Na prvý pohľad si ani nevšimnete, že Juraj sa odlišuje od iných. Je komunikatívnym a priateľským človekom, ktorý si užíva život a má rád zábavu a svoju prácu. Málokedy ho však na verejnosti uvidíte s vyloženými rukami. Na tej pravej má totiž len 2 prsty, a preto je už od detstva v tejto veci zvyknutý skôr na diskrétnosť. „To, že moja pravá ruka nie je dostatočne vyvinutá, som si naplno uvedomil, až keď som vo svojej zdravotnej karte videl založený röntgen mojej pravej ruky po narodení. Bolo to zhruba v období, keď som nastupoval do základnej školy,“ hovorí Juraj. Začalo sa pre neho náročné obdobie. Deti si mnohokrát ešte nedokážu predstaviť a uvedomiť následky svojich slov a činov.
Prečo ja?
Túto otázku si kládol pomerne často. Najmä v detstve a v období puberty. Absolvoval niekoľko pozorovaní a vyšetrení, avšak doteraz nevie nikto vysvetliť a dokázať, prečo sa narodil s telesnou chybou – odborne nazývanou Polandova anomália. Celá jeho rodina bola vždy zdravá, zdravotné postihnutie sa dotklo iba jeho. „Neskôr som si o Polandovej anomálii prečítal viacero článkov. Vyskytuje sa z neznámych dôvodov, u mužov trikrát častejšie ako u žien a dvakrát častejšie na pravej strane ako na ľavej. To je všetko, čo o tom viem. No pravdepodobne už po dôvode nikdy pátrať nebudem. Je to fakt a musel som sa s tým zmieriť. Čo ma však vždy utešilo, je to, že som si svoju telesnú vadu nezapríčinil ja, ani moja rodina, ani nikto iný.“
Terč výsmechu
Bol ním počas základnej školy mnohokrát. To, že je medzi deťmi v škole chlapec, ktorý má na ruke len 2 prsty, ešte detskí rovesníci nedokázali plnohodnotne pochopiť. „Pamätám si, že som sa dlho nevedel naučiť bicyklovať, zaviazať si šnúrky na topánkach, čo už iné deti dávno vedeli. Do dnešného dňa a vlastne navždy mi bude robiť problém zapnúť si retiazku na krk, ostrihať si nechty či používať príbor tak, ako sa patrí. Pre mňa je iné a náročné napríklad aj šoférovanie auta, čo sú pre mnohých ľudí úplne bežné veci, nad ktorými sa ani len nepozastavia, pretože sú pre nich rutinou.“ S posmeškami v detstve, hoci ho často veľmi mrzeli, sa však Juraj dokázal vyrovnať a povzniesť sa cez ne, a to aj vďaka prispeniu jeho blízkej rodiny. „Najmä rodičia sa mi snažili v mladom veku všetko vysvetliť a radili mi, ako nepodľahnúť okoliu a ako sa psychicky vyrovnávať so svojím zdravotným postihnutím.“
Kľúčový životný moment
Za kľúčový životný moment považuje Juraj svoju prvú diskotéku, na ktorú ho vzal jeho veľmi dobrý kamarát z detstva. „Bol jeden z tých, ktorý sa mi nikdy nevysmial, nikdy ma nepodcenil, bral ma celý čas ako rovnocenného. A čo som si vážil najviac – nehanbil sa za mňa. Nehanbil sa za to, že prišiel von so zdravotne postihnutým chalanom. Možno to pôsobí z mojej strany ľútostne, ale vtedy išlo o moju celkovú psychiku, vývin, boli v tom emócie. Vďaka tomu, že som začal chodiť von, do spoločnosti, neutiahol som sa a neostal som zavretý doma. Neuzatvoril som sa do seba, ale, naopak, dodnes som veľmi spoločenským typom, k čomu mi naše prvé mládežnícke zážitky a zábavy výrazne pomohli.“ Juraj často spomína na svoje začiatky a mnohokrát si pri nich povedal, že sa svojmu kamarátovi za to všetko osobne poďakuje. „Žiaľ, nestihol som to. Môj dobrý kamarát, ktorému vďačím naozaj za veľa, náhle a nečakane zomrel pred 6 rokmi. Znie to ako memento, pretože odišiel mladý z tohto sveta po tej istej príhode, z ktorej som ja pred 4 rokmi ,vyviazol‘ živý. Nikdy naňho nezabudnem.“
Ani hasič, ani pilot
Ako takmer každý chlapec, aj Juraj chcel byť v detstve smetiarom, hasičom, policajtom, pilotom, vojakom či automechanikom. Neskôr chcel ísť študovať na hotelovú akadémiu alebo športové gymnázium. Nešiel. Nemohol. Mnohí sa mu snažili vštepiť, že vzhľadom na svoju telesnú chybu nemôže vykonávať fyzicky náročné práce, ale musí mať kancelársku, administratívnu prácu. „Hoci by ma na tieto školy možno aj prijali, s najväčšou pravdepodobnosťou by som ich nezvládol. Nakoniec som vyštudoval gymnázium a na vysokej škole manažment cestovného ruchu, čo mi z hľadiska profilácie aj celkom vyhovovalo a som rád, že to takto dopadlo.“ Paradoxne, Juraj po vyštudovaní vysokej školy našiel uplatnenie v inom odbore, a to v marketingu a komunikácii. Je vyrovnaný sám so sebou a je úspešnou a rešpektovanou osobnosťou v PR sfére. „Svoju prácu mám veľmi rád a viem, že by som ju teraz nevymenil ani za toho hasiča, ani za pilota.“
”Doživotná fóbia“
„Hoci som sa zmieril s faktom, že som zdravotne postihnutý človek, dodnes sa mi ešte stáva, že mám pred verejným vystúpením trému,“ hovorí Juraj. Nerád totiž vzbudzuje pozornosť, často ho to dokáže znervózniť, čo si vysvetľuje tým, že to má už tak jednoducho od narodenia dané a nevie, či sa z toho dá v živote ešte psychicky „vyliečiť“. V každom prípade, túto slabinu či komplex si uvedomuje a snaží sa to odbúravať. Niekedy napríklad aj podávaním rúk, keďže jeden zo spoločenských aktov je preňho tak trochu „fóbiou“. „Nie som z tých, ktorí osobne navrhujú tykanie či podanie rúk. Dostalo ma to niekoľkokrát do rôznych ošemetných situácií. Niektorí mi podali ruku a nič si nevšimli, iní necítili pevný stisk a pomysleli si, že som neúctivý. Vyskytli sa však aj situácie, keď sa ľudia pri podaní ruky vyplašili a hneď sa ma pýtali, čo sa mi stalo.“ Ak už však niekto Juraja pozná a podá mu svoju ľavú ruku, niet preňho krajšieho momentu.
„Je to priam česť. Najväčšou životnou hodnotou pre mňa je, ak ma človek prijme takého, aký som. Teda aj so zdravotným hendikepom.“
Šťastie v nešťastí
Juraj ho zažil doslova na vlastnej koži pred 4 rokmi na športovom podujatí, keď počas behu dostal najvážnejšiu formu arytmie srdca – komorovú fibriláciu, ktorá je častou príčinou náhlej kardiálnej smrti. Našťastie, záchranári boli nablízku a Juraja začali oživovať. Resuscitovali ho však už tak dlho, že to začínalo byť márne. Skúsili ešte poslednýkrát a vtedy sa to podarilo. Juraj sa po
5 dňoch v bezvedomí na úrovni kómy prebudil v nemocnici a azda len zázrakom ho táto nepríjemná životná udalosť psychicky nepoznačila.
Život s defibrilátorom
„Bol som skúmaný kardiologickým tímom, všetky vyšetrenia vychádzali negatívne a ani špičkoví odborníci nemohli prísť na to, prečo sa mi arytmia prihodila. Jediným odporúčaním či radou, s ktorou ma prepúšťali z nemocnice, bola implantácia defibrilátora. Ten by mi totiž v prípade ďalšej arytmie srdca (ktorá sa mi však
už nikdy nemusí prihodiť) mohol zachrániť život.“ A tak od svojich
29 rokov okrem trvalého zdravotného hendikepu žije život s defibrilátorom v tele a s faktom, že prežil svoju smrť. „Vtedy som si naplno uvedomil, že všetky životné pravdy a heslá majú naozaj niečo do seba. A na môj prípad sa vzťahuje: Ži každý deň tak, ako keby bol tvoj posledný. Je to azda jediné motto, ktoré od daného momentu ovplyvňuje môj život.“