Začnime tak odľahčene – ženy ktorých národov majú podľa vás zdravé sebavedomie na vysokej úrovni a prečo je to tak?
Sebavedomie je slovo, ktoré sa skladá z dvoch častí – seba a vedomie. Čiže je to schopnosť byť si vedomá samej seba. Čím viac ideme na západ, tým vyššie je sebavedomie, nielen u žien. Slovensko je mladá krajina, naša história samostatnosti trvá len 26 rokov, národná hrdosť sa odráža na našom vystupovaní. Niekoľko generácií potrebujeme na to, aby naše sebavedomie stúplo.
Je sebavedomie vecou povahy, alebo je to súbor výchovy a skúseností?
Genetická výbava, výchova a vplyv spoločnosti. To sú tri veci, ktoré nás formujú. Štúdie hovoria, že prirodzene vyššie sebavedomie majú ľudia s krvnou skupinou B. Boli to lovci, kočovníci, ktorí sa museli naučiť byť odvážni, aby prežili... Veľmi negatívne na nás vplývajú médiá. Ten tlak na to, byť najlepší, najkrajší, najštíhlejší, najúspešnejší v mnohých ľuďoch vyvoláva opačné pocity. Pocity menejcennosti a frustrácie, že sme menej ako tí v časopisoch...
Kto na sebavedomie ženy vplýva v detstve viac – otec alebo mama?
Obidvaja rodičia. U dievčat je však veľmi dôležitý vzťah s otcom – pre zdravý vývoj nielen sebavedomia, ale aj pre jej ženstvo. Dievča, ktoré vyrastá s otcom, ktorý ju motivuje a je pre ňu vzorom, vie si ju objať aj dať hranice v dospelosti, hľadá podobného partnera. Vyžaruje to, čo pozná, to, čo má uložené v sebe. Dievča, ktoré vyrastá s otcom, ktorý ju aj matku podceňuje, vyvoláva konflikty, podvedome hľadá podobného partnera, aj keď to na vedomej úrovni nechce. A následne vždy utrpí sebavedomie.
Na čo sa najviac sťažujú ženy, ktoré si neveria, kde hľadajú príčiny?
Ženy často ani nevedia, kde majú hľadať príčiny. Keďže nás nikto neučil hľadať príčiny vo svojom vnútri, hľadajú ich v zovňajšku. Myslia si, že nie sú dosť pekné, že nie sú dosť štíhle, hoci majú len pár kíl navyše. Často vedia, že majú strach prejaviť sa, povedať svoj názor, byť sebaisté, ale netušia prečo. Mnohé z nich začnú čítať rôzne motivačné knihy, snažia sa urobiť kroky, denne si opakujú pozitívne myšlienky, ale stále ich tam vnútri niečo drží. Je to ich vlastný strach. Strach byť sama sebou. Konkrétne príčiny sú rôzne, ale vždy sú spojené s bolesťami našej duše, ktoré sme hlboko v nás potlačili. Niektoré riešia práve problémy s otcom, konflikty medzi rodičmi, ktoré ony vztiahli na seba. Mnohé zažili posmievanie a posudzovanie v škole a často je tá brzda aj z prvých vzťahov, kde ženy zažili hlboké zranenia.
Takže tuším, že veta „dobré sa chváli samo“ asi nebude patriť v rámci vašich školení medzi obľúbené...
Dobre sa chváli samo znie ako niečo, sa samo urobí. Bez aktívneho pričinenia to nejde. Ale v rámci školení veľa hovoríme o tom, že je potrebné dokázať pochváliť samu seba. Ak sa mi niečo podarí, hoci len drobnosť, treba sa vedieť pochváliť, treba sa oceniť. Keď sa naučíme hľadať svoje hodnoty každá sama za seba, začneme si viac dôverovať. Dôležité je naučiť sa priznať si aj svoje slabé stránky, ale hlavne rozvíjať tie pozitívne. Súčasťou nášho školenia je, že sa žena dokáže na záver postaviť pred veľké zrkadlo a povedať o sebe pár pozitívnych viet. V čom je dobrá, na čo je na seba hrdá. Mnohé ženy sa pri tom aj rozplačú. Ale ja to nazývam slzy uvedomovania si.
Niektorí ľudia si však sebavedomie mýlia s namyslenosťou alebo s prílišnou pýchou...
Často sú namyslení tí ľudia, ktorí sami majú rôzne komplexy a slabosti. Zaobalili ich do krásneho obalu, aby vyzerali lepšie. Všetci poznáme známe príslovie – pýcha predchádza pádu. Ak je sebavedomie založené len na pomyselnej bubline, raz určite praskne. A tento pád môže tvrdo zabolieť. Ak dokážeme nájsť svoje vlastné hodnoty a samu seba, tak nám kritika nemôže ublížiť.
Všetky novodobé duchovné filozofie nás učia prijať každého človeka takého, aký je. Pýcha alebo neprimerané ego sú založené na ilúzii nášho rozumu. Je rozdiel v tom, čo si o sebe len myslíme a kým naozaj sme. A to je to uvedomovanie si samého seba.
Jeden z mojich najobľúbenejších autorov Eckhart Tolle píše vo svojej knihe Sila prítomného okamihu, že ego, respektíve potreba mať moc nad inými, je slabosť prezlečená za silu.
Ako sa sebavedomá žena prejavuje v partnerskom vzťahu v porovnaní s tou, ktorá sebavedomá nie je?
Uvedomuje si svoju hodnotu aj hodnotu svojho partnera. Nehľadá žabomyšie vojny na tému, prečo sú zas ponožky hodené v kúte. Dokáže rozprávať o svojich pocitoch aj potrebách, ale dokáže vypočuť aj druhú stranu. Nehrá rolu obete, neskrýva sa za slovíčkami nič mi nie je, pričom vnútri cíti nespravodlivosť a žiaľ. Rola obete je len program, ktorý máme v sebe ukrytý práve z tých uviaznutých emócií z nášho detstva. Ak ho dokáže pochopiť a na vedomej úrovni prijať a zmeniť, stáva sa sebavedomou ženou, ktorá je naozaj rovnocennou partnerkou.
Partnerský vzťah musí byť win-win. Keď je jeden z partnerov dominantný, druhý zo vzťahu uteká... Ale, samozrejme, v partnerskom vzťahu hrá dôležitú úlohu aj náš výzor, naše vyžarovanie. Nemali by sme sa upraviť, len keď ideme von, ale aj doma pre svojho partnera.
Časopisy aj knihy sú plné motivačných povzbudení – buďte sama sebou… Nie je to však len prázdna veta? Čo vlastne znamená, aby sme sa stali samými sebou?
Áno, motivačných kníh je dnes množstvo. Netreba zabúdať na jednu vec: že zväčša sú ich autori buď z vyspelých západných krajín, najmä z USA, alebo, naopak, tých viac duchovno-motivačných, z Východu. Na obidvoch stranách je iná úroveň vedomia ľudí ako u nás. U nás by ženy chceli červený gombík, ktorý stlačia a zrazu majú vyššie sebavedomie, sú šťastné, zdravé, naplnené. Takto to však nefunguje. Stať sa sama sebou je práca nadlho. Slovo meditácia je u nás veľmi sprofanované, ale už za starých čias sa hovorilo, že ticho lieči. Meditáciu všímavosti – Mindfulness – cvičia v USA zamestnanci takých firiem ako Google, Nike, Apple aj deti na základných školách. A práve tu je ten rozdiel. Oni sú viac pripravení, vedia viac prežívať prítomnosť, byť tu a teraz, pracujú na tom. My sme stále svojimi myšlienkami v minulosti alebo v budúcnosti. Stále riešime to, čo bolo, alebo to, čo by sme chceli, a pritom si vôbec nevšímame to, čo práve je.
Buďte naplno tým, čo práve robíme, čím sme. V práci pracujme, s deťmi buďme mamou, s rodičmi dcérou. Multifunčnosť je hlúposť. Treba sa vedieť sústrediť na jednu prítomnú vec.
Ako mama viacerých detí – čoho sa mám vyvarovať, ak v nich chcem budovať zdravé sebavedomie, a naopak, čo mám pravidelne robiť?
Budovať zdravé sebavedomie u dnešných detí je veľmi dôležité, inak splynú s ilúziou virtuálneho sveta. Sebavedomie založené na hodnotách, na ľudskosti, na pravidlách aj dôvere.
Dnes je medzi deťmi ešte viac posudzovania a hodnotenia podľa imidžu a najmä značky mobilného telefónu a oblečenia. Deti, ktoré sú doma vystavované porovnávaniu, honbou za značkami sa snažia prevalcovať tie, ktorých rodičia majú odlišné hodnoty a priority. Cesta k budovaniu zdravého sebavedomia je najmä otvorená komunikácia s deťmi, učiť ich empatii, pozitívnemu prístupu k odlišnostiam a inakosti. Učiť ich povinnostiam, zodpovednosti, nechať im priestor na vlastnú kreativitu. Dávať veľa lásky, ale nie tej opičej. Tá, naopak, znižuje sebavedomie, lebo dieťa je vo svete stratené. A platí to rovnako u dievčat aj chlapcov.
Sú podľa vašej praxe sebavedomejšie deti, ktoré mali benevolentnejšiu výchovu, alebo tie, ktoré mali prísnejších rodičov?
Platí tu zlatá stredná cesta. Dieťa – nezáleží na tom, či je dievča alebo chlapec – by malo mať jasné hranice, ale aj priestor na to, aby objavovalo svet.
Dá sa sebavedomie naučiť?
Určite áno, ale je to dlhodobá cesta. Záleží na tom, čo všetko si so sebou nesieme. Sama som tou cestou prešla. Na to, aby sme dokázali nájsť to vlastné zdravé sebavedomie, musíme zmeniť našu optiku, ktorou sa pozeráme na svet. Zbaviť sa predsudkov a programov, ktoré nám ubližujú. Namiesto neustálej kritiky, výčitiek a negatívnych reakcií hľadať v každej situácii niečo pozitívne. Viac preciťovať svojím srdcom a ak niečo nie je v súlade s nami, dokázať povedať nie. Určite to poznáte, keď sa rozhodujete. Niekedy vám stiahne žalúdok, čo môže byť jednak strach, ale aj signál nášho srdca, našej vnútornej intuície – do toho nechoď. A tu je potrebné naučiť sa povedať nie bez toho, aby sme niekoho urazili.
Súvisí s tým aj schopnosť odpúšťať?
To je samostatná kapitola, o ktorej by sme mohli hovoriť hodiny. Áno, odpúšťanie naozaj dokáže zázraky. Ale odpustenie na úrovni našej duše, našej podstaty.
Pocit krivdy máme uložený hlboko v sebe. Prečo by som mala odpustiť ja, keď na vine je ten druhý?
Pri odpustení je veľmi dôležité aj pochopenie druhej strany.
Najkrajšími prípadmi odpustenia sú asi tie, keď dievčatá, dcéry odpustili svojim otcom, že pri nich nestáli, keď ich najviac potrebovali. A následne sa im otec ozval a bez akýchkoľvek predsudkov sa stretli... Ak sa dokážeme vyrovnať s našimi krivdami, s našimi uviaznutými emóciami a odpustiť ľuďom, ktorí nám v danej situácii „ublížili“, rozväzujeme slučku, ktorá nás zväzuje a v podobných situáciách vracia späť. A ak nie sú slučky, dokážeme vykročiť so zdvihnutou hlavou.
