Dnes nie je úplne najhorší deň. Síce ani najlepší, ale na tie dobré dni som si vlastne už ani nedokázala spomenúť. Keď prídete o životnú lásku, partnera, oporu a dokonca aj otca svojho dieťaťa, a to nenávratne a z ničoho nič, žiadne dni už nie sú dobré. Sú len menej zlé a zlé. Dnes však svieti slnko, prichádzajúce leto núti aj najväčších pesimistov usmiať sa aspoň trocha. Naučila som sa žiť krok za krokom, deň za dňom. Ráno vstať, pripraviť Lukáška do škôlky, odpracovať si povinné hodiny v práci a potom pokračujúci kolotoč. Vyzdvihnúť malého, variť, upratať, pomôcťnašim, ľahnúť si a spať. A ráno od začiatku. Občas sa mi podarí ísť von s kamarátkami, ktorých síce nie je veľa, ale sme spolu od strednej školy a držia nás silné väzby. Jedna z nich sa dokonca stala mojou nepísanou švagrinou. Každá z nás si prešla rôznymi problémami, život nám všetkým celkomnaložil, ale nejako sme to spolu vždy zvládli. Posledný rok, odkedy Tomáš prišiel tragicky o život, sú mi veľkou oporou, ale ku koncu dňa sme aj tak na všetko sami. A teraz si to uvedomujem čoraz viac.
Niekedy dokonca aj zabudnem, že sa to stalo, v noci sa zobudím a hľadám ho. Tých pár sekúnd,keď mi mozog dopraje pocit radosti z vlastného života, sa potom premení na úplné peklo. Znovu to vidím všetko od začiatku. Znovu prežívam tie sekundy hrôzy, keď si uvedomím, že nie je žiadna šanca, aby prežil. O chvíľu to bude presne rok a pritom mám pocit, akoby to bolo iba včera. ,,Čau, Nela,“ preruší prúd mojich myšlienok známy hlas. Pri pohľade naňho sa znovu strhnem. Robo, brat môjho Tomáša, ktorý sa naňho neskutočne podobá. Nielen fyzicky, ale aj mimikou, gestami, hlasom, úplne, akoby ich nedelili celé roky, ale akoby boli dvojičky. Obaja vysokí, tmaví, s takými modrými očami, ktoré ani nemôžu byť skutočné, dokonca ešte aj jemné strnisko mali takmer rovnaké. Ale keďže je aj manželom mojej kamarátky Alice, ich podoba je jedna z vecí, s ktorými som sa musela naučiť žiť.
,,Ahoj, čo ty tu?“ začudujem sa. ,,Moja ctená manželka zabudla nakúpiť ešte pár vecí, tak kým ona aranžuje, ja zháňam,“ povie mi svojím typickým ironickým podtónom. ,,Nezabudla si na večer, však?“
,,Jasné, že nie, už sa neviem dočkať,“ usmejem sa tiež. Ach, jasné, že som zabudla. Každoročná grilovačka, ktorú organizujú na prelome jari a leta už asi piaty rok. Pre mňa prvýkrát bez Tomáša. To bolo aj dôvodom, prečo som sa snažila ju vytesniť, a vyzerá to tak, že potláčanie myšlienok mi naozaj ide.
,,No super, tak ja utekám, nezabudni, o siedmej ťa čakáme, nahoď šaty, dobrú náladu a žijeme až do rána,“ žmurkol na mňa, zakýval mi a zmizol v aute. Okamžite sa mi rozbúchalo srdce. Jednak nie som vôbec pripravená na dav ľudí, ktorých som videla tak dávno, vtedy, keď bol môj svet ešte normálny. Problémom bolo aj niečo iné. Nebola som schopná s Robom tráviť viac času, ako povedať si zopár viet. Ich podoba s Tomášom bola pre mňa taká skľučujúca, že vždy v jeho prítomnosti som sa vracala v čase. Neviem, či to nikto iný nevidel, ale ja som to registrovala každou bunkou svojho tela. Každá jedna moja časť kričala od zúfalstva, keď som s ním bola čo i len minútu. Dnes sa tomu však nevyhnem, Alica by mi v živote neodpustila, keby som neprišla.
Takže ako každý deň aj teraz som išla na zotrvačnosť. Usmiata tvár v práci, usmiata tvár pred Lukáškom, usmiata tvár pred rodičmi aj kamarátkami. Neexistoval na svete človek, pred ktorým by som svoju hru na ženu zmierenú so životom a šťastnú slobodnú mamičku nehrala. A hrala som to dokonale, miestami som uverila samej sebe. Až kým nepadla noc a kým som znovu neležala v posteli. Osamelá a bez nádeje, že sa môj život zlepší. Pretože ako by aj mohol?
Text pokračuje na ďalšej strane