V živote sa občas stane, že sa dostaneme do situácie, keď nemáme chuť bojovať ďalej. Keď pod tlakom problémov viac nemáme silu ohýbať chrbát a zomkne nás pocit, že každú chvíľu padneme na zem. Zdá sa, že život je nespravodlivý, že naše problémy sú až príliš veľké a že všetko hrá proti nám. Raz-dva sa zamotáme do siete negativity. Práve v takýchto situáciách nám môže pomôcť motivačná literatúra a kurzy pozitívneho myslenia, na ktorých nám tvrdia, že na všetkom sa dá nájsť niečo dobré a že vždy je prečo kráčať vpred. Človek menom Tomáš Masaryk sa toto snaží naučiť ľudí, ktorí už možno pomaly v seba prestávajú veriť. Prednášajúcich na túto tému je dnes ako húb po daždi a „mudrovanie“ o živote sa javí ako fajn biznis. No Tomáš je tak trochu iný kouč. Už na prvý pohľad. On je totiž na invalidnom vozíku. A z neho sa smeje na celý svet. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Človek, ktorý by mohol ako prvý povedať, že nevládze, že už ho to nebaví a že si to predstavoval trochu ináč, je stelesnenie pozitívneho pohľadu na život a rozdáva radosť všade, kam príde.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Nenarodil sa ako chorý. On bol úplne fit, asi najviac fit, ako sa dá. Bol športovec telom aj duchom, hral našu futbalovú prvú ligu. Mal 22 rokov, sľubnú kariéru futbalistu pred sebou, priateľku a čerstvo dokončenú fakultu telovýchovy a športu. Jeho život bol šport a zábava, nič sa mu nezdalo nemožné a nedosiahnuteľné. Bol to ten typ hyperaktívneho mladého človeka, ktorý sa cítil dobre vtedy, keď sa dvakrát denne „rozbil“ na tréningu. Všetko mu vychádzalo, ako chcel...
Zmena plánu
Až jedného dňa, dva týždne po promóciách, išiel so spoluhráčmi autom na tréning do Senice, kde vtedy hosťoval. Podľa rekonštrukcie udalosti dostal na zadnom ľavom kolese pri predbiehaní defekt. Auto sa 7-krát pretočilo vo vzduchu a mladého muža vyhodilo bočným oknom von. Podľa štatistík mal byť na mieste mŕtvy – hovorí sa totiž, že 99 percent ľudí, ktorým ostanú topánky v aute a ich vystrelí von, takúto nehodu neprežije. Tomáš tieto štatistiky kazí, aj keď si lekár na chvíľu myslel, že je mŕtvy. On však prežil. Aj napriek zablokovaným pľúcam, opuchu mozgu a ťažkému zraneniu chrbtice. Tri týždne bol v kóme, potom nadopovaný liekmi, pod ktorými mal pocit, že je všetko ako-tak o. k. Presne v tom čase mu chcel jeho manažér oznámiť, že sa mu podarilo uzavrieť zmluvu s francúzskym futbalovým družstvom Lille, ktoré vtedy hralo druhú ligu. Vysnívanú zmluvu so zahraničným klubom... A potom prišlo precitnutie. Tomáš zistil, že už vôbec nič v jeho živote nebude ako predtým. Úlomky zlomeného šiesteho stavca sa pozapichovali do jeho miechy, výsledkom čoho bolo, že zostal ochrnutý od polovice hrudníka dole. Ak sa pýtate, či nemal napriek svojmu životnému optimizmu v tomto období depky, tak vám prezradím, že mal. A nie malé. „Keď ma z nemocnice previezli asi tri týždne po nehode na rehabilitácie do Kováčovej, naplno som si uvedomil svoju bezmocnosť. Nevedel som sa najesť, umyť, skrátka nič, iba ležať. Odišlo mi všetko svalstvo, všetka sila, ktorú som mal. Potom sa so mnou rozišla priateľka. Vtedy som sa v duchu pýtal, načo som, preboha, otvoril oči?
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Všetko by bolo oveľa ľahšie, najbližší by mi zapálili sviečku na hrobe, poplakali by si a hotovo. Mňa by už nič nebolelo ani netrápilo. Tiež mi párkrát napadlo, že aj keby som sa chcel zabiť, ani nemám ako, pretože sa neviem hýbať, musel by som niekomu povedať, aby ma napríklad zhodil zo strechy. Mal som však okolo seba rodinu, mamu a otca, ktorí, aj keď boli z toho, čo sa stalo, zdrvení, vo mňa verili. Vtedy som si uvedomil, že buď nechám, aby ma to zvalcovalo, alebo sa s tým, čo mi život prihral do cesty, popasujem a uvidím, ako sa to vyvŕbi. Mama so mnou každý deň cvičila a postupne, dva roky po nehode, som začal hýbať pravou rukou. Lekári mojim rodičom tvrdili, že nikdy nebudem rozprávať a ani normálne myslieť, no oni vedeli, že to dám, a to mi dalo silu bojovať. A dnes sú radi, keď som aj chvíľu ticho,“ s úsmevom rozpráva svoj príbeh Tomáš.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Rúcanie bariér
Podpora rodiny je pre ľudí s podobným osudom zrejme kľúčová a Tomáš Masaryk mal v tomto šťastie v nešťastí. „Ľudí, ktorí sa ocitnú v situácii ako ja a nemajú nikoho blízkeho, kto im pomôže psychicky, ale aj v každodennom živote, poznám niekoľko. V tomto som mal naozaj šťastie a tak, ako som mal skvelý vzťah s rodičmi a silné zázemie predtým, mal som aj po nehode, a je to tak dodnes. Za to im najviac ďakujem a nikdy im to nezabudnem,“ hovorí Tomáš. Potom prišiel čas návratu z Kováčovej domov, asi pol roka po nehode. Opäť bolo treba riešiť ďalšie nové prekážky, ako napríklad bariéry v dome, v ktorom rodina bývala. Schody, dvere a množstvo každodenných situácií, pretože v tom čase bol mladý športovec na invalidnom vozíku odkázaný na pomoc rodiny, nevedel sa na ňom ešte pohybovať sám. Jeho telo sa však postupne regenerovalo a naberalo silu a o dva roky vedel ísť von bez pomoci. A tam sa začali vynárať zasa nové prekážky, pretože, samozrejme, nie všetko je bezbariérové.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Každý jeden deň sa bolo treba popasovať s niečím novým, pretože život na dvoch kolesách je skrátka úplne iný ako na dvoch nohách. No po čase si Tomáš našiel systém, zistil, kam môže ísť a kam nie. Postupne sa so svojím vozíkom zžíval, našiel pre seba tú najideálnejšiu veľkosť a pomaly začal normálne fungovať a žiť. Časom si zvykol aj na zvedavé pohľady ľudí, ktoré ho najskôr zneisťovali, no dnes sa zo svojho karbónového „kočárka“ na vás smeje z kilometra. Nič však nešlo zo dňa na deň, ani z mesiaca na mesiac. Bola to cesta. Asi päť rokov po nehode začal opäť šoférovať v špeciálne upravenom aute, čo bol ďalší krôčik k normálnemu životu a k slobode, po ktorej túži každý mladý človek. A päť rokov po nehode sa Tomáš vrátil aj k tomu, čo vo svojom prvom živote miloval najviac – k športu.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Od futbalu k tenisu
Keď začal uvažovať nad tým, čomu by sa pri svojom zdravotnom stave mohol venovať, jeho hlavným kritériom bolo, že sa chce pri športe poriadne fyzicky unaviť, tak, ako predtým na futbale. Rozhodol sa teda pre tenis. Každý nový šport je zo začiatku drina, no zakrátko sa ukázalo, že Tomášovi nechýba cit ani talent. Po dlhých rokoch plných náročných udalostí a absolútne zmeneného života sa začali Tomášove dni podobať na tie, na ktoré bol zvyknutý pred nehodou. Tréningy, pot, pohyb – aj keď na dvoch kolesách, ale aj tak pohyb, vrátili radosť do života človeku, ktorý predtým bez športu nebol ani deň. Dnes je to už asi 13 rokov, čo chytil raketu do ruky, a v tom, čo robí, sa mu mimoriadne darí. Doma má už okolo 130 trofejí a vďaka tenisu videl vždy usmiaty Tomáš Masaryk kus sveta a fandí mu neuveriteľné množstvo ľudí. Získal si ich svojím tenisovým umením, ale aj neskutočnou radosťou, ktorú šíri všade, kam príde. Riadi sa heslom „Vždy s úsmevom“ a ten jeho je taký nákazlivý, že vám garantujeme, že keď ho zbadáte, stanete sa fanúšičkou paralympijského tenisu :-).
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
To, čo chcel dosiahnuť vďaka futbalu, dosiahol s iným športom a trochu ináč, než si predstavoval. Načo by bolo dobré, keby sa vtedy v Kováčovej zlomil a vzdal? Zaťal sa a išiel za tým, čo vždy chcel, a nezastavil ho ani invalidný vozík. Ak vám vŕta v hlave, či je aj tento druh tenisu tak dobre finančne ohodnotený ako klasický, musím vás sklamať. „Je to úplne iné ako normálny tenis, ide teda skôr o hoby a musím aj normálne pracovať,“ vysvetľuje Tomáš, ktorého povolaním je obchod. Živí sa ako obchodník s komoditami v oceliarskom priemysle. K tejto práci sa dostal úplnou náhodou, nevedel o nej predtým nič, no fascinoval ho adrenalín a pružnosť, ktorú v sebe obchodovanie má. Dnes lieta a uzatvára kontrakty po celom svete. Po anglicky predtým vedel len pár slov, dnes hovorí plynulo. Odvaha, húževnatosť a túžba presadiť sa teda sympatickému Holíčanovi nechýbajú. Jeho fascinujúci príbeh, charizma a vnútorná sila sú akýmisi prirodzenými predpokladmi k tomu, že práve tento človek by mal stáť (o. k., tak teda sedieť) na pódiu.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Nič ho nezastaví
Známy motivátor a úspešný podnikateľ Peter Krištofovič raz pozval ľudí z paralympijského výboru na prednášku a k slovu sa tu dostal aj Tomáš. Jeho príbeh, ale aj spôsob, akým ho rozpráva, si vyslúžil standing ovation a odvtedy je pravidelným hosťom všade tam, kde treba ľudí nakopnúť a motivovať. Už asi 2 a pol roka spolupracuje na projekte motivačno-rozvojových seminárov Power Days a prednáša pre stovky ľudí. Najväčšia prednáška, kde Tomáš vystupoval, bola asi pre 1 300 ľudí. Nedávno dokonca bez zaváhania rečnil aj v anglickom jazyku. Avšak vypočuť si jeho story s jeho prirodzeným záhoráckym dialektom je zážitok, ktorý stojí za to.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Na prednáškach sa snaží ľudí naučiť, že to nikdy nesmú vzdať a že aj po maličkých krôčikoch sa dokážeme dostať všade, kam chceme. Tak, ako si chcel mladý muž dokázať svoje vo športe, chcel normálne fungovať aj v iných oblastiach života. Mať ženu a deti, tak ako každý zdravý chlap. Podarilo sa mu aj to. Ženatý je už dlhých 11 rokov a spolu s manželkou Klárou majú dve deti. Jedenásťročného syna Tomáša juniora, ktorý hrá futbal, a osemročnú dcérku Lauru, ktorá sa zas venuje tenisu. Obe deti teda idú v jeho šľapajach a obe svojho otca od narodenia poznajú tak, že sedí na vozíku. Pripadá im to teda celkom normálne. „Veľakrát sa nám stalo, že si nás ľudia na ulici alebo v obchode fotili, ako mi syn sedí na jednom kolene a dcéra na druhom. Keď boli malí, po dome vedeli na mojom vozíku lietať šikovnejšie než ja,“ s úsmevom hovorí o svojom zaujímavom živote Tomáš. So svojou rodinou aj s mamou a otcom žije na jednej kôpke, v bezbariérovom dome v Holíči. Niekto by sa v jeho situácii možno opustil, no on dnes žije plný a krásny život a plní si svoje sny. Paradoxne je on ten, kto sa snaží ostatných posúvať vpred. A toto možno veľa zdravých ľudí o sebe vôbec povedať nemôže.
