Keď rodáčka od Zlatých Moraviec pred 13 rokmi stretla v práci svoju budúcu polovičku, spontánne vraví, že to z jej strany nebola láska na prvý pohľad. Ako sa hovorí, srdcu nerozkážeš, a tak to bolo aj v tomto prípade. Zhruba po dvoch rokoch sa začali doma baviť o rodine. Okolnosti rozhodli, že jedinou možnosťou je umelé oplodnenie. Zakrátko nato Stanka zákrok podstúpila.
„Na kliniku som išla s veľkými očakávaniami, že sa nám konečne splní sen a budeme rodičmi. Mala som 33 rokov. Priznávam, bol tam aj mierny strach. Bola som upozornená na hormonálne zmeny. Prirovnala by som ich k tým, ktoré som zažívala počas menštruácie. Zmeny nálad boli pomerne veľké. Ráno som sa zobudila najšťastnejšia na svete a o pol hodinky som mala pocit, že na mňa dolieha depresia. Fyzicky som sa však cítila veľmi dobre. Oficiálne potvrdenie toho, či sa vajíčko ujalo, mi lekár oznámil až po štyroch týždňoch. Bola som však veľmi netrpezlivá, nakúpila som si tehotenské testy a neustále som sa testovala. Ani sa nedá opísať šťastie, keď nám potvrdili, že všetko je v poriadku,“ spomína Slovenka žijúca v anglickom meste Gloucester. Mimochodom, nikdy netúžila po živote mimo Slovenska.
Dokonca cudzie jazyky boli pre ňu poriadna výzva. Dnes, keď hovorí po slovensky, má značný britský prízvuk a občas hľadá správny výraz, keďže slovenčinu nepoužíva pravidelne. Aj ona, tak ako mnohé iné dievčatá, vycestovala do Veľkej Británie za prácou aupairky. Pôvodne na tri mesiace, ostala doteraz.
Necítila zmeny, no prišiel šok
Približne v 10. týždni bežná kontrola ukázala to, čo si žiaden rodič neželá vidieť ani počuť. „Sestrička mi pri ultrazvuku povedala, že nepočuje srdiečko. Prosila som ju, aby urobila aj vnútromaternicový ultrazvuk. Potvrdil to. Bol to šok. Navyše i preto, lebo som v sebe necítila žiadne zmeny. Poslali ma domov s tým, že telo sa s tým vyrovná samo a potratím spontánne. Mali pravdu. Stalo sa tak hneď na druhý deň. Psychicky ma to mimoriadne zobralo,“ vraví šéfka administratívneho tímu na jednej z tamojších stredných škôl. Pritom už spriadala plány, akú výbavu so svojou láskou nakúpia. Táto negatívna životná skúsenosť jej však pootvorila dvere k zisteniu, že nejde o ojedinelý jav.
Keď sa s tým zdôverila známym alebo kamarátkam, mnohé z nich si tým prešli tiež. Celosvetovo sa uvádza, že každé štvrté tehotenstvo sa nekončí narodením živého dieťatka. Zaradiť sa do bežných koľají jej pomohla najmä práca. Po týždni bola späť v plnom nasadení, no zároveň sa s lekárkou bavila o ďalšom umelom oplodnení. Nasledoval ten istý scenár. Navyše s presvedčením, že druhýkrát sa predsa nič negatívne nemôže stať.
Častejšie návštevy bežných prehliadok dávali Stanke väčšie istoty, že o pár mesiacov bude chodiť po ulici s kočiarom. „Keď do 18. týždňa bolo všetko v najlepšom poriadku, začali sme doma zariaďovať detskú izbu. Mali sme postieľku, ušila som závesy. Na pohlavie sme sa síce nepýtali, dokonca sme ho nechceli poznať až do pôrodu, ale mali sme pripravené verzie mien. Chlapčenské bolo Bastian, dievčenské Zora,“ pokračuje v rozprávaní svojho príbehu Stanka Shaw.
Ostali len odtlačky
Na ráno, keď sa zobudila s pocitmi, že je akoby úplne prázdna, nezabudne nikdy. Najskôr brušné kŕče, potom jej začala odtekať plodová voda. Sono zlú predtuchu potvrdilo. Srdiečko nebilo. Čo sa vlastne stalo? Nastal prolaps pupočnej šnúry, čiže pupočná šnúra sa v pôrodných cestách dostala pred hlavičku dieťatka, čo mu zamedzilo v prísune kyslíka, a znížil sa prietok krvi do plodu. Stanka bola v 20. týždni tehotenstva. „V nemocnici mi okamžite začali vyvolávať pôrod. Trval nekonečných 10 hodín. Som presvedčená, že to bolo spôsobené aj mojím psychickým blokom. Vedela som, že keď sa malý narodí, bude všetkému koniec a ja aj tak odídem domov bez neho. Cítila som sa ako v nočnej more. Nechcela som uveriť tomu, že jedna žena môže túto obrovskú bolesť zažiť dvakrát v priebehu krátkeho času. Dodnes je to pre mňa nepochopiteľné,“ vraví statočne a približuje, ako vo Veľkej Británii prebieha rozlúčka s mŕtvym bábätkom.
Aj pre Stanku to bola novinka. „Bastian sa narodil večer o deviatej. Umyli ho, pekne obliekli a dali ho do postieľky. Celú noc sme mali na to, aby sme sa s ním rozlúčili. Bolo to na nezaplatenie. Neviem si predstaviť, že by som nevidela, ako náš chlapček vyzerá. Bolo to veľmi dojemné. Sestrička tiež priniesla spomienkový balíček, ktorý poskytuje miestne občianske združenie. Bola v ňom sviečka, semienka na zasadenie kvetín, dvaja plyšoví macíkovia s tým, že jedného máme doma, druhý odišiel s ním. Na pohľadnicu nám sestrička urobila odtlačky nožičiek a do plastelíny urobili odtlačky ručičiek. Rodičia si môžu na pamiatku odstrihnúť aj vlásky, ale náš malý ich ešte nemal.“
Už žiadne tehotenstvo
Na cintorínoch vo Veľkej Británii sú zriadené detské záhrady, ktoré sú určené pre všetky deti, ktoré nestihli zažiť tento svet. Rodičia si tam na ne chodia zaspomínať, uctiť si ich zapálením sviečky. „V prípade prvého potratu boli spopolnené zvyšky placenty. V nemocnici ich od žien hromadia a po určitom čase všetky naraz spopolnia. Odslúži sa zádušná omša za všetky deti a popol rozptýlia v detskej záhrade. Desila ma predstava, že by bol Bastian sám v studenej zemi. Preto sme sa rozhodli pre kremáciu a popol rozsypali v spomínanej záhrade. Vieme, že je spolu so svojou sestrou Zorou. Pravdou je, že pri prvom tehotenstve sme nevedeli, či to bol chlapček alebo dievčatko, ale keďže o našich deťoch sa doma často rozprávame, voláme ju dievčenským menom, ktoré sme mali vybraté.