Presne 21. februára sa spustila nekontrolovateľná lavína a tá nemala veru v pláne sa tak skoro zastaviť. Jej plány boli agresívne a neodbytné. Zastihla nás uprostred „sporáka“ a my sme nemali čas ani dovariť v pokoji večeru. Nepýtala sa na naše plány na najbližšie týždne. Bola úplne ľahostajná voči nášmu zabehnutému životu. Nezaujímalo ju, že žiaci musia chodiť do školy a že rodiny potrebujú prácu, aby mohli žiť dôstojne. Zaplatená letná dovolenka? Dôležitá pracovná cesta? Oslava jubilea, promócie, či tak dlho plánovaná veľkolepá svadba? Nič z toho sa konať nebude, zvykaj si, človeče. Tvoje kroky povedú maximálne do najbližšieho obchodu. Turistika, piknik, návšteva lesa alebo parku? Zabudni. Cvičiť budeš doma. Stravovať sa budeš doma. Modliť sa budeš doma. Žiadne Veľkonočné oslavy. S priateľmi si budeš v piatok večer štrngať maximálne cez obrazovku telefónu. Vďaka zaňho a za internet. Túto vetu budeš vyslovovať niekoľkokrát do dňa. Veľa dôvodov na bujaré oslavy však prvé týždne mať nebudeš. Ani cez telefón.
Bude Ti povedané, že predstavuješ potenciálne nebezpečenstvo pre Tvojich starších príbuzných. Že sa im musíš strániť, ak ich chceš ochrániť. Styk budeš mať povolený len s členmi rodiny, s ktorými zdieľaš strechu nad hlavou. Čo tam po tom, že Tvoj dedko býva sám. Zavesíš mu nákup na bránku a zatelefonuješ mu. A možno ho už nikdy ani neuvidíš. V jedno ráno ho odvezie sanitka a z nemocnice sa už nevráti.
Počas cesty do supermarketu sa z Teba vypotí viac, ako po 20 minútach v saune. Budeš nervózny. Nie len z jednorazových rukavíc a z nasadeného rúška. Bude sa Ti chvieť žalúdok pri každej vychádzke z domu. Začneš cítiť zodpovednosť za všetkých tých starčekov, ktorí nemohli byť ani pochovaní a s ktorými sa rodina nemohla rozlúčiť.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
„Čo ak som asymptomatickým prenášačom a niekto sa nakazil kvôli mne? Čo ak som sa niečoho dotkol, čo ak predsa len do obchodu vstúpil niekto, kto je pozitívny? A teraz to preniesol na mňa a ja musím čakať v neistote až dva týždne, aby som to zistil? A možno to nezistím ani vtedy, možno sa nakazím potom a takto to pôjde dokola”, prechodné bydlisko si u Teba nájdu podobné pochybnosti. Začneš si kontrolovať teplotu a pozorovať, či správne dýchaš. Ruky si budeš umývať tak často, až sa Ti na pokožke vytvoria suché lišaje. Budeš si nahovárať, že si chorý.
Zavretý budeš doma, nebudeš mať teda byť z čoho unavený, no zaspávať sa Ti ani zďaleka nebude ľahko: „Čísla rapídne stúpajú, armáda odváža mŕtvych na spálenie do iných miest, nemocnice nezvládajú nápor, lekári prosia o pomoc, ľudia sú bez práce, hrdinské výkony doktorov a dobrovoľníkov. Zajtra musím ísť na nákup, lebo chladnička sa po týždni opäť vyprázdnila...To zasa bude boj. Vidieť vystrašené pohľady ľudí, ako sa ponáhľajú, aby sa znova vrátili do bezpečia ich príbytkov. A kedy sa vlastne vrátim domov ja? Pane Bože prosím, daj, aby to celé skončilo“. Kolobeh nočných myšlienok bude vyzerať nejako takto. Pri zvuku sirén budeš zaspávať a tie isté zvuky Ťa budú aj zobúdzať. Zapneš si televíziu, no vzápätí ju vypneš. Koronavírus, ekonomická kríza, aká tu od druhej svetovej vojny nebola. K Taliansku sa pridávajú aj ďalšie krajiny. Vírus zúri po celom svete. Médiá nehovoria o ničom inom.
Odrazu sa budeš cítiť osamelo. Ryanair Ti zruší lety, zatvoria sa hranice a možnosť spontánneho vycestovania sa bude vzďaľovať a vzďaľovať, až jej budeš len mávať z Tvojho okna hypnotizujúc pri tom prázdnu oblohu bez lietadiel na nej.
Bezmocnosť. Neistota zo zajtrajška. Siahnu Ti na Tvoju slobodu. Asi prvýkrát za Tvoju existenciu, ak si mladý a nezažil si predošlé formy riadenia štátu alebo si nemal problém so zákonom. Adios víkendom stráveným na druhej strane zemegule. Ba čo viac, zbohom aj návštevám frajera, rodiny. O niečom takom sa Ti nesnívalo a to si mával všelijaké sny. Práca z domu, vyučovanie na diaľku. Tvoja psychika je na bode mrazu, no snažíš sa najlepšie, ako dokážeš. Rozveseľuješ mamu, nechceš, aby si myslela, že si padavka. Máš dni blbec a do toho sa musíš pripravovať na ústne skúšky cez Skype. Nevadí, aspoň sa prinútiš myslieť na iné témy. Ale dá sa to, keď vonku ľudia bojujú o život? Ide to ťažko, no ty sa nevzdávaš. Snažíš sa nájsť si v tom celom zmätku nejaký režim. Každé ráno sa prezlečieš z pyžama do pracovného úboru, nadýchneš sa a vytvoríš si harmonogram. Čo tam po tom, že namiesto 10 000 krokov ich urobíš denne tak 126. Presúvaš sa z izby do kuchyne nahovárajúc si, že Ti to vlastne ani neprekáža. Zvykáš si. Zakukľuješ sa do vlastnej ulity a postupne zabúdaš na to, že ešte pred pár dňami bol Tvoj život aktívny. Fyzický kontakt či objatie sa stávajú hmlistou spomienkou. A chýba Ti to vôbec? Začneš pochybovať. Už si tak domotaný, až Ti príde normálne fungovať výlučne virtuálne. O 18:00 bude na Instagrame koncert Andreu Boccelliho, musíš ho stihnúť. Potom vyjdeš na balkón a započúvaš sa do talianskej hymny, ktorá sa šíri z rôznych strán. Nie je to také zlé, nie si v tom sám. Nahováraš si a sociálne siete Ťa v tom utvrdzujú. Prechádzka na čerstvom vzduchu, pravidelný pohyb, sloboda v rozhodovaní sa...Nateraz si tieto privilégia stratil. Ovzdušie je nakazené, avšak paradoxne sa príroda očisťuje. Si za to rád. Aspoň tá môže rozkvitať. Ty ešte vydržíš. Párkrát sa vyspíš a bude po všetkom. Nie je to také zlé. Nie si v tom sám. Spomenieš si na tú ozajstnú vojnu. Toto je malina.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Párkrát to zrovna nebolo, no konečne sú predošlé riadky čoraz neaktuálnejšie. Skoro tri mesiace sme boli ponorení pod hladinou rozbúreného mora a statočne a trpezlivo zadržiavali dych. Dnes sa z tej vody postupne vynárame. Nie celkom, opatrne, s nohami stále namočenými. Ako tie modelky, ktoré sú v bazéne a fotograf musí zachytiť moment, kedy sa zvodne vynárajú z vody. S mokrými vlasmi, s kvapkami stekajúcimi im po tvári a s pootvorenými ústami, pričom zvyšok tela im ostáva vo vode.
Podobný úkaz sa odohráva práve teraz v Taliansku. Vynárame sa z vody. Prsty máme síce rozmočené, kožu vyziabnutú, pocity rôznorodé, no to sa dá do poriadku. Hlavné je, že už v nej nemusíme mať ponorené celé telo. Začíname zhlboka dýchať. Nádych. Výdych. Rozhliadame sa okolo seba, akoby sme sa znovu zrodili. Stopy po smutných včerajškoch v nás ešte nejaký čas pretrvajú, no dôležité je začať rozhýbavať skrehnuté kosti a zdeptanú myseľ.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Bola som sa prejsť pri dome a cítila som kolektívnu túžbu vyjsť naprieč lepším zajtrajškom. Kuriéri rozvážajúci balíčky, kaderníci a ich premiéra v otvorení salónov, prví zákazníci v baroch. So strachom a rešpektom v očiach, to áno, no s nekonečnou chuťou stlačiť reštart na klávesnici. Život sa prebúdza z bolestivého zimného spánku. Témou číslo jeden je ešte stále náš neželaný hosť, no ľudia chcú hodiť tie prebdené noci za hlavu a bojovať za zdravšie rána. Rozplakalo ma to. Tentokrát však od radosti. Či sme sa zmenili? Áno, táto nečakaná cesta, nie okolo sveta, ale priamo do nášho vnútra, nás poznačila. Naučili sme sa mať sami so sebou lepší vzťah. Spoznali sme sa a zistili, akí krehkí a silní sme zároveň.
„Dobré ráno, Taliansko. Prvý let máš za sebou, môžeš pomaly otvoriť oči. Ale jemne, to svetlo po dlhej tme Ti nemusí urobiť dobre. Možno sa Ti aj zatočí hlava, tak sa nezľakni, je to prirodzené a uvidíš, že čoskoro to prejde. O pár týždňov Ťa čaká ďalší prestup. Ten však závisí od Tvojho zodpovedného správania, preto Ťa budeme mať pod dozorom. Ak chceš priletieť do cieľa, vytrvaj a hlavne si tie ťažko získané výsledky nepokaz“.
18.máj. Obyčajne neobyčajný dátum, kedy Taliansko pristálo na prvú medzi zastávku a lavína zaradila spiatočku. Dobré ráno, Taliansko. Bolo to tak dávno...