Každé dieťa potrebuje prejsť aj cez cestu, či už ide do školy, na krúžok, či za kamarátmi na ihrisko. Oproti dospelým majú deti pri prechádzaní mnohé nevýhody, od menšieho rozhľadu až po menšiu schopnosť správne vyhodnotiť situáciu, upozorňujú vedci.
Nie nadarmo sa mnohí rodičia boja nechať svoje deti samostatne prechádzať cez rušnú ulicu. Hoci neustále dookola omieľajú, aby sa dieťa poobzeralo na obe strany a počúvalo, či sa k nemu nepribližuje zvuk vozidla, skoro každý občas musel zaraziť svoje dieťa pred bezmyšlienkovitým vkročením do vozovky. Väčšinou to prikladajú nepozornosti a roztržitosti potomka, ale podľa vedcov je čiastočne na vine aj nezrelosť detského mozgu a jeho procesov.
Horší odhad aj načasovanie
Americkí vedci skúmali spôsob prechádzania u detí vo veku od 6 do 14 rokov na virtuálne simulovanej dopravnej situácii v troch dimenziách. Ich úlohou bolo prejsť rušnou cestou, po ktorej sa preháňali autá v intervaloch 2 až 5 sekúnd. Deti mali teda podľa obrazu blížiaceho sa vozidla a zvuku odhadnúť ich rýchlosť a podľa nej aj vhodný moment ku vkročeniu do vozovky. Každé dieťa prechádzalo virtuálne po ulici dvadsaťkrát.
Problémy to robilo skoro všetkým skupinám s výnimkou štrnásťročných, ktorí nemali ani jednu nehodu. U šesťročných došlo ku kolízii v 8% prechodov, u osemročných v 6%, desaťroční nezvládli prejsť v 5% a dvanásťroční v 2% simulovaných prechodov.
Vedci to vysvetľujú kombináciou niekoľkých faktorov. V prvom rade sú to menej vyvinuté kognitívne schopnosti, teda že deti nedokážu tak dobre odhadnúť situáciu. Dospelí posudzujú rýchlosť prichádzajúceho vozidla podľa obrazu i zvuku, ale menšie deti často nie sú schopné zvuk spojiť so správnym zdrojom a smerom, odkiaľ prichádza. Vedci preto odporúčajú rodičom nacvičovať s deťmi odhad vzdialenosti medzi jazdiacimi vozmi a vštepovať im, aby si počkali na dlhší rozostup, než aký by dospelí zvolili sami pre seba.
Zároveň totiž deti nedokážu precízne načasovať moment vstupu do vozovky. Takže aj keď zvolia vhodný rozostup, než stihnú zareagovať, stratia niekoľko cenných sekúnd oproti dospelým. Pre vedcov však bolo trochu prekvapujúce, že deti prechádzali cez cestu rovnakou rýchlosťou ako dospelí. Ďalšími nevýhodami detí v doprave je ich menší vzrast, ktorý im zmenšuje rozhľad, aj fakt, že nemajú také široké periférne videnie ako dospelí. Akékoľvek zaparkované auto im bráni vo výhľade a zároveň aj vodičom vo videní dieťaťa.
Deti sú svojou bezprostrednosťou väčšinou kúzelné, pri prechádzaní ulice je im však na škodu. Pokiaľ na druhej strane cesty uvidia napríklad kamaráta alebo rodiča, môžu v okamihu zabudnúť na pravidlá bezpečného prechádzania a vojsť na prechod, aj keď svieti červený panáčik.
Bezpečné prechádzanie nacvičujte
"Niektorí ľudia si myslia, že deti sa pri prechádzaní ulice správajú ako dospelí, ale podľa našich zistení to tak nie je. U detí je typická kombinácia menej vyvinutých kognitívnych schopností s pocitom tlaku, pretože sa im nechce čakať, čo z prechádzania robí nebezpečnú situáciu, "vysvetľuje profesorka Jodie Plumertová z katedry psychológie a mozgu, ktorá sa na štúdii podieľala, pre Science Daily.
Varuje preto rodičov a odporúča, aby venovali tejto problematike so svojimi deťmi veľkú pozornosť. Okrem spoločného nacvičovanie bezpečného správania (ideálne v týždni, cez víkend býva menšia prevádzka) je to potom napríklad aj výber takej školskej trasy, ktorá sa nebezpečným úsekom vyhýba, hoci aj za cenu zachádzky. Nezabúdajte ani na reflexné prvky na oblečení a batohu dieťaťa, ktoré výrazne zlepšia jeho viditeľnosť pre vodiča. Dieťa by nemalo chodiť so slúchadlami alebo nosom zaboreným do telefónu, nesústredí sa potom plne na dopravnú situáciu. Zabúdať by rodičia nemali ani na to, že deti sa viac než poučkami riadia príkladom svojich najbližších.
