Vtedy sme boli spolu rok. Krátko po svadbe sa nám narodil syn. Moja žena sa stala matkou a ja? „Buď ticho. Spí! Stíš to a nehuč toľko! Dones tamto a tamto! Prines to či ono. Kúp to a to! Oprav to! Zaves to! Zmontuj to! Vyžehli! Povysávaj! Vyper! Utri! Uvar! Pst! Ticho! No tak dobre, poď na to, ale rýchlo a hlavne ticho, nech nezobudíš dieťa!“ Stal som sa niekým, kto nemá prekážať a hlavne má byť po ruke. Bol som žehlička, práčka, skrutkovač, kladivko, vysávač, taxík, vešiak a vibrátor s vlastnými a celkom nevhodnými potrebami, ale už nie muž, pri ktorom jej žiarili oči. Jej pozornosť začala patriť niekomu inému. Práve narodenému synovi. Ako myslíte, že som to znášal? Občas som to riešil návštevou krčiem a barov. Chodil som za kamarátmi a flámoval. Potom som sa vracal domov a dostával vynadané, že sa na mňa vôbec v ničom nedá spoľahnúť. Sex bol v tom čase už dávno mechanickou záležitosťou, z ktorej sa vytratilo všetko čaro a vášeň. A asi bolo dobre, že prichádzal na rad tak raz za mesiac. Už ma nebavil.
Zvodná kráska
Túžil som po zmene, túžil som po tom, čo bolo predtým, a o niekoľko dní neskôr sa na to naskytla príležitosť. Dostal som na večer „priepustku“. Nečakal som na nič, naivne prisľúbil včasný príchod a vyrazil za kamarátmi. Posedeli sme, popili a v neskorších hodinách, keď zvyčajne prichádza aj nálada, v ktorej sa zabúda na všetky sľuby, sme sa odobrali do jedného neďalekého klubu. Tam som si ju všimol. Bola azda o desať rokov mladšia – mala nanajvýš sladkých dvadsať. Schoval som si obrúčku, jediný kľúč k mojej komplikovanej situácii, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a vykročil. „Už niekoľko minút ťa pozorujem, ako tancuješ, a je to úžasné. Určite si z toho vysmädla, môžem ťa na niečo pozvať?“ snažil som sa prekričať hudbu a aj svoju nervozitu. Zvedavo sa na mňa pozrela a po sekunde zaváhania kývla. „Som Jaro,“ predstavil som sa. „Pavla,“ zašepkala mi do ucha, aby nemusela prekrikovať hluk. Objednal som nám po poháriku a znovu si ju prezrel, tentoraz pokojne. Nebola to nijaká kráska z plagátu, na to v nej bolo stále priveľmi veľa dievčaťa, ktoré sa občas ostýcha a stále pozoruje svet veľkými naivnými očami. Zvyšok večera sme sa zhovárali o cestovaní, živote a aj keď som mal po dlhšom čase pocit, že nie som len nástroj, ale že som tam sám za seba a som za to oceňovaný, odrazu som už nemyslel na neveru. Dodala mi energiu, ktorú som potreboval, aby som mohol ďalej bojovať. Viac som v tej chvíli už nepotreboval. Ani som si nevšimol a odrazu boli štyri hodiny ráno. To znamenalo problémy!
To zase bude...
Bol som síce vpustený domov, ale tam po mne neštekol ani pes, vládla tichá domácnosť. Unavene som si sadol k televízoru, vybral mobilný telefón a nostalgicky, azda pre lepšiu náladu, som prezeral fotky zo včerajška. Opatrne som sa obzrel, či nie je manželka nablízku. O necelú minútu dostala Pavla moju esemesku. Stretli sme sa. Chytil som ju jemne okolo pása, pritiahol si ju a pobozkal na ústa. Bol to nezvyk – bozkávať niekoho iného než svoju ženu. Jej pery boli veľmi jemné, akoby nevinné. Radšej som sa rýchlo odtiahol.
Nečakané prekvapenie
Keď som prichádzal domov, bolo opäť zamknuté a kľúčik nebol vytiahnutý. Naštvane som zazvonil. Manželka mi otvorila iba v ľahkej bielej košieľke, ktorá mnoho nezakrývala. Siahala jej tesne pod zadok, dráždila všetky moje zmysly. „Dobrý deň, pán poštár, máte pre mňa nejaký balíček?“ spýtala sa s hranou naivnosťou a niekoľkokrát zažmurkala.
„Áno, madam, jeden tu pre vás mám. Môžem ísť dovnútra, aby sme vybavili všetky formality?“ vyhlásil som nervózne a podával jej kvety. „Ale samozrejme,“ odpovedala koketne, a keď sa otočila a viedla ma do bytu, vyzývavo vrtela zadkom. Potom jej akože spadlo pero priamo predo mňa, kľakla si a pomaly, veľmi pomaly mi rozopla zips na nohaviciach. Pomilovali sme sa rovno na kuchynskej linke. Nikdy sme na podobné huncútske hry neboli, ale keď som si po roku s manželkou o našom vzťahu otvorene prehovoril, sama uznala, že by to občas nejaké spestrenie chcelo. A aj nejaký čas len pre nás dvoch, keď syna postráži svokra a my sa budeme môcť na chvíľu zbaviť každodenného ubíjajúceho stereotypu. Toto bol prvý pokus k oživeniu nášho vzťahu. Vtedy som si po dlhom čase pripadal, že zažívam niečo celkom iné, nové, neopozerané. Pripadal som si ako ozajstný chlap. Tak málo stačilo, aby sa medzi nami znovu rozhorela vášeň, ktorá pod povrchom stále tlela. Keď som oddychoval v obývačke vedľa svojej ženy, na Pavlu som si ani nespomenul. Nebolo to síce ešte celkom to, čo predtým, ale na začiatok nového začiatku to bolo viac než dobré. A o to šlo. Dnes sme spolu už 15 rokov a stále ju milujem. No vyčítam si, že som mal kedysi zajačie úmysly. Neskôr som zistil, že podobné „scenáre“ zažíva mnoho mužov, ktorí majú malé deti, no ja im vždy poviem, aby vydržali a dali vzťahu čas. Nie hneď utekali za inými.