčastejšie z liesky. Osvedčoval sa aj pri pátraní po striebornej žile. Zato meď skôr ukázal prút jaseňový, olovo a cín zase borovicový. Zlato najviac reagovalo, ak hľadač mal v ruke virgule zo železa alebo olova.
Avšak najnovšie objavy dokazujú, že viac ako virguľa sa vo svete na pátranie používalo kyvadlo. Takzvanú čínsku virguľu tvorila niť, na ktorej konci pôsobil ako závažie kúsok ocele, striebra, olova, medi, ba i zlata. Hľadač držal koniec kyvadielka medzi prstami. Nad miestom, pod ktorým bola voda, začalo závažie opisovať kruh proti smeru hodinových ručičiek.
Prútikárom môže byť (skoro) každý
Jedno je jasné – virguľa reaguje na nás. Je to vlastne taký jednoduchý geofyzikálny prípravok, ktorý vôbec nie je citlivý na vodu, ale ktorý pri správnom držaní posilňuje prirodzené „radary v nás“, to, ako prírodné zvláštnosti „číta“ naše telo. A reaguje údajne každému (teda nielen senzibilom), samozrejme podľa toho, ako sme citliví. Tejto schopnosti sa môžeme naučiť, chce to len čas, trpezlivosť, vieru v seba samého a vo svoju intuíciu.
Na prútikára pôsobia aj poveternostné podmienky, predovšetkým náhla zmena počasia. Preto sa studne majú hľadať skoro na jar alebo na jeseň, keď je ustálené počasie, a najlepšie zavčas rána alebo krátko po západe slnka.
SKÚSTE SI TO AJ VY
Oblečte sa pohodlne, odložte všetky mince a kovové predmety. Kvôli lepšiemu kontaktu s pôdou a zvýšeniu senzitivity sa odporúča obuť si gumové čižmy. Ak si pred hľadaním umyjete ruky v teplej slanej vode, reakcia je údajne prudšia.
Prechádzajte zvoľna terénom po vrstevnici (nie zhora nadol alebo obrátene). Reakciu v mieste prameňa ucítite ako mocnú silu, ktorá ohýba prútik.
Tréning robí majstra
Začnite najskôr hľadaním prameňa alebo vody nad studňou, nad kanálom, no iba ak tam nejaká voda je. Alebo pri silnom kmeni stromu. Môžete detegovať hranicu jeho aury – prútik či iný nástroj bude na okraji jej poľa reagovať.
Podobne to ide pri aure človeka, reakcia sa väčšinou ukáže pol metra pred telom. Choďte ešte bližšie a zachytíte druhú reakciu, väčšina ľudí má totiž dve ochranné vrstvy, obaly svojej aury. Prútik sa však už tak blízko tela nevojde, takže si to neskôr vyskúšate napríklad kyvadlom.
Podobne možno testovať vhodnosť liekov, potravín, zdravotné problémy, geopatogénne zóny. Veľakrát sa ľahšie používa kyvadielko, ktoré sa vojde aj do vrecka. Časom sami zistíte, ktorá pomôcka vám vyhovuje najlepšie.
