Keď prejdeme k partnerom – darčeky vo vzťahu veľa prezradia. Čo podľa vás hovoria o tom, ako k sebe dvaja ľudia pristupujú?
Dajú sa z nich „vyčítať“ rôzne aspekty týkajúce sa vzťahu samotného. Darčeky, ktoré zodpovedajú záujmom a potrebám partnera, ukazujú, že si partneri navzájom rozumejú, všímajú si jeden druhého, načúvajú si. Darčeky, ktoré prídu po tom, čo si partner u druhého všimne túžbu či prianie a následne ho splní, sú nezabudnuteľné a nesporne vzťah potvrdzujú. Môže ísť o veľké i malé „gestá“ a zázrak je na svete.
Zázrak má schopnosť urobiť nezmazateľný odtlačok do srdca oboch partnerov. Sú to tie typy prekvapení, ktoré sa pre jedného z partnerov zdajú nedosiahnuteľné, a predsa sa udejú. Sú dôkazom toho, že lásku možno vyjadriť rôznymi spôsobmi a všímavosť je vzácnou menou v našich životoch. Môžeme povedať, že darčeky vo všeobecnosti odrážajú, do akej miery sú k sebe partneri pozorní, štedrí, láskaví, všímaví, zaujímajú sa i načúvajú si.
Prečo majú niektorí ľudia pocit, že musia nájsť „dokonalý dar“, zatiaľ čo iní to berú úplne prakticky?
Ako sa to hovorí? Sto ľudí, sto chutí. Rozdielny prístup k výberu darčeka môže mať viacero dôvodov. Niektorí majú vyššie nároky na dokonalosť, jedinečnosť. Pre iných je pre výber i prianie darčeka dôležitá praktickosť, užitočnosť. Sú ľudia, ja sa k nim tiež hlásim, ktorí chápu darček ako prejav lásky a pozornosti.
Tí sa viac citovo angažujú do výberu darčeka. Dar má skôr emocionálny význam a chcú, aby bol pre obdarovaného zapamätateľný, výnimočný. Po odpoveď na otázku, prečo je to tak, sa treba vybrať k tradíciám, ku kultúrnemu dedičstvu, k zvyklostiam rodiny, ale aj ku skúsenostiam, k emocionálnym aspektom či tomu, čo nás naučili v detstve naši rodičia ohľadne obdarovávania i prijímania. Dobrou správou je, že pokiaľ nám dnes už niečo nerobí radosť, vieme to zmeniť.
Človek má schopnosť komunikovať a odovzdať svoje prianie, túžbu po zmene láskavo, s úctou k tomu druhému, alebo len prijať veci, ktoré sa nedajú zmeniť, v pokore a v porozumení. Aj tomu nás obdarovávanie „učí“ a „pozýva“.
Ako teda môžu páry cez darčeky posilňovať blízkosť a intimitu?
Darčeky posilňujú blízkosť a intimitu – už samotné premýšľanie nad nimi je prejavom lásky. Nasledujúce slová sú len inšpiráciou, nie návodom. Každý vzťah je jedinečný a rovnako aj spôsob, akým vyjadrujeme city. Darček, ktorý odráža záujmy, potreby či sny partnera, alebo ručne vyrobený dar nesie osobný odkaz: „Toto je len pre mňa.“ Zážitkové darčeky (výlety, kurzy, let balónom) podporujú spoločné chvíle a posilňujú puto. Symbolické dary zas pripomínajú dôležité momenty a majú hlboký význam aj v malej forme. Čoraz častejšie si partneri dávajú darčeky, ktoré podporujú osobnostný rast – ako tiché „stojím pri tebe“. A napokon, drobné pozornosti v bežných dňoch majú často väčšiu silu než veľké gestá. Prinášajú do vzťahu vzácnosť, jedinečnosť a pocit hlbokého ukotvenia.
A čo rodičia či starí rodičia? Tí už majú všetko, čo potrebujú. Čo si podľa vás najviac cenia?
Rodičia a starí rodičia zvyčajne majú všetko, čo potrebujú, a často s pokorou hovoria: „My už nič nepotrebujeme.“ Viac než materiálne dary si cenia čas, pozornosť a pomoc. Dôležité je však aj niečo hlbšie – prejaviť vďaku za to, čo pre nás urobili, a prijať ich takých, akí sú, bez snahy ich meniť.
Uznanie, láskavosť a pokora sú najkrajším darom. Ručne robená rodinná kronika, list či kniha spomienok im môže pripomenúť, akí sú pre nás dôležití. Pre starších ľudí je kľúčová láska – v gestách, slovách i drobnostiach, ktoré prinášajú radosť a pocit spolupatričnosti.
Dnes nás všade obklopuje reklama a tlak na to, aby sme kupovali veľa a draho. Ako to ovplyvňuje samotný zmysel darovania?
Reklama nás informuje o ponuke trhu, no nemali by sme jej podľahnúť bez rozvahy. Konzumný tlak silno ovplyvňuje kultúru darovania, no čoraz viac ľudí hľadá návrat k autentickým prejavom lásky a pozornosti. Skutočný zmysel daru nespočíva v cene, ale vo vzťahu k obdarovanému. Nový trend smeruje k zmysluplnosti a rovnováhe – darovať s citom, nie z povinnosti, a odolávať tlaku konzumu, pričom si zachováme tradíciu darovania.
Viete porovnať, či sa darčeková kultúra u nás nejako líši od iných krajín?
Viem porovnať len do miery vlastnej skúsenosti. Na Slovensku nepochybne dávame dôraz na tradičné sviatky ako Vianoce a Veľká noc, aj keď tu môžeme pozorovať „ubratie“ z plynu v zmysle „nemusí byť všetko ako voľakedy“. U nás pozorujem rastúci trend personalizovaných darčekov. Oslava menín u nás je v porovnaní s inými krajinami špecifickou záležitosťou, pretože v iných kultúrach sa meniny tradične neslávia.
Trendy zo sveta nás tiež neminuli. Kultúra „baby showers“ a „bridal showers“ s darčekmi sa k nám nasťahovala a zažíva boom hlavne medzi mladšou generáciou. Viem ešte porovnať kultúru darčekov s Nemeckom, kde je dôraz na praktické a kvalitné darčeky, moderné „vychytávky“. Ale tiež sa mi páči obľuba darčekov spojených s gastronómiou a umením typická pre Francúzsko. Rovnako tak sa mi javí ako milý, hravý prístup k darčekom, zakotvený už aj v našich podmienkach, ako napríklad „Secret Santa“ spojený s výmenou darčekov medzi zúčastnenými.
Môžeme darovaním vyjadriť aj niečo o sebe? Že vlastne do daru dávame kúsok svojej osobnosti?
Tomu sa nemôžeme a zrejme ani nedá vyhnúť. Do daru vkladáme kúsok seba. Darovanie je vzácny akt. Je to spôsob vyjadrenia vzťahu k obdarovanému a zároveň forma zdieľania časti našej osobnosti, našich hodnôt a vnímania sveta. Darčekom prenášame na obdarovaného naše spomienky, emocionálne prepojenie, cit priateľstva či dôveru a otvorenosť.
Vyjadrujeme svoju empatiu, pozornosť, pri ručne robených darčekoch svoje talenty, zručnosti a kreativitu. Vzácne je, keď sa dar stane výsledkom našej všímavosti, pochopenia hodnôt, potrieb, tajných túžob obdarovaného. Dar sa tak stáva oknom do našej osobnosti a spôsobom, ako sa s druhými podelíme o to, čo nás definuje.
Často sa hovorí o umení dávať, ale čo umenie prijímať darčeky – dá sa to „naučiť“, aby sme tým potešili aj darcu?
Bola som zvedavá, či príde aj táto otázka, a je tu. Špeciálne na Slovensku môžeme pozorovať tendenciu „ťažkého“ prijímania, aj keď zmena tu je a to je dobre. Znamená to, že sa posúvame od možných príčin k novým formám, ktoré nám ako ľuďom svedčia viac. Možno to poznáte, pri obdarovávaní povieme niečo na spôsob „ďakujem, nemuseli ste si robiť starosti“. Na jednej strane také neškodné, také naše, na strane druhej existuje aj iný spôsob, ako prijímať.
Dáva to priestor na „naučiť sa“ oceniť. Úprimne, s ľahkosťou, zo srdca oceniť úsilie, úmysel darcu. Prejaviť vďačnosť a oceniť zároveň robí radosť darcovi a nás zanechá v pocite „oslobodenia“. Netreba hrať s maskami, treba sa naučiť vyjadrovať svoje pocity pravdivo a spontánne. Je to ľudské a ľudskému sa netreba učiť, len si to pripomenúť. Spomenúť si, aké to je, byť prítomný, radostný, oceňujúci, slobodný. Má to vplyv. Na prehĺbenie vzťahu k darcovi a s odvahou poviem i k sebe samému. Dovoliť si byť pravdivý je veľký dar sám osebe.
