Cestovali sme, užívali si, na svadbu nebol čas. Obaja sme mali skvelé zamestnanie, ktoré nám taký štýl života umožňovali. Firma, v ktorej sme obaja pracovali, však skrachovala, takže sme sa museli nášho vysokého životného štandardu vzdať. Ja som si našla prácu ako predavačka, Ivan ako pomocný IT technik. „Kde sú tie časy, keď sme pichli prstom do katalógu a vydali sa na cestu, čo?“ vzdychal raz večer. „Nebaví ma žiť z ruky do úst. Asi začnem stávkovať. Keď nás šťastie opustilo, zase si nás musí nájsť, nie?“
„Predsa nebudeš vyhadzovať peniaze za také zbytočnosti,“ podotkla som. A rovnaká veta mi napadla, keď som ho o pár mesiacov pristihla, ako sa prezerá v zrkadle. „Máš nový oblek?“ spýtala som sa. „Potreboval som ho na porady. Je zo sekáča,“ odvetil. „Ale skvelý materiál, vyzerá ako nový.“
„Mal som šťastie,“ Ivan mávol rukou. Vzduch, ktorý rozvíril, ku mne privial neznámu vôňu a otázku, či si kúpil aj nový parfum. „To je ten, čo som od teba dostal k Vianociam. A zajtra ušetríš za moju večeru. Prídem domov neskôr,“ oznámil.
Ivan sa mi menil pred očami. Bol zamĺknutejší, chodil domov neskoro, a tak som ho začala podozrievať z nevery s nejakou bohatou dámou. Rozhodla som sa, že sa ho na to večer spýtam. Načo to odďaľovať? V kútiku duše som dúfala, že si to všetko len nahováram. Čas do Ivanovho príchodu som si krátila v obchodnom centre, aby som si urobila malú radosť, hoci len čokoládou. Prechádzala som obchody a nazrela aj do talianskej reštaurácie, kde som to predtým mávala rada. A tam sedel Ivan!
Pochopila som
„Takže niekoho má,“ vydýchla som nahlas. Keď som si to uvedomila, prikrčila som sa za blízky pult s bižutériou. Pozorovala som Ivana v obleku, ktorý som nepoznala, ako je. Sedel sám a ja som ho potom sledovala na parkovisko, kde nastúpil do luxusného auta! Kúsok odo mňa stál taxík, ktorého vodiča som nasmerovala, aby šiel za ním, s vysvetlením, že má asi milenku.
Zastavili sme vo vilovej štvrti na okraji mesta. Zaplatila som vodičovi poslednými peniazmi, Ivan vošiel do domu, v ktorého vjazde zaparkoval. Srdce mi búchalo ako splašené, nevedela som, čo mám robiť, a tak som jednoducho zaklopala.
„Čo tu robíš?“ zľakol sa Ivan, keď otvoril dvere. „Takže ma podvádzaš!“ vykríkla som. „A dokonca u nej bývaš!“
Ivan ma vtiahol dovnútra. „Sadni si!“ ukázal na pohovku. A potom z neho vypadlo, že vyhral v lotérii.
„Čože?“ lapala som po dychu. „Je to pravda. Dvestotisíc. Kúpil som si tento dom, auto a nové oblečenie…“ „Prečo si mi o tom nič nepovedal?!“
„Ja som chcel!“ vzdychol. „Najskôr som si povedal, že ťa prekvapím domom. Potom mi napadlo, že ho aj zariadim a kúpim auto, ktorým ťa sem priveziem. Lenže ako som si zariaďoval nový život, zistil som, že som v ňom rád sám,“ sklopil oči. „Nepodvádzam ťa. Chcem si len užívať život, a nie byť od niekoho závislý.“
„A na to si prišiel až teraz, keď si sa dostal k peniazom? Dovtedy som ti bola dobrá?“
Ivan mlčal, a tak som sa zdvihla. Na ďalšiu jazdu taxíkom som už nemala, domov som išla viac než hodinu.
Ivan si na druhý deň prišiel po veci a podal mi obálku s desiatimi tisícmi. Prijala som ju, nemala som inú možnosť, a bola som na seba naštvaná, kam až som nechala svoj život dôjsť. Upínala som sa ku krásnej minulosti, nadávala na zúfalú prítomnosť a nechala budúcnosť, aby sa mi rozpadávala pod rukami.
Rozhodla som sa, že to zmením. Našla som si lepšie platenú prácu, zase o seba dbám, jem zdravo – už sa nevyhováram, že na to nemám peniaze. Ďalším krokom je nájsť si partnera. Nemusí byť bohatý, ale musí ma mať rád.