Vnímajú Vianoce inak ženy ako muži?
Vianoce sú fenomén a to, ako ich slávime, súvisí predovšetkým s tým, akej sme národnosti, kultúry, náboženstva, aké hodnoty vyznávame a podobne. Ťažko hovoriť o rozdielnom vnímaní medzi ženami a mužmi. Kto zastáva tradície, ktoré v našej spoločnosti stále do veľkej miery fungujú, rozdiely nájde. Ženy udržiavajú doma takpovediac oheň, čiže robia poriadok, zdobia príbytky, varia, pečú, vymýšľajú a kupujú darčeky. Prežívajú to viac emocionálne. Muži ako lovci toto všetko zastrešujú finančne. Robia fyzicky náročnejšie akcie ako zabezpečenie stromčeka, nákupy potravín. Ale každý to má vo svojej domácnosti inak.
Aby rodičia svojim deťom umocnili rozprávkovú atmosféru Vianoc, najčastejšie im hovoria, že darčeky nosí Ježiško či Santa. Myslia to dobre, aké však môže byť vytriezvenie, keď sa deti dozvedia, ako to naozaj je?
Pravda je veľmi dôležitá a mala by byť primerane veku odkomunikovaná. Z vlastnej skúsenosti by som k tomu už pristupovala inak. Keď sme môjmu synovi v 10 rokoch povedali, že darčeky nenosí Ježiško, bol sklamaný a plakal. Dodnes mi vyčíta, ako dlho som mu klamala. Spolužiakom absolútne neveril, lebo bol presvedčený o tom, že mama hovorí vždy pravdu. Aj po tejto skúsenosti by som asi zvolila mystickú alternatívu, aby Vianoce zostali pre dieťa trošku čarovné, ale v zmysle, že darčeky sa pod stromček dostanú vďaka láske a pozornosti, ktorú si prejavujeme. Na Vianoce sme všetci akoby trošku iní ľudia, inak konáme, inak sa obliekame. Väčšina z nás cíti väčší pocit šťastia, chce pomáhať a byť lepším človekom.
Je na mieste, že sme takí predovšetkým iba na Vianoce?
Bolo by krásne, keby nám Vianoce ostali v duši každý deň a boli by sme takí po celý rok. Ale keďže to tak nie je, aj raz ročne je viac ako nič. Je to čas, keď sa zamýšľame nad svojím správaním a vzťahmi, čo nám môže priniesť nové pohľady na život, hoci len na krátke obdobie. Ak nás to zmení k lepšiemu či povzbudí, robme to. Čo funguje, treba robiť viac.
Písať teda list Ježiškovi?
A prečo nie? Je to krásne. Netreba silou-mocou hovoriť, že táto pošta ide do neba. Zhmotnenie myšlienok na papieri je užitočné pre lepšie uvedomenie si želaní u dieťaťa a rodičom vytvára priestor na vysvetlenie so zachovaním mystického rozmeru, ak si to tak pre svoje dieťa prajú.
Je potrebné, ba až priam nevyhnutné rozprávať sa pred Vianocami o darčekoch, finančnom limite, ich počte a podobne?
Ak sa láska a pozornosť meria tým, koľko hmotného ti dám, je to chybný začiatok. Ale ak ide o množstvo času a námahy vynaloženej na to, aby som darček pre druhého vymyslel, pozháňal, vyrobil a podobne, vianočný darček nadobúda nevyčísliteľnú hodnotu. Ani najdrahší dar sa nevyrovná tomu, ktorý bol vlastnoručne zhotovený priamo pre nás alebo vymyslený, aby splnil náš sen. Debata o tom, koľko minúť na darčeky, je však potrebná. Zohnať niečo za 10 eur v nás môže naštartovať poriadnu kreativitu, lebo to vôbec nie je jednoduché. Za stovku je to oveľa ľahšie. Každý si môže stanoviť sumu podľa svojich možností a po dohode by sa k nej mal partner priblížiť, i keď by si mohol dovoliť viac. Aj robenie kompromisu a akceptovanie postoja najbližších môže zlepšiť kvalitu našich vzťahov.
To, že deti darčeky vyrábajú, je pomerne bežné. Ale že ich vyrábajú dospelí, už také tradičné nie je. Mali by sme sa k tomu vrátiť?
Je škoda, že to nerobí väčšina z nás. Čo je nám najvzácnejšie, je totiž čas. Keď niekto vezme do rúk materiál, venuje druhému čas, aby niečo zostrojil, a intenzívne pri tom naňho myslí. To je pridaná hodnota vyrobeného darčeka a je nezaplatiteľná.
Nie každý darček sa stretne s pochopením. Čo povedať, keď dostaneme niečo, čo nepotrebujeme, nechceme alebo sa nám nepáči?
Určite je najlepšie poďakovať, a ak to pôjde, prípadnú emóciu s negatívnym podtónom nedávať najavo priamo vo sviatočnej atmosfére. Väčšinou nás druhí obdarúvajú s dobrým úmyslom. Skúsme sa toho chytiť. Pomôže to stlmiť negatívne pocity v danej chvíli.
Hodí sa darovať takýto darček ďalej?
Ak sa to dotyčný nedozvie, je to asi v poriadku (smiech). Nevidím dôvod, prečo by sme si mali neužitočné veci nechávať, ak sa zídu niekomu ďalšiemu. Všetko sa dá vykomunikovať, no opatrne.