„Nikdy by ste nemali prechádzať cez Semmering autom. Horskú krajinu možno najlepšie pozorovať po železnici, pretože sa člení pozdĺž trate,“ slová rakúskeho spisovateľa Heimita von Doderera poznajú v regióne najmä skôr narodení. A súhlasia. Najväčší rakúsky epik minulého storočia pravidelne trávil leto v rodinnej vile v okolí Semmeringu a zrejme tam napísal aj niektoré zo svojich diel. Kam sa pozrel, musel nachádzať inšpiráciu. Dnes to platí dupľovane.
Prvá a pre rakúsku šľachtu
Z Gloggnitzu cez Semmering až do Mürzzuschlagu postavili unikát. Ide o prvú horskú železnicu v Európe so štandardným rozchodom. Zároveň sa táto stavba považuje za prvú skutočnú horskú železnicu na svete. Nezviezť sa ňou aspoň kúsok? Neodporúčame prísť o tento zážitok. Jej celková dĺžka je 42 kilometrov, prechádza cez 14 tunelov, 16 viaduktov, viac ako 100 kamenných mostov a stúpanie na niektorých miestach dosahuje maximálny sklon 28 percent, čo je len o trošku menej ako pri ozubenej koľajnici. Na stavbe, ktorá v 19. storočí trvala šesť rokov, pracovalo zhruba 20-tisíc robotníkov a tretinu z nich tvorili ženy. Koho zaujímajú detaily a je zvedavý na to, ako výstavba prebiehala, nech hľadá na mape Schwarzaviadukt v Payerbachu. Zriadili tam vínotéku, v ktorej vďaka rotujúcim projektorom cez celú miestnosť premietajú podstatný kúsok tejto rakúskej histórie. Semmerinskú železnicu nájdete od roku 1998 zapísanú aj na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Prvými jej pasažiermi boli cisár František Jozef I. s manželkou Alžbetou.
Viedenská smotánka sa tak mohla už v tom čase dostať do Álp za hodinu. Pochopiteľne, táto oblasť zrazu nabrala plné obrátky na popularite. Luxusným strediskom pre šľachtu a vyššiu strednú triedu v Rakúsko-Uhorsku sa stalo mestečko Reichenau an der Rax. Začali tam stavať jednu vilu za druhou a sú tam dodnes. Zvonka možno obdivovať napríklad vilu Wartholz, ktorá kedysi patrila arcivojvodovi Karlovi Ludwigovi, dnes je v súkromnom vlastníctve. Možno sa však dostať na pozemok, keďže majitelia tam majú záhradníctvo, dekoračné centrum i kaviareň. Len o niekoľko metrov ďalej je i zvnútra prístupný zámok Reichenau. Aktuálne patrí pod samosprávu, ktorá v ňom zriadila kultúrne centrum a organizuje výstavy. Reichenau an der Rax je známe svojím letným festivalom. V miestnom divadle sa striedajú hudobné i divadelné predstavenia. A tak mnoho návštevníkov ráno berie ruksak na plecia, večer sa zas nahodí do gala a teší sa z kultúrneho zážitku.
Namiesto mora majú horskú rieku
Kúsok za mestom je stanica lanovky Rax, ktorú prvýkrát spustili ešte v roku 1926. Malých a veľkých prepraví za jedinečnými výhľadmi na kopec Raxalpe len za osem minút. Hneď po výstupe v horskej stanici je z hostinca Raxalm panoramatický výhľad na okolité hory i do doliny. To všetko z nadmorskej výšky 1 545 metrov. Pri tomto malebnom pohľade sa dá i zaspať. Nie však postojačky. Ležadiel je dostatok, aby si oddýchol a pokochal sa každý. Mnohé umelecké duše odtiaľ nepokračujú ani na žiadnu túru, hoci turistických ciest je na výber viacero. Jednoducho vyberú zápisník, pero a píšu. Takto to už roky robí aj trénerka kreatívneho písania Ilona Matusch. Niekedy sama, inokedy skupinovo a pripojiť sa môže ktokoľvek. Ideálne znalec nemčiny, ale myšlienky si môžete dávať na papier v ktoromkoľvek jazyku.
Píše sa spoločne pri stole, v prírode alebo na lavičke. Keď vás kopne múza, nedržte to v sebe. Koho zas viac baví obdivovať či zbierať bylinky, aj ten si príde na svoje. Alpských kvetov, divokých bylín i liečivých rastlín je všade okolo požehnane. Keď domáci hovoria o Schwarze, reč je o krištáľovo čistej, navyše pitnej vode v rieke, ktorá preteká údolím Höllental. Mimochodom, ide o zásobáreň pitnej vody pre celú Viedeň už takmer 150 rokov. Počas horúcich letných dní si miestni zo štrkových plôch pozdĺž rieky robia pláže, na ktorých sa slnia a oddychujú. Keď im je horúco, neváhajú sa vykúpať v 18-stupňovej vode. Malé deti v nej dokážu presedieť aj desiatky minút a hrať sa. Rieka je taká dlhá, že kto sa chce kúpať bez plaviek a bez verejnosti, určite si svoje miestečko niekde nájde.
Všade iba na bicykli
Viedenské Alpy, to je aj viac ako 250 kilometrov cyklotrás. Jeden z úsekov je súčasťou známeho medzinárodného cyklistického chodníka Eurovelo 9. Ktorým smerom sa vybrať? Kamkoľvek. Aj bezcieľne bicyklovanie má svoje čaro. My však odporúčame na začiatok niečo ľahké. Napríklad vyraziť z Payerbachu do Semmeringu. Najlepšie na elektro tátošoch. Kto si ich neprinesie, dajú sa požičať. Trasu využívajú rekreační športovci, no pri stanici kabínkovej lanovky už vidieť zväčša iba nadšencov adrenalínu. Cyklopark v stredisku Zauberberg Semmering má zhruba 10 kilometrov a odvážlivci freeride medzi sebou súťažia, komu sa podarí lepší skok. Na rôznych prekážkach vidieť hlavne tínedžerov.
Adrenalínová je určite aj jazda na kolobežke. Hore vás s ňou vyvezie kabínková lanovka, ktorú v zime využívajú lyžiari, a dole sa už len veziete a brzdíte podľa odvahy. Zaujímavosti sú aj pod zemským povrchom. Ideálnym príkladom je baňa Grillenberg v Payerbachu, v ktorej v roku 1945 vyťažili poslednú železnú rudu. Dá sa tam ľahko dostať po skalnom náučnom chodníku. Pod zemou je celoročne 8 stupňov a počas prehliadky sprievodca upriamuje pozornosť návštevníkov na kobylky, salamandry ohnivé i rôzne druhy netopierov, ktoré tam žijú.
Jeleň na tanieri
Rakúšania sú v gastronómii známi svojou lokálnosťou, rodinným biznisom a farmárčením. Obzvlášť keď ide o horské prostredie. Nie je to inak ani v obklopení Viedenských Álp. Zakladajú si na gurmánskych oceneniach Falstaff a Gault Millau. Prvým zo spomínaných sa pýši aj rodinný horský podnik Steinerovcov, ktorý hlavne obyvatelia našej susednej krajiny obdivujú pre architektúru známeho Adolfa Loosa. I preto sa reštaurácia volá Looshaus. Pôvodne išlo o vidiecke sídlo. Odkedy z neho pred vyše 60 rokmi urobili hotel a reštauráciu, kľučky si podávajú tí, ktorí chcú aspoň na chvíľu uniknúť na miesto, kde nie je ani poriadny signál. Vôbec nie je potrebný.
Namiesto pozerania do telefónu sa totiž hostia dívajú na okolité kopce Rax a Schneeberg. Šéfkuchárkou je žena Hanna Sehn, ktorá spolupracuje s okolitými farmármi a riadi sa sezónnosťou. Je špecialistkou na jelenie steaky. Samozrejme, spracúva len divinu, ktorú jej prinesú miestni poľovníci. Aj pstruhy má od chovateľov z okolia. V jedálnom lístku uvádza tiež mozzarellu. Pozor, nepriviezli jej ju z talianskeho supermarketu. Je to ovčí syr z farmy Althammerhof, ktorá je hneď za kopcom.
Všade samé fotky
Do regiónu Dolné Rakúsko nepochybne patrí Baden, kúpeľné mesto neďaleko Viedne. Je zapísané nielen na Zozname UNESCO, ale taktiež aj medzi najlepšími kúpeľnými mestami v Európe. Nachádza sa tam 14 termálnych prameňov, ktorých teplota je približne 70 stupňov. Najstarší sírny prameň vyviera pod kasínom. Honosnú stavbu otvorili v roku 1934. Do kúpeľov sa chodil pravidelne liečiť cisár František II. aj nemecký hudobný skladateľ Ludwig van Beethoven. O muzikantovi je známe, že práve v Badene zložil veľkú časť svojej 9. symfónie.
Tým, že do mesta sa vracal pravidelne v lete, býval vždy v tom istom dome. Dnes je v ňom múzeum. Nešlo o jediného velikána klasickej hudby, ktorý tam zavítal. Chodievali tam aj Wolfgang Amadeus Mozart, Johann Strauss a ďalší. Mesto si umeleckého ducha drží dodnes tým, že organizuje rôzne kultúrne festivaly. Od júna do októbra sa však mení aj na výstavu fotografií pod holým nebom. Ide o najväčší európsky fotografický festival La Gacilly Baden Photo. Kto fotky začne obdivovať pri návštevníckom centre na námestí Brusattiplatz, bude pokračovať historickým centrom, prejde cez parky Gutenbrunner a Doblhoffpark, na konci zistí, že má v nohách sedem kilometrov a videl zhruba 1 500 snímok fotografov z celého sveta. Zobrazujú ľudí, jedlá, ekológiu, ale i architektúru. Visia na múroch, pred budovami, medzi stromami a na trávnikoch. Kochať sa nimi môže každý úplne zdarma.