Detstvo v dvoch domácnostiach
Barbara Randušková v pomerne mladom veku zažila veľa vecí, ktoré ju nesmierne obohatili. Detstvo mala pekné, aj napriek tomu, že sa jej rodičia rozviedli, keď mala len tri roky. Pendlovala medzi dvomi domácnosťami, no vyrastala s mamou. „Mamina ma viedla k tomu, aby som robila to, čo ma baví, a vo všetkom ma veľmi podporovala. Otec bol na mňa tvrdší, no naučil ma disciplíne a tomu, aby som veci doťahovala do konca,“ začína svoj príbeh Barbara. Aj vďaka podpore svojej mamy sa ako tínedžerka dostala do tanečnej skupiny Laciho Strika, s ktorou strávila na cestách niekoľko rokov.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Tancovala u Laciho
Barbara začínala v menších tanečných skupinách, no keď v televízií videla tancovať skupinu Laciho Strika, chcela vyskúšať. „Tancovať u Laciho som začala, keď som mala približne dvanásť rokov, poznáme sa teda už takmer pätnásť. Vďaka pôsobeniu v Street Dance Academy som mala možnosť tancovať napríklad aj s Darou Rolins a ďalšími našimi hudobníkmi. Ľudia to považovali za niečo výnimočné, ja som tanec brala ako úplne prirodzenú vec,“ vysvetľuje. Pri tanci spoznala skvelých ľudí a mnohé priateľstvá odtiaľ trvajú dodnes.
Náročný Londýn
Po gymnáziu ju zlákalo štúdium psychoterapie. Prvé tri roky študovala psychológiu v Bratislave, no magisterské štúdium absolvovala v Londýne. Už počas vysokej ju začal fascinovať posunkový jazyk, ku ktorému si našla cestu. Život v Londýne však vôbec nebol jednoduchý. „Vedela som výborne po anglicky, no nebolo jednoduché študovať psychológiu v cudzom jazyku. Cestovala som našťastie s kamarátkou, začiatky však boli náročné. Musela som sa naučiť spoľahnúť sa sama na seba. Londýn bol výbornou školou do života. Pri štúdiu som sa zoznámila s ľuďmi z celého sveta a mala som možnosť spoznať rôzne pohľady na jednotlivé témy.“
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Ovláda posunkový jazyk
K posunkovému jazyku privoňala už počas štúdia psychológie v Bratislave. Po návrate z Londýna sa chcela k tomuto jazyku vrátiť. „Ľudia sa ma často pýtali, prečo sa sama venujem posunkovému jazyku. To, že som sa ho naučila používať, mi pripadalo úplne prirodzené. Fascinoval ma, je to celkom iný jazyk ako náš hovorený. Na internete som si našla kurz a prihlásila som sa naň. Zamilovala som sa nielen do jazyka nepočujúcich, ale aj do ich kultúry,“ ozrejmuje. Po dvoch mesiacoch kurzu už začala v rámci občianskeho združenia, v ktorom sa posunkový jazyk učila, aj pracovať ako pracovná asistentka a neskôr aj ako tlmočníčka posunkového jazyka. Dnes tlmočí na rôznych konferenciách, prednáškach, pracuje aj na stretnutiach na ministerstvách a rôznych iných podujatiach. Okrem toho sa venuje aj umeleckému tlmočeniu pri viacerých divadelných predstaveniach. „Páči sa mi spojenie divadla a umenia ako takého v spojení s posunkovým jazykom. Je to unikátne prepojenie. Riaditeľ občianskeho združenia Myslím, MgA. Michal Hefty, má umelecké vzdelanie a vďaka nemu som začala tlmočiť divadlo. U nás to zatiaľ nie je bežné.“ Okrem toho sa venuje aj psychoterapii. Jej cieľom do budúcnosti je práve psychologická práca s nepočujúcimi.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Psychoterapia pre nepočujúcich
Z jej pohľadu nie sú nepočujúci ľudia o nič „menej“ ako väčšinová počujúca spoločnosť. Okolo nich však existuje množstvo mýtov. „Sú to rovnako ľudia z mäsa a kostí ako my všetci. Len nepočujú. Z pohľadu počujúcich sú nepočujúci označovaní ako zdravotne postihnutí či znevýhodnení, no mnohí nepočujúci by to o sebe vôbec nepovedali. Jazyk nám tvorí náš pohľad na svet a mne je cťou, že mi nepočujúci dávajú dôveru doň nazerať. Hovorí sa, že najúčinnejšou psychoterapeutickou metódou je terapeutický vzťah. Ten moment, keď si s niekým, kto je tam absolútne s tebou a načúva očami alebo ušami, som mala tú možnosť precítiť aj ako terapeutka a aj ako klientka. Pri práci s klientom sa snažíme hľadať zdroje, z ktorých môže čerpať a ktoré ho vnútorne podporia a posilnia. Pri tomto procese sa učím veľa o sebe aj ja. Svoju prácu nevnímam ako pomáhanie, ale skôr ako sprevádzanie. Rada sprevádzam ľudí na ich ceste,“ uzatvára Barbara Randušková.