Tak ako mnohí v tridsiatych rokoch, vybral sa aj istý pán Halečka za lepším životom do Argentíny. Jeho potomkovia tam žili niekoľko generácií a netušili, že niekde v Európe, na Slovensku a v Česku, majú rodinu. Až kým sa istá príbuzná, ktorá žije v zahraničí, nepustila v polovici deväťdesiatych rokov do vytvárania rodostromu rodiny. Najskôr natrafila na Dagmarinho brata v Prahe, a tak sa dostali aj k ich otcovi. Potešili sa, že našli príbuzných, a prišli z Argentíny na Slovensko. „Z Buenos Aires priletela vzdialená otcova sesternica Marta s manželom a navštívili mojich rodičov. Odvtedy sme si písali pohľadnice na sviatky. V roku 2013 prišli znova ďalšími dvoma bratmi. Rodičia už nežili, stretli sme sa s nimi v Prahe ja, brat, sestra a sesternica. Bolo to zaujímavé, nikto z nás nevedel po španielsky, ale i tak sa moja sestra s tetou Martou nejako intuitívne dohovorili. Bolo to veľmi emotívne. A vtedy som si povedala, že raz ich určite musím navštíviť v Argentíne,“ hovorí Dagmar. Takú fotku chcem! Trvalo desať rokov, kým sa to podarilo. Medzitým sa stretli ešte dvakrát v Prahe a boli v intenzívnom kontakte cez sociálne siete.
Celá argentínska rodina žije veľmi súdržne, raz za rok sa všetci stretnú, sú to už tri generácie. Keď Dagmar videla na sociálnej sieti krásne spoločné fotografie, povedala si, že raz by chcela byť s nimi na podobnom zábere. Na začiatku roka 2023 dospela k veľkému rozhodnutiu – teraz alebo nikdy! Začala sa veľká príprava na dobrodružnú cestu. Prvým krokom bolo, že oslovila sesternicu, či pôjde s ňou.
Žiaľ, nemohla, ale to ju neodradilo. Nič to, pôjde sama! Druhý krok – oznámila do Argentíny svoje plány. Jej nápad sa stretol s mimoriadne pozitívnou reakciou a cestu naplánovali na jeseň. Uvedomila si, že keď už im svoj zámer oznámila, urobila tým z neho verejný prísľub, ktorý musí dodržať. Už to nemôže zobrať späť. Mala pred sebou pár mesiacov času a dostatok času na našetrenie peňazí a zvládnutie aspoň základov španielčiny. Našla si súkromnú učiteľku a usilovne sa učila, aby sa s príbuznými dohovorila.
Chcela som spoznať, ako žijú
V lete sa začal plánovať program návštevy. Na starosti si to vzala sesternica Chiqui. „Keď mi poslala precízne vypracovanú excelovskú tabuľku, ohromne ma potešila. Uvedomila som si, že to je môj klon,“ konštatuje so smiechom Dagmar. Všetko zapadalo do seba ako ozubené kolieska. Nemala to byť cesta, na ktorej bude prioritne spoznávať krajinu, ale už keď tam bude, nechcela si nechať ujsť niektoré jedinečné zážitky. Rozhodne chcela vidieť tango v divadle, mesto Buenos Aires, vodopády Iguazu a ešte zopár cieľov.
Najdôležitejšie však bolo spoznať život argentínskej vetvy rodiny Cestovať sama na druhý koniec sveta je niečo, čo si predtým nedokázala predstaviť. No zvládla to. Zrazu stála na letisku v Buenos Aires a s otvorenou náručou ju vítala teta Marta a ujo Luis. „Keď sme sa uvideli, obe sme sa od dojatia rozplakali. Až vtedy mi došlo, ako veľmi ďaleko som od domova. Viezli sme sa k nim domov poriadne dlho, bývajú na predmestí Buenos Aires. Celou cestou som vnímala šialené množstvo áut na diaľnici, ani neviem, koľko mala pruhov, ale minimálne šesť v každom smere,“ spomína.
Prišli všetci
Prvý dojem z ich domu bol, akoby sa ocitla v telenovele. Okolo domu nie je záhrada, ale obrovský park. A začala sa schádzať rodina. Sesternice, tety, ujovia, deti, skrátka veľa-veľa ľudí. Večer sa na jej počesť konala večera, na ktorú prišli všetci iba kvôli nej. Nedokázala sa v nich síce ešte orientovať, v takom množstve ľudí sa strácala, ale ten pocit, že považovali za potrebné prísť ju privítať, bol úžasný.
Od každého cítila obrovskú lásku a prijatie. „Bolo to niečo úžasné, čo človek hocikedy nezažije.“ Znalosti španielčiny sa jej zišli, ale i tak si pomáhala aplikáciou. Smeje sa, že stačili dva dni a mozog sa preprogramoval na španielsky jazyk. A pritom pred cestou mala najväčšie obavy z toho, ako sa bude dorozumievať. Nakoniec to zvládali bez najmenších problémov.
Feliz Cumpleaños
Možno najväčším vrcholom celého pobytu boli Dagmarine narodeniny. Nikomu to neprezrádzala, ale keďže musela vopred poslať údaje, aby mohli zabezpečiť letenky na jeden z výletov, sesternica naplánovala oslavu. Znova prišli všetci. Byť stredobodom pozornosti nie je nič, čo by Dagmar bežne v živote vyhľadávala, ale tentoraz si to užila so všetkým, čo k poriadnej oslave patrí. Počínajúc fantastickou argentínskou grilovačkou až po jazdu na koni, ktorej sa celý život vyhýbala. „Keď mi všetci hromadne spievali Feliz cumpleaños (Šťastné narodeniny), plakala som od dojatia. Bolo to nádherné, nič podobné som predtým nezažila. Bol to rozhodne jeden z najsilnejších životných momentov.“
Medzi tie momenty, na ktoré určite nezabudne, patrí aj návšteva tanečného predstavenia Tangoshow v historickom divadle v centre Buenos Aires. Spolu so svojimi sesternicami si užila skvelú večeru a potom to prišlo. Dve hodiny argentínskeho tanga a hudby. Splnený sen. Po predstavení si povedala, že v budúcom živote chce byť tanečnicou!
Nepolož sa, vyrieš to !
Nedalo sa vyhnúť tomu, že v osobnostiach svojich argentínskych príbuzných hľadala stopy slovanskosti či niečo, čo by ich spájalo, niečo „halečkovské“. Našla to najmä v ženách. „Keď som bola s tetou Martou vo dvojici na trojdňovom výlete, mala som často pocit, akoby som sa dívala na seba. Reagovala na udalosti presne ako ja! Lebo halečkovská rodina má v génoch silno zapísané najmä jedno – nech sa objaví akýkoľvek ‚problém‘, nepolož sa, choď a vyrieš ho! Sme rozbušky, ale nevzdávame sa nikdy, po prvotnom výbuchu emócií vždy prichádza racionálne riešenie. A sesternice sú rovnako ako ja mimoriadne empatické, ctia si aj prírodnú medicínu, a vôbec, máme veľmi veľa spoločného v tom, ako nazeráme na svet, duchovno a život,“ opisuje s rozžiarenými očami.
Úplne iný vodopád
Treba spomenúť aj cestovateľské zážitky. Dagmar rozhodne chcela navštíviť vodopády Iguazu na argentínsko-brazílskych hraniciach, o ktorých sa tvrdí, že sú najväčšou sústavou vodopádov na svete a sú jedným zo siedmich divov sveta. Keď si pozerala fotografie na internete, všade boli nádherné obrázky s gýčovo modrou oblohou a valiacou sa spenenou bielou vodou. Ibaže v deň, keď tam prišla ona, bolo všetko inak. Silné dažde spôsobili, že argentínska časť parku bola zavretá a z brazílskej strany bola prístupná iba časť.
Tak si neplánovane pozrela i kúsok Brazílie. Čo zažila a videla, bolo na hony vzdialené zážitkom iných cestovateľov. Množstvo vody, ktoré sa valilo, bolo až niekoľkotisícnásobne väčšie ako za normálnych okolností. Voda nebola biela, ale zafarbená červenou zeminou. Stále pršalo, bolo vlhko, hmla, všade blato. Naposledy sa takáto situácia vyskytla pred dvadsiatimi rokmi. Vidieť to takto sa nepošťastí hocikomu. Pochopiteľne, bola mierne sklamaná, ale s odstupom času to vidí inak a je za tento zážitok vďačná. Nebol ako z katalógu cestovnej kancelárie, ale úplne jedinečný.
Našla kus seba
Čo najdôležitejšie jej táto cesta dala? Nájsť rodinu, aj keď vzdialenú, vidieť všetkých naživo a dostať to, po čom dlhé roky túžite, je za odmenu. „Neviem, čím som si to zaslúžila, ale dostala som to. Desať rokov som si na ten zážitok musela počkať, ale dostala som všetko, čo som v tejto etape života potrebovala. A som za to nesmierne vďačná. Za to, kde som bola, s kým som bola, čo som s nimi zažila. Viem, že si môžeme kedykoľvek zavolať alebo napísať. Len tak, aby sme vedeli, ako sa máme a ako sa nám darí.“
Ani tisícky kilometrov, ani niekoľko generácií, ktoré ich delia, nemôžu zmazať to podstatné – že majú rovnaké gény a cítia to. A je úplne jedno, že ani jeden z nich osobne nepoznal muža, ktorý mal odvahu a odišiel na opačný koniec zemegule. Delia ich od neho tri generácie. Zostali však po ňom skvelí ľudia – časť v Európe a časť v Argentíne. Dagmarina životná skladačka je teraz úplná. A, samozrejme, už plánuje, kedy sa do Buenos Aires vráti.