Peniaze som mala radšej v peňaženke než na platobnej karte. Rovnaké to bolo aj s počítačom. Ľudia si dnes píšu mejly, ale dostať do schránky list, tešiť sa už pri otváraní obálky a potom čítať, to už je vzácnosť. S lamentovaním by som mohla pokračovať dlho, ale bolo by to zbytočné. Pokrok sa jednoducho zastaviť nedá… A časom som predsa len musela uznať, že niektoré výdobytky techniky nie sú až také zlé. Napríklad čítačka je veľmi dobrá vec. Keď už človek nevidí na malé písmenká v knihe, v čítačke si ich zväčší a môže čítať hoci aj celú noc. A presne to som ja pri svojej nespavosti pravidelne robila. Ráno som potom bola unavenejšia, než keď som si išla ľahnúť.
Pekné topánky
Raz som sa neubránila sebaľútosti a posťažovala sa vnučke. Čudovala sa totiž, prečo mám také tmavé kruhy pod očami. Hneď mi začala odporúčať najrôznejšie kozmetické vychytávky. Väčšinu z nich som vôbec nepoznala. Rôzne korektory a dokonca aj nejaký zelený krém… Namietala som, že to pre mňa už v tomto veku nie je. „Ale, babka, veď ešte nie si až taká stará,“ povedala mi veselým hlasom Nikolka a hneď sa zadívala do svojho mobilného telefónu. Tej je vraj veľmi chytrý a dozvie sa z neho vždy veľa vecí. Zvedavo som jej nakúkala cez rameno a nestačila sa diviť. Ona si práve prezerala veľmi pekné topánky. „Nikolka, také pohodlné našuchovacie by sa aj mne hodili. Už ma nebaví stále si zaväzovať šnúrky. Neobjednala by si mi ich?“ spýtala som sa a bola si istá, že moja vnučka bude ako vždy ochotná.
Naučím ťa to!
Ona však na moje obrovské prekvapenie pokrútila hlavou a rezolútne vyhlásila: „Naučím ťa narábať s internetom a budeš si môcť objednať, čo chceš, aj bez mojej pomoci.“ Po takej odpovedi som nevedela, či sa mám uraziť, alebo byť nadšená. Nakoniec zvíťazilo to druhé. Už dávno som vlastne v kútiku duše túžila preniknúť do jeho tajov, ale bála som sa a hlavne som bola presvedčená, že by som to nevedela. Susedka si totiž s nejakou svojou kamarátkou vymieňala po sieti recepty a to ma lákalo. Navyše som chcela nájsť staré kamarátky a kamarátov a spolužiakov zo základnej školy. Na rozdiel od väčšiny ostatných sme nemali školskú stretávku už vyše tridsať rokov. Zaujímalo by ma, ako sa všetci majú a ako kto po toľkých rokoch vyzerá. Tak som Nikolkin nápad po krátkom rozmýšľaní odsúhlasila. Bude ma teda učiť pracovať s počítačom.
Množstvo ponúk
Mala som z toho strach, ale vnučka ma upokojila. „Babka, nemaj stres. Ja ti požičiam svoj starší počítač, ten ti bude stačiť,“ oznámila mi s tónom, ako keby hovorila s nejakým prváčikom. Potom mi napadlo, že to vlastne bolo oprávnene. Naozaj som bola ako akýsi prváčik v tom jej, pre mňa zatiaľ nepochopiteľnom svete technológií. Začiatky neboli ľahké, ale po tom, čo som si začala robiť poznámky, prišli prvé úspechy. O necelé dva týždne som si objednala svoje vysnívané topánky a o ďalšie tri týždne dokonca novú chladničku. „Hurá, som moderná a nezávislá,“ oznámila som s trochou irónie vnučke a hneď som ju oboznámila aj s nápadom vyhľadať všetkých svojich vrstovníkov zo základnej školy a učilišťa. Budem po nich pátrať. Času som predsa mala viac než dosť… Nebolo to však také jednoduché, ako som si zo začiatku myslela. Moje znalosti vykazovali medzery, ktoré musela moja trpezlivá učiteľka Nikolka zapĺňať. „Babka, že ja som ti vtedy tie topánky radšej neobjednala sama,“ povzdychla si raz, keď som od nej opäť chcela nejakú pomoc. Do mňa však akoby vstúpil nepokoj. Keby som ryžovala zlato na Aljaške, povedala by som, že sa ma zmocnila zlatá horúčka. Od internetu som sa jednoducho nevedela odpútať. Popri hľadaní spolužiakov som si zakaždým niečo objednala, aby som si zlepšila náladu. Okrem toho som sa zapojila do niekoľkých kvízov a rôznych súťaží. Onedlho som bola zavalená reklamami a ponukami, ktorým sa nedalo odolať.
Stačilo len klikať
Nemusela som nikam chodiť, stačilo len sedieť a klikať myšou. Občas mi dokonca prišla objemná obálka s prísľubom vysokej výhry. Len som si musela objednať nejaké vitamíny alebo niečo podobné. Ale čo by som nespravila pre toľko peňazí, ktoré som už mala takmer „isté“… Len to platenie balíkov dosť bolelo. Za prvý mesiac som minula viac než za celý predchádzajúci rok. Občas dokonca niekto zazvonil pri mojich dverách a ponúkal mi niečo veľmi výhodné. Teda podľa neho… „Babi, musíš s tým prestať, inak skončíš v rukách exekútora,“ vystrašila ma vnučka, keď videla v predsieni prázdne krabice od najrôznejších tovarov. Musela som uznať, že väčšinu z tých vecí som naozaj nepotrebovala. No, spamätala som sa a vďaka Nikolke sa mi podarilo niečo z toho vrátiť a niečo predať cez internet.
Až raz…
Jediné, čo sa mi príliš nedarilo, bolo spojiť sa so starými známymi. Niektorých som vôbec nenašla, niektorí nereagovali. Až raz! Išla som z obchodu, zo zvyku sa pozrela do schránky a tam… List! Takmer som vykríkla od nadšenia. Nedočkavo som ho otvorila ešte na chodbe, sadla si na schody a začala čítať. Písal mi môj najobľúbenejší spolužiak zo základnej školy – Peter. Niekoľko rokov sme spolu sedeli v lavici. V puberte sme spolu toho navystrájali… „Milá Janka,“ písal mi, „vnučka mi prečítala tvoj e-mail, ale ja dávam prednosť tradičným listom. Dokonca som si kvôli tebe kúpil nový listový papier. Privoňaj si, mala by si z neho cítiť vôňu ruží. Možno ti to pripomenie, ako sme spolu kedysi boli tajne trhať ruže našej pani učiteľke. Bolo to deň pred vysvedčením.“ Od dojatia sa mi do očí natlačili slzy. Vrátili sa mi spomienky na dávne časy, keď ma nič nebolelo a všetkému som sa len smiala. Hneď som mu odpísala. On sám mal kontakty na niekoľkých spolužiakov a tí zasa na ďalších.
Stále rovnakí
Školská stretávka sa konala o niekoľko mesiacov neskôr. Zmenili sme sa všetci, ale povahy nám zostali rovnaké. Roman bol stále zdvorilý a láskavý, Jakub pokojný a usmievavý a Katka poskakovala ako kedysi. A Peter? Stále vymýšľal nejaké šibalstvá. Navrhol nám, že budúce stretnutie zorganizuje v zime, na horskej chate svojej dcéry. Bude sa vraj konať súťaž v stavaní snehuliakov.
