Chceme robiť v kolektíve
Bola som presvedčená, že v čase, keď mnohé veľké firmy prechádzajú na systém home officu – teda ľudia nejakú časť týždňa, a možno aj celý, robia z domu – to mnohé privítame. Ale opak je pravdou. Sme konzervatívnejší, oveľa radšej ráno vstaneme a ideme do práce, do kancelárie, kdekoľvek, kde vykonávame svoje povinnosti, akoby sme to mali robiť doma. Psychológovia tvrdia, že „home office“ si vyžaduje disciplínu, človek by sa nemal dať zlákať práčkou, umývačkou, záhradou alebo televíznym vysielaním. A to nedokáže každý. Niektorí ľudia vedia pracovať len v kolektíve iných ľudí, ktorí pracujú, a nie je na tom nič zlé. Navyše, sme zvyknutí, že v robote si pestujeme vzťahy, máme tam kamarátov, priateľov. „Ten pocit, že patrím do nejakej komunity, je pre mnohých nenahraditeľný a nenahradí ho ani pocit slobody, ktorý dáva práca doma,“ hovorí psychologička Mgr. Marianna Hradiská. Lebo voľnosť pri práci je tá druhá, lepšia stránka „home officu“. Pracujete vtedy, keď chcete, ráno, v noci, keď máte naozaj chuť. A v ostatnom čase sa viete venovať sebe, rodine, psovi alebo paradajkám v kvetináčoch na balkóne.
Ako vyjsť so šéfom?
Moja sesternica sa venuje numerológii a tvrdí, že každý dokáže žiť s každým. Len musia ľudia vzájomne poznať svoje nastavenia, vtedy, keď treba mlčať, majú mlčať a keď treba konať, tak majú konať. Platí to aj o šéfoch. Nech ho alebo ju máte akéhokoľvek, dá sa to nielen vydržať, ale aj v pohode zvládať. Podľa odborníkov psychológov sú štyri typy nadriadených. Ten prvý kričí, keď niečo nejde podľa jeho predstáv. Vtedy netreba kričať späť, vtedy treba odpovedať potichu, ale sebaisto, dívať sa mu priamo do očí, tým mu ukážete, že krikom vám strach nenaženie. Ak prejde do osobných urážok, pokojne ho upozornite, že prekračuje hranice... Druhý typ šéfa je ten, ktorý vás očividne nemá rád. Viete to, cítite to, intuícia neklame, že on alebo ona na vás sedí. Deje sa to celkom bežne, sme len ľudia, nie vždy a nie každý je nám sympatický. Nedávajte mu do ruky zbrane prílišným stiahnutím sa, ale ani tým, že s ním budete bojovať. Pýtajte sa priamo a na rovinu, čo by si predstavoval, aby ste zlepšili a ak sa nadýchne a bude hovoriť, počúvajte. Tretia sorta šéfov je tá, ktorá si vás adoptuje aj v rámci súkromného života. Chcú počuť všetko o tom, ako to u vás doma funguje, ako vychádzate s rodičmi, súrodencami, kam chodia do škôlky a školy vaše deti, čo jedávate na večeru a prečo sa najčastejšie hádate so svojim mužom... Je len na vás, kam ich pustíte. Lebo niektorí, ale naozaj len niektorí, to vedia celkom pekne zneužiť.
A posledný typ nadriadeného sa bojí svojich šikovných podriadených. Áno, bojí. Snaží sa ich udupať, aby si niekto ich potenciál nevšimol a neohrozil jeho postavenie. Moja sesternica mi nezdvihla telefón, tak neviem. Ale tu by som asi skúsila šťastie niekde inde :-).
Je vyhorenie reálnou hrozbou pre všetkých?
Áno, pre všetkých, ktorí prácou žijú viac ako treba. Je skvelé, keď nás robota baví, je fajn, že niekedy jej venujeme viac času ako treba, ak ju cítime ako svoje poslanie, aké to šťastie! Ale musí existovať hranica, ktorú už vaše pracovné povinnosti nemôžu prekročiť. Musíte mať aj iný život, iné myšlienky, iné radosti aj povinnosti. Život – z postele do roboty a z roboty rovno do postele – sa môže vypomstiť. Najmä vtedy, ak sa žije dlhodobo a ak v tej posteli trávite stále menej času. Ľudia, ktorí zažili vyhorenie, tvrdia, že nevedeli oddychovať, že nedokázali robiť NIČ, a ak nemali polhodinu nič na práci, nastupovali u nich úzkosti a depresie... Tie so syndrómom „burnoutu“ alebo vyhorenia prichádzajú ruka v ruke. Najskôr strácate v práci systém, potom máte pocit, že nič nestíhate a aj to je cítiť na efektivite vašej práce, ste stále unavená, nervózna, podráždená, neskôr je to apatia. Mám kamarátku, ktorá ostala s dvomi malými synmi sama. Jej muž bol klasický prípad otecka, ktorý odišiel a zabudol, že deti ďalej potrebujú jeho starostlivosť. Bola nútená robiť v dvoch robotách, pritom sa snažila čo najviac venovať im dvom... Že je zle, pochopila, keď šla vlakom večer z práce a zobudila sa uprostred noci na opačnom konci Slovenska. Nastúpila na rýchlik namiesto osobáku a únava ju zmohla skôr ako sa vlak pohol... Až vtedy sa zmobilizovala a pána otca, ktorý jej neplatil alimenty, hnala pred súd. Jej telo už však nikdy nebude ako predtým. Tým, že dlhodobo prepínala jeho sily, si musí dávať v robote veľký pozor, aby sa do stavu vyhorenia, keď ti je všetko jedno a chceš len spať, znovu nedostala...
Vzťahy na pracovisku
Vďaka práci si svojho životného partnera nájde takmer polovica žien. To je celkom slušné číslo, nie? Vďaka práci si mnohé z nás našli aj milenca, aj naši muži si vďaka práci našli milenky, ale to už je iná téma. Dôležité je, že každá múdra firma – a to je taká, kde je múdry šéf – vie, že ak je atmosféra v robote dobrá, ľudia budú efektívnejší a budú mať lepšie výsledky. Ak sa ľudia stretávajú aj mimo práce, spoločné zážitky ich spájajú, zbližujú a úplne inak sa budú spoločne stavať k problémom, ktoré si ich v robote nájdu. V zahraničí sa spoločnosti snažia organizovať v zime firemné lyžovačky, v lete pobyty pri vode – podľa finančných možností – a personalisti tvrdia, že pár týždňov po týchto akciách sú ľudia v práci dlhšie a pracujú intenzívnejšie.
Pracovná doba
Platí stará dobrá známa vec, že najefektívnejšie sme hneď ráno. Po tom, čo si sadnete za svoj pracovný stôl, sa dokážete bez prestávky sústrediť viac ako dve hodiny. V prípade, že robíte v kancelárii, dopoludnie je vôbec čas, ktorý si treba ušetriť na kreatívnu prácu, ktorej treba venovať veľa energie. Mnohé z nás však majú zlozvyky – hneď po tom, ako prídete do práce, si uvaríte kávu a spoločne s kolegyňami preberiete všetky klebety za posledných 24 hodín...
Robíme to, čo nás baví?
Niektoré áno, niektoré nie. Niektoré si k svojej práci museli hľadať vzťah, iné dlhé roky robili nudný job, kým sa rozhodli zariskovať a ísť za svojím snom. Poznám dve kamarátky, ktoré celý život snívali, že budú mať svadobnú agentúru. Život im to nedovolil. Príliš zamestnaní manželia, deti, stále nejaké povinnosti aj okolo starnúcich chorľavejúcich rodičov. Dnes majú obe tesne po šesťdesiatke, sú na dôchodku a agentúru majú. Teda, venujú sa svojmu snu. Majú jednu svadbu za mesiac, zorganizujú všetko, čo si nevesta vymyslí, a sú šťastné, spokojné. Dokonca ich manželia, ktorí sú už tiež penzisti, chodia a pomáhajú vyzdobovať svadobné sály. Tomu sa povie, že si počkali na príležitosť :-).
5 klamstiev, ktoré používa v práci KAŽDÁ z nás
– Mne ten e-mail neprišiel
– Moja malá celú noc horúčkovala
– Áno, budem to mať hotové zajtra
– Musím ísť domov skôr, prídu k nám elektrikár/plynár/vodár/krtkovač
– Stála som v brutálnej zápche
