Oficiálnymi jazykmi Švajčiarska sú nemčina, francúzština, taliančina a románčina. Samozrejme, závisiac od regiónu. Posledným spomínaným jazykom dnes stále hovorí zhruba 100 000 Švajčiarov. Polovica z nich žije v Zürichu, druhá na juhovýchode krajiny v kantóne Graubünden. Táto reč je navyše taká bohatá, že v jednotlivých dedinách sa udomácnili rôzne slangy. A tak sa stáva, že obyvatelia rôznych dedín si medzi sebou vôbec nerozumejú, keď nehovoria spisovne románsky. Jedno je však isté, všetci sú na svoj jazyk veľmi pyšní. Povinne sa ho učia deti v škole, sú v ňom napísané jedálne lístky v reštaurácii i orientačné tabule.
Jediný národný park
Tento kút krajiny nepraská vo švíkoch, pokiaľ ide o turistický ruch. Domáci sú šťastní. Prevažne 170 000 turistov ročne k nim zavíta, oddýchne si, ale región si stále zachováva autentický ráz. Rovnako tak ako neďaleký a jediný národný park v celej krajine s najvyššou horou Piz Pisoc vysokou 3 173 metrov.
Východiskovým bodom je Zernez. Okolitá príroda je v obklopení Dolomitov. Miestny ranger hovorí, že územie sa pod ochranu dostalo v roku 1914, keď ho založili. Vtedajší ťažko pracujúci miestni ľudia si tam chodili aktívnou turistikou oddýchnuť. Bola to skvelá príležitosť aj pre vedcov a bádateľov, aby preskúmali, aké živočíchy v ňom bývajú, aké rastliny rastú. Kto sa nechce dostať do stretu so zákonom, nech sa len drží jasne vyznačených chodníkov, ktoré majú dokopy 100 kilometrov. Vybočenie z nich vás môže vyjsť poriadne draho.
Platí to aj o tom, ak by ste chceli v parku niečo odtrhnúť. Bez ohľadu na kvetinu alebo huby. Nasnímajú vás kamery, prípadne fotopasce a netreba hovoriť o tom, že pokuta zo Švajčiarska teda nie je žiaden lacný špás. I psy majú vstup zakázaný. Symbolom parku je vták orešnica, ktorá je známa tým, že z borovicových šišiek vyberá semiačka, čiže oriešky, a letí s nimi aj niekoľko kilometrov ďalej. Tam si ich schová a v zime dokáže nájsť. Z tých, ktoré ujdú jej pozornosti, vyrastú nové stromy. V lete sú hľadáčiky ďalekohľadov zaostrené najmä na červené jelene, ktorých tam žije zhruba 2 000. V zime je park zatvorený.
Ochutnávka minerálnych prameňov
Väčšina dovolenkárov, a to bez ohľadu na to, či ide o našincov alebo cudzincov, sa presúva z miesta na miesto verejnou dopravou. Dôvod? Vlaková i autobusová sieť je husto popretkávaná, spoje na seba nadväzujú a jazdia načas. Aj z národného parku do obce Scuol v údolí Engadin je bezproblémové spojenie. Určite sa tam oplatí zájsť a vydať sa so someliérkou vody Sabinou na degustáciu. Nezabudnite si fľašu, ochutnávať sa bude vo veľkom.
Na území je totiž viac ako 20 minerálnych prameňov. Len priamo v obci je rovno päť fontán, z ktorých tečie voda plná minerálov. Tá, ktorá obsahuje viac železa, si žiada špecifický prístup. Pri ochutnaní treba zadržať dych, zapchať si nos, vodu premlieť v ústach a keď ju prehltnete, príchuť železa zacítite v nose.
Od roku 1860 sa tam píšu tiež dejiny kúpeľníctva. V takzvanej starej časti obce sú charakteristické domy so sgrafitom. Ide o umenie zo 17. storočia. Ako v minulosti, aj dnes ručne zdobené budovy prispievajú k nezameniteľnému vizuálu dediny. Každá má masívne kamenné múry, hlboké okná, tri vstupné brány vrátane stajne či stodoly. Tá je vždy orientovaná na juh, aby seno mohlo rýchlejšie vyschnúť. Čím viac ornamentov sa na bielej fasáde nachádza, tým zámožnejší farmár tam býval. Stoja jeden pri druhom s orientáciou k námestiu, na hlavnú ulicu, ale nie k slnku. Všetky pôvodné obydlia sú aj po renovácii biele, a to preto, lebo keď sa na ne oprie slnko, lúče sa odrážajú a zrazu nudná biela naberie zakaždým iné odtiene.
Syr na raňajky, obed i večeru
Vo Švajčiarsku určite nehrozí žiadna nuda ani na tanieri. Udržateľnosť a regionálnosť – o to sa snažia asi v každej reštaurácii, hoteli, pohostinstve. Produkty farmárov sú veľmi žiadané. Janic Fasser zo syrárne v Müstair hovorí, že o pracovnú silu nie je núdza. Mladí chcú pracovať v tomto odvetví, najmä keď pochádzajú z farmárskej rodiny. Tradícia ich malej firmy sa píše od roku 1957 a nesú prívlastok organická.
Denne vyrobia zhruba 70 kusov rôznych druhov syra, okrem toho tiež jogurty v skle a maslo. Mlieko vykupujú od štyroch lokálnych chovateľov kráv. Najviac ho je od jari do jesene, keď sa kravy pasú v horách. Kto je takzvane syrovo pozitívny, v 13-stupňovej miestnosti, kde syr dozrieva, si príde na svoje. Vždy tam majú uložených zhruba 5 000 kolies, čo je asi 40 ton tejto mliečnej dobroty. S bylinkami, na fondue, jednoročný až po dvaapolročný vyzretý syr. Kým jednotlivé kolesá idú ku konzumentom, musia ich umyť v slanom roztoku, niektoré naolejovať a zrejú na borovicovom dreve.
Syr sa pridáva hádam do všetkých regionálnych pochúťok, ktoré v ostatných častiach Švajčiarska nenájdete. Tak napríklad, keď si z jedálnička vyberiete pizokels, prinesú vám zemiakové gnocchi s mäsom alebo so zeleninou. Na vrchu je roztopené maslo a, samozrejme, syr. Ďalšou delikatesou je tiež capuns, čiže plnené listy mangoldu, v ktorých je kúsok cesta. Pripravujú mäsitú aj vegetariánsku alternatívu. Celý chod je zapečený so syrom. Mňam!