Závisť je podľa odborníkov prirodzený pocit. Aj keď sa radí k negatívam ľudským vlastností je to niečo čo máme v "génoch". Závisť vzniká, keď sa porovnávame s inými ľuďmi a máme pocit, že im niečo ide lepšie – či už ide o peniaze, vzhľad, úspechy, vzťahy alebo životný štýl. Keď vidíme niekoho, kto má niečo, čo si sami prajeme, môže v nás vzniknúť pocit nedostatku alebo nespravodlivosti. Potlačiť sa dá dlhodobým tréningom a uvedomovaním si tento zlý zvyk. Keď sa začneme sledovať a vždy budeme mať na mysli, že závisť škodí nie len druhým, ale má negatívny vplav na našu myseľ, život i fungovanie príde pozitívny vnem. Pomaly sa začnete zbavovať mentálnej záťaže, ktorú si sprvu neuvedomujete.
Prečo ľudia závidia?
Závisť patrí medzi tie emócie, o ktorých sa hovorí len ťažko. Je nepríjemná, často spojená s hanbou, popieraním alebo potláčaním. No zároveň ide o hlboko ľudskú reakciu, ktorá sa v rôznych podobách objavuje u každého z nás. Psychológia závisť neskúma ako morálnu chybu, ale ako normálnu súčasť ľudskej emocionality a vývoja identity.
Závisť je komplexná emócia, ktorá sa vyskytuje vtedy, keď človek túži po niečom, čo má iný a súčasne sa cíti menejcenný alebo ohrozený. Môže byť tichá a skrytá. Napríklad pod maskou obdivu, alebo otvorená a deštruktívna. Psychológovia rozlišujú závisť ako sociálne porovnávaciu emóciu – teda takú, ktorá vzniká v kontexte medziľudských vzťahov. Nejde len o to, že niečo nemáme, ale o to, že niekto iný má viac.
Mnohí ľudia si nepripustia, že závidia. Závisť totiž narúša obraz o sebe ako o „dobrom človeku“. Preto ju psychika často potláča alebo prekrýva inými prejavmi, ako napríklad kritika alebo ohováranie. Zľahčovanie cudzieho úspechu, ako napríklad: „To nie je až také ťažké.“ Môže prerásť až do pasívnej agresivity alebo ignorovanie úspechu druhého.
Toto všetko sú obranné mechanizmy ega, ktoré nás majú ochrániť pred pocitom menejcennosti. V psychoanalýze sa tento jav popisuje ako projekcia – teda prenášanie vlastného nepohodlia na niekoho iného.
Príčiny závisti
Azda prvý z faktov je porovnávanie sa. Sociálne siete a moderné médiá nás denne bombardujú „dokonalými“ obrazmi životov iných ľudí. Vytvárajú ilúziu, že ostatní sú šťastnejší, úspešnejší a lepší – aj keď to často nie je pravda.
Za závisťou stojí i nízke sebavedomie a tak sa treba systematicky zamýšľať, že nie ste horší. Neexistuje žiadne horší či lepší. Ľudia, ktorí o sebe pochybujú alebo si neveria, sú náchylnejší k závisti. Keď niekto dosiahne niečo, po čom túžia, vnímajú to ako pripomienku vlastných zlyhaní.
Ďalší problém je pocit nespravodlivosti. Niekedy máme pocit, že niekto dosiahol niečo „nefér“ alebo že si to nezaslúži. Tento pocit podporuje závisť, najmä ak sme sami tvrdo pracovali a výsledky neprichádzajú. Čím viac sa cítime neistí alebo nedostatoční, tým silnejšie môže byť prežívanie závisti.
Poznáme dva typy závisti
Benígna závisť: Tento typ môže byť motivačný. Cítime síce bodnutie závisti, ale zároveň nás inšpiruje pracovať na sebe a zlepšiť sa.
Malígna závisť: Tento typ je deštruktívny. Namiesto inšpirácie nás vedie k hnevu, neprajnosti, ohováraniu či dokonca k sabotovaniu úspechu iných.
Ako s ňou pracovať
Závisť nemusí byť hanbou, ale výzvou na sebapoznanie. Ak nás niečí úspech zraňuje, môžeme si položiť otázku: „Prečo ma to tak trápi? Čo mi chýba?“ Možno práve v tejto odpovedi nájdeme smer, ktorým sa potrebujeme pohnúť. Odborníci radia s užitočnými stratégiami ako sa závisti vyhnúť.
- Pracovať na vlastnom sebavedomí a sebahodnote.
- Uvedomovať si realitu sociálnych médií.
- Premeniť závisť na inšpiráciu a rast.
- Praktizovať vďačnosť za to, čo máme.
Nemusíme ju vnímať ako negatívnu
Závisť je síce nepríjemná, ale normálna súčasť ľudskej skúsenosti. To, ako s ňou naložíme, nás môže buď oslabiť, alebo posilniť. Namiesto toho, aby sme sa za ňu hanbili, môžeme ju využiť ako zrkadlo – a pochopiť, po čom naozaj túžime.