Stáť na javisku vo svetle reflektorov a vdýchnuť život postavám z divadelných scenárov – to je sen mnohých mladých dievčat. Splní sa však iba niektorým. Angelika o tom odmalička snívala, videla sa na doskách, ktoré znamenajú svet. Ako gymnazistka skúšala šťastie na VŠMU, ale na herectvo sa nedostala. Herecké ambície odložila v hlave niekam dozadu. So smiechom hovorí: „Posledných desať rokov už nie som taká sklamaná z toho, že to nevyšlo. Ale vtedy to bolo ťažké prijať. Prešla som úspešne všetkými kolami a zostala som v poslednom rozstrele so Silviou Šuvadovou. Objektívne však priznávam, že bola lepšia. Bolo to ťažké, ale brala som to tak, že život ide ďalej.“ História a geografia boli jej ďalšie lásky, začala študovať a pripravovať sa na učiteľské povolanie.
Hrala pre rodinu
Život plynul, a stará túžba sa stále ozývala. Hľadala cestičky, ako by si ju mohla naplniť. „Deväťdesiate roky boli trochu zvláštne, nebolo toľko príležitostí pre neprofesionálov presadiť sa, preto som pôsobila v amatérskom divadle. A ak aj boli, tak pre mňa neprichádzalo do úvahy urobiť si celodenné voľno, vtedy sme študovali naozaj intenzívne.“ Po škole si založila rodinu, narodila sa jej prvá dcéra a divadlo muselo ísť úplne bokom.
Realizovala sa v rámci rodiny, pripravovala malé vystúpenia pre deti a s deťmi, najmä počas sviatkov. Stále však bola oficiálne učiteľka. Spomína na výrok jednej svojej staršej kolegyne zo začiatku svojej pedagogickej kariéry – učiteľ je vlastne tak trochu aj herec. Pretože musí zaujať ľudí, a aj takých, ktorí ho možno vôbec nechcú počúvať. Výklad si musí vybudovať, musí v ňom byť energia a presvedčivosť. Za dvadsať rokov učiteľovania získala veľa skúseností s deťmi na základnej škole aj s gymnazistami. „Učiť na základnej škole je fyzicky naozaj vyčerpávajúce, to mi určite potvrdia všetky učiteľky. Ak učíš päť hodín, tak je to ako päťhodinové predstavenie. Ak to, samozrejme, nechcem odfáknuť, iba byť fyzicky v triede. Ak chcem deťom niečo odovzdať, musím zabrať. Fyzicky aj mentálne.“
Povedala jej to čerešňa
Odovzdávala zo seba deťom vždy maximum. „V jednom momente som si uvedomila zvláštnu vec – bývala som často chorá. To je v škole normálne, tak isto ako to, že sa často učí aj na liekoch, lebo péenka nehrozí. Raz som mala zápal pľúc a sedela som doma a dívala som sa na rozkvitnutú čerešňu. S obdivom, lebo to sú tie nádherné a prchavé momenty, pre ktoré sme na svete. A uvedomila som si, že sa z tej krásy neviem tešiť. Bola som tak nepredstaviteľne vyčerpaná, že mi ten krásny pohľad nič nehovoril. Veľmi som sa vnútorne zľakla. Uvedomila som si známu vec – v prírode je kolobeh nemenný a vždy bol pre mňa istotou. A zrazu nič. Musela som si povedať, že nastal čas riešiť to.“ Prešla zo základnej školy na gymnázium, kde bola iná energia.
S láskou spomína na pekné momenty so študentmi. „Stanovila som si cieľ – budeme sa učiť, lebo to je v škole prvoradé, ale popri tom sa budeme mať spolu pekne. Budeme sa rozprávať, možno si aj oponovať. Ale dôležité je, aby sme mali fajn atmosféru. Keď sa to darilo, bolo to krásne, lebo deti túžia po pohode.“ Po čase sa znova ocitla v kolotoči obrovskej únavy, z ktorej sa nedalo len tak sa vyspať. „Tak som si povedala – teraz je ten čas. Kedy, keď nie teraz? Doma ma všetci podporili, pripomínali mi, aký je môj celoživotný sen.“
Najprv sa vyspím, potom sa uvidí
Dala v škole výpoveď a zostala doma. Plán bol jasný – dostať sa do kondície. A potom, kým jej budú sily stačiť, bude sa naplno venovať rodine, divadlu a ak sa podarí, aj natáčaniu. Stala sa členkou divadelného súboru Ľahostajňa a je spokojná. Je to ochotnícky súbor, ale to vôbec neznamená, že ho berie len ako zábavku. Práve naopak, všetko robí naplno. Postupne sa dostala aj k televíznym príležitostiam, najskôr to bol len komparz, postupne pribudli aj drobné roličky s textom.
Celá alchýmia televíznej výroby ju veľmi baví a aj do maličkej postavy dáva maximum. Na pľaci sa stretáva s mnohými profesionálmi. Aký má s nimi vzťah? „Vo výrobe je film Anestéza od režiséra Jara Vojteka. Po kastingoch a promovideách som prišla na pľac a mala som menší dialóg s pani Oľhovou. Veľmi si ju ako herečku vážim, mala som pred ňou obrovský rešpekt. Ona ten môj rešpekt vycítila, aj to, že nie som profesionálka, a svojou energiou a prístupom mi veľmi pomohla. Bolo to, akoby ma otec chytil za ruku a upokojil ma.“
Hrať a učiť sa hrať
Doma vždy mala podporu. Aj keď sa rozhodla zostať doma. „Môj manžel podľa mňa trpí ADHD, je extrémne hyperaktívny a má pre moje túžby obrovské pochopenie. Počula som od jedného psychológa, že muž by mal ženu milovať a žena by si mala muža vážiť. Mužovi je veľmi ťažko ľúbiť, ale keď sa už zaľúbi, je to skutočné a silné. Žena naopak – ľahko sa zamiluje, lebo my ženy sme veľmi emotívne. Oveľa ťažšie je pre nás prejaviť úctu mužovi. Súhlasím s touto myšlienkou a na nás dvoch platí. Môj muž ma vždy veľmi miloval a podporoval. Spolu s dcérami a so zaťom je mojím najväčším fanúšikom.“ Silné rodinné putá sa pretavili aj do práce – Angelika s dcérou Ester účinkuje v Divadle Ona on pre detského diváka. Je to kočovné divadlo, za divákmi chodia a robí to rada. Aj preto, že staršia dcéra, ktorú odmalička viedla k láske k divadlu, si vybrala toto povolanie.
