Píše sa rok 1964, keď uznávaný cukrár z Berlína cestuje do dediny Lauenstein, zamiluje sa do mlynárovej dcéry a netrvá dlho, kým sa za ňou natrvalo sťahuje do Franského lesa v Bavorsku. Hneď o rok neskôr sa už začína história čokoládovne Lauenstein. Milovník sladkých dobrôt začal pralinkami, preto mu prischla prezývka „pralinkový chlapec“. A to rovno v bývalom mlyne. Pokračovatelia cukrárskeho remesla sa preto držia tradícií: v prvom rade vyrábajú pralinky, až za nimi nasleduje tabuľková čokoláda.
Pralinky cítiť po octe a čaji
Kakaové bôby z vybraných plantáží v okolí rovníka, čerstvé suroviny ako smotana, mlieko, maslo a brandy od regionálnych výrobcov, orechy z Francúzska i Talianska a všetky ďalšie ingrediencie, ktoré na výrobu maškŕt používajú, vymenúva čokolatiér Marco Schulze. Zásada znie: žiadne umelé konzervačné látky ani farbivá. „Čokoládu milujem, preto nemám problém s tým, že jej degustácia je súčasťou mojej práce. Ešte som sa jej za tie roky naozaj neprejedol. A zrejme ani moji kolegovia. Každý z nich má povolené zjesť toľko, koľko sa doňho vmestí. Pokojne aj každý deň,“ hovorí profesionál.
Čo by to bola za čokoládovňa, keby v nej sladká pochúťka netiekla doslova potokom. Z jednej mašiny biela, z ďalšej mliečna a ešte aj tmavá. Hneď vo vedľajšej miestnosti už v obrovskom hrnci roztápajú cukor, do ktorého pridávajú brandy. Tradičné receptúry podedili, a tak sa ich držia. Niet nad kvalitné „zlaté“ ručičky skúsených dám, ktoré aj celú pracovnú šichtu presedia nad čokoládovými bonbónmi, aby ich ručne namaľovali. Nemajú šancu ich porátať. Len druhov tam majú 150. Nie sú to iba klasické pralinky s marcipánom, pistáciami alebo čerešňou.
Robia tiež s pravým šampanským, vaječným likérom, mangom, espressom či medom. Najmenej tradičnou kombináciou je horká čokoláda s balzamikovým octom. Tipnite si, komu najviac chutia. Ázijčanom. Japonci i Číňania majú tiež v obľube aj tie čajové. Kto sa zahryzne do príchute matcha, bude mať dojem, že práve vypil šálku rovnomenného čaju. Bez preháňania. Cukrár Marco Schulze je na tento produkt pyšnejší o to viac, že získal ocenenie na medzinárodnom cukrárskom veľtrhu, kde sa o pozornosť uchádzalo 70 uchádzačov s vyše stovkou produktov. Hovoriť o čokoláde dokážu na tomto mieste dlhé hodiny, ale to najlepšie prichádza na záver. Každý môže domov odchádzať s pralinkami, ktoré si ozdobí.
Biela pani zo zámku
Ideálnym miestom na to, aby mal človek predstavu, kde sa vlastne nachádza, je vyjsť na rozhľadňu Thüringer Warte. Z výšky 26,5 metra vidno lesy vpravo, vľavo i pred vami. Keď ju v roku 1962 stavali, cieľom bolo prilákať turistov. Podarilo sa. Za pekného počasia a obzvlášť cez víkendy tam určite nebudete sami. Platí to celoročne. Rovnako ako na zámku Lauenstein, ktorý tam stojí od 13. storočia a viaže sa s ním legenda o bielej panej.
Všetci miestni ju sypú ako z rukáva: „Katharina z významného rodu Orlamünde prežila na zámku svoje detstvo a tesne pred 18. narodeninami si zobrala za muža svojho bratranca. Porodila mu dve deti, no skoro ovdovela. Jej druhým manželom sa stal pruský knieža Albert, ktorý svojej panej neustále opakoval, že ich šťastiu bránia štyri oči, čím myslel jej deti.
Tak ju pobláznil, až ich napokon zabila a tajne pochovala. Jej trestom mala byť smrť, no na púti do Ríma dostala rozhrešenie pod podmienkou, že pri Norimbergu nájde kláštor a strávi tam zvyšok svojho života. Ako biela pani následne chodila strašiť Alberta a celú jeho rodinu.“
Flakóny všetkých značiek
Bežte teraz do kúpeľne a poriadne si prehliadnite policu, na ktorej sú vaše parfumy. Zrejme aj vy na nej máte dielo rodinnej sklárne Heinz a ani o tom neviete. Flakóny Dior, Chanel, Armani, Gucci a všetkých ostatných svetových značiek pochádzajú z nenápadnej dedinky Kleintettau. História ich výroby siaha až do roku 1523 a dnes patria medzi špičkových výrobcov fľaštičiek aj téglikov pre kozmetický a parfumový priemysel.
Odborníci z tohto fachu veľmi radi prirovnávajú výrobu skla k pečeniu koláča. Aby sa výsledok podaril, potrebujú dať dokopy osem až pätnásť surovín, ktoré tavia pri teplote 1 200 až 1 600 stupňov. Od prvého návrhu až po hotový flakón niekedy prejdú aj tri roky. Dizajnérov nápad musí nielen odsúhlasiť klient, ale aj technici. Tí vytvoria formy, aby ich plne automatizované stroje dokázali vyrobiť. To všetko možno vidieť z bezpečnostných balkónov. Pripravte sa však na poriadne teplo a hluk. Nemci však myslia na všetko. Pre každého návštevníka nachystali štuple do uší.
Súčasťou areálu je aj múzeum so zbierkou 15 000 predmetov, pričom 2 500 z nich darovala súkromná zberateľka parfumov, Mníchovčanka Beatrice. Mimochodom, viete, aký je pôvod slova parfum? Je to z latinského výrazu per fumum, čiže cez dym. Charakterizuje teda uvoľnenie vôní zapaľovaním voňavých drievok alebo kadidla.
Papáji sa darí
Nemci vždy dbali na ekológiu a udržateľnosť, a tak je to tiež v prípade nadmerného množstva tepelnej energie, ktorú vyprodukuje skláreň. Neďaleko nej vyrástol tropický dom. Ide o obrovský skleník, v ktorom pod jednou strechou pestujú 220 rôznych odrôd exotického ovocia a dochucovadiel. Marakuja, guava, citrónová tráva, banány, zázvor, čili, škorica, avokádo a ďalšie. Najväčšie zastúpenie má papája.
Všetko, čo dopestujú, ponúkajú návštevníkom v surovom stave, prípadne vyrábajú marmelády. V tomto regióne sú vďační za veľa dažďa počas celého roka. Touto vodou zavlažujú stromy. Hnojivo majú tiež prírodné. Ide o odpadovú vodu z chovu miestneho rybárstva. No a o vykurovanie sa im postará skláreň. Celé to má navyše edukatívny charakter. Ide totiž o projekt miestneho podnikateľa a neďalekej univerzity.
Cieľom je dokázať, že i v týchto zemepisných šírkach je možné vypestovať exotické plodiny. Nielen študenti, ale najmä celé rodiny cez víkend alebo popoludní po práci mieria 17 kilometrov ďalej do bývalého lomu bridlice. Mestečko Lehesten bolo kedysi známe svojou najväčšou povrchovou bridlicovou baňou v Európe, a preto dostalo prezývku „krajina modrého zlata“. Slávu má v tomto smere už dávno za sebou, no takmer päť kilometrov dlhý chodník okolo jazera sa teší veľkej obľube. Návštevníci sú radi, že sú v prírodnej rezervácii, a z informačných tabúľ sa dozvedia napríklad aj to, že prvú bridlicu tam vyťažili v 13. storočí.
Nedobytý Kronach
Tisícročnú históriu zas píše neďaleké mesto Kronach. Miestni odporúčajú začať na pevnosti Rosenberg, kde kedysi sídlil biskup. Dnes tam svoje kufre po kamennej dlažbe ťahajú turisti. V komplexe je hotel. Majestátna stavba, ktorá slúžila na obranu, nikdy nebola dobytá nepriateľmi.
Štvrť, ktorá je hneď pod ňou, volajú Kronachčania „Horné mesto“. Kým sa tam návštevník dostane, musí prejsť okolo nenápadnej historickej budovy, o ktorej mreže na oknách a žiletkový drôt prezrádzajú, že ide o väznicu. Áno, je v centre mesta. Od nej je to historickými uličkami už len kúsok k radnici a námestiu, kde vás pohľad na ktorúkoľvek stranu prenesie do stredoveku. Reštaurácie, umelecké obchodíky, hotely, vináreň i pekáreň sa dom od domu striedajú. Všetko chránia mestské hradby, ktoré často patria mladým.
V meste je totiž známy kampus Lucasa Cranacha, ktorý bol nemecký významný maliar. Študujú tam tí, ktorí radi spochybňujú existujúce riešenia a vymýšľajú nové veci. A keď si potrebujú vyvetrať hlavu, inovatívne laboratóriá vymieňajú za prechádzku po starobylom opevnení. Pridajte sa k nim aj vy.
