Prechádzala som fázou života, ktorá bola pre mňa zložitá. Mala som 45, dcéra odišla z domu a presťahovala sa do iného mesta kvôli práci a veľmi mi chýbala. V práci (robila som dlhé roky na pošte) som začala premýšľať, či nemám na niečo viac a či mi vôbec čisto ženský kolektív vyhovuje. Tiež som zrejme začala prechádzať hormonálnymi zmenami, pretože som začala priberať a mať menšiu chuť na sex, čo si všimol aj manžel. Nedával mi však svoju nespokojnosť najavo, skôr sa ma opýtal, či by nebolo vhodné zájsť k lekárovi. Bývala som smutná a unavená, no nijak som to neriešila. Jedna kolegyňa z pošty raz v práci rozprávala o tom, že bola u veštice. Že jej vyveštila, že sa ešte zamiluje, no a jej sa to skutočne v blízkej budúcnosti stalo. A tak som si vypýtala na vešticu Máriu kontakt.
O pár dní už som aj sedela u nej.Kedysi som pár krát u podobných žien bola, ale už roky nie. Mala malý byt na okraji mesta a ošuntelú kuchyňu, v ktorej ma usadila na drevenú stoličku za malý kuchynský stôl s plastovým obrusom. Práve to, že byt bol úplne skromný a aj dotyčná pani Mária pôsobila veľmi obyčajne, mi napovedalo, že ide o dobrú jasnovidku, ktorej nejde o zárobok. Bola nízka, mala okolo 60 rokov, na brade niekoľko zbytočných chlpov, pár kíl navyše a na čierno zafarbené vlasy. Nechýbali jej ani okuliare, prenikavé oči, dlhé nechty a kuchynský plášť, aký sa nosil kedysi na dedinách. Dokonalá veštica! Dlho sme sa rozprávali, no dávala som pozor, aby som o sebe niečo nevyzradila. Potom prišlo k samotnej veštbe - veštila mi z kariet aj z dlane. Čo mi povedala, mi doslova vyrazilo dych a dalo by sa povedať, že veta, ktorú vyriekla, zmenila môj život. Nechcem to doslova zopakovať, ale bolo to o tom, že mi presne o rok zomrie muž na zákernú chorobu a už vlastne teraz ju už má a nie je mu ako pomôcť...
Domov som prišla úplne rozklepaná. A začal sa kolotoč... manžela som začala skúmať a hľadať príznaky. Často som plakávala a mávala stavy úplnej beznádeje, keď som si predstavila, že sa blíži deň, kedy ma opustí. Asi po týždni som mu o veštici povedala, on ma však vysmial, že mu nič nie je. Prosila som ho, aby išiel na nejaké vyšetrenie. Len ma odbíjal, že je zdravý ako ryba a nikam nejde. Ja som však verila pani Márii a normálne som si vsugerovala, že môj muž chradne. Začala som mu domov nosiť kadejaké elixíry života, bylinky a podobne. Nič z toho nechcel a ubezpečoval ma, že mu nič nie je. Raz som ho donútila ísť aspoň na krvný obraz, ktorý bol v poriadku. To mi však nestačilo a požadovala som magnetickú rezonanciu a CT. Samozrejme, že s tým mi už môj trpezlivý muž nevyhovel.
Tak som sa začala na neho sťažovať jeho matke a aj dcére. Povedala som im, že mám podozrenie, že je vážne chorý. Jeho mama skoro skolabovala a dcéru som tiež riadne vystresovala. Veľmi sa za to na mňa nahneval a začal sa mi vzďaľovať. Viac času trávil športom a s kamarátmi a ja som zostávala stále viac sama doma. Doslova som sa opustila a pár krát mi napadlo, že by bolo lepšie, keby som sa na "onen svet" pobrala ja miesto neho. Dnes viem povedať, že som mala depresiu. Ako sa blížil termín jeho smrti, bola som neznesiteľnejšia a neznesiteľnejšia. Veštba sa mala vyplniť v polovici augusta a vtedy už som sa cítila tak zle, že som nevládala ani z postele vstať. Presne v polovici augusta som dostala infarkt.
Na smrteľnej posteli som sa teda ocitla ja a nie môj muž, ktorý je fakt zdravý ako ryba. V nemocnici prišli na to, že mám vysoký tlak a trpím depresiou spôsobenou pravdepodobne skorou menopauzou. Dostala som lieky a o pár týždňov išla domov. Manželovi bolo veľmi ľúto, že si celý rok nevšímal varovné signály, ktoré som vysielala, a nevidel, že so mnou čosi nie je ok. A ja som mala zas výčitky, že na seba som úplne kašľala. Ignorovala som svoj zdravotný stav a totálne som podľahla nejakej pani Márii, ktorá si zrejme absolútne neuvedomuje, čo hovorí a ako veľmi tým môže citlivým ľuďom ublížiť. Uplynuli už štyri roky a dnes viem, že to ja by som mala byť stred svojho vesmíru a keď nebudem ok ja, nebude ani moja rodina. A že svoj osud máme jedine vo svojich rukách...