Už druhý mesiac môžete na Dvojke sledovať filmy dokumentaristu Pavla Barabáša doplnené o zamyslenia s názvom Dialóg s planétou. Dnes, keď sa potýkame s klimatickou krízou, spôsobenú našim životným štýlom bezohľadným voči prírode, sú veľmi silným mementom. Pavol Barabáš je oceňovaný dokumentarista. Za takmer päťdesiat filmov získal vyše dvesto cien, väčšinou na zahraničných filmových festivaloch. Príroda mu učarovala už v mladosti. Deväť letných sezón pracoval ako vysokohorský nosič na Zbojníckej chate v Tatrách, a hoci neskôr zdolal viaceré svetové pohoria, Tatry sa stali témou jeho filmov hneď niekoľkokrát. Nie je však len filmárom hôr. Šiel pešo na južný aj severný pól, bol spoluobjaviteľom gigantických jaskýň vo Venezuele, zlanil dva najvyššie vodopády sveta, nažíval s prírodnými kmeňmi v odľahlých častiach Zeme, ktoré si zachovali veľa z pôvodného spôsobu života spojeného s prírodou...
Uč sa od pralesa
„Vždy som mal úctu k spoločenstvám, ktoré dokázali žiť v súlade so svojím okolím. Čím viac som spoznával svet, tým viac som si uvedomoval, ako rýchlo prírodné spoločenstvá zanikajú a miznú z našej planéty. Kmene, ktoré tu existovali odpradávna, v priebehu pár rokov vymiznú. Myslím, že každá iná kultúra nastavuje tej našej zrkadlo. V ňom vidíme, akí vlastne sme a akým smerom sa vyvíjame. No ak sa naša Zem zglobalizuje, nikdy sa to už nedozvieme. Je to ako s pralesom, ktorého biodiverzita sa vyvíjala tisíce rokov. Monokultúrny les je ľahko zničiteľný.“ Filmár upozorňuje, že na rozdiel od prírodného človeka ten dnešný moderný svojím pobytom na Zemi zanecháva trvalé následky, čím zároveň ubližuje aj nasledujúcim generáciám ľudí. „Pre našu modernú civilizáciu je charakteristické, že každý luxus sa v nej časom stane nutnosťou. Dnes je to vlastné auto, zajtra to môže byť vlastné lietadlo. Hoci je logické, že zvyšovaním ekonomického rastu, spotreby či HDP prírode nepomáhame, pred jej deštrukciou zatvárame oči a tvárime sa, že čo je za naším plotom, sa nás netýka. Ale práve príroda je nositeľom spirituality, vnáša pokoj do nás samých. Prírodný človek sa cíti byť súčasťou všetkého na tejto planéte. Aj kameň je preňho posvätný, lebo verí, že má svojho ducha.“ Filmár sa zamýšľa aj nad pocitom neistoty, aký zaplavuje ľudí v západnej kultúre: „Pochádza z toho, že sme závislí od ľudí, ktorým na nás nezáleží. Kedysi to až také nebolo, lebo rodiny či kmene viac držali spolu.“ So stratou tejto súdržnosti začali do našej kultúry prenikať nové fenomény – rozpad rodiny, izolácia, samota... „Samota nerobí človeka šťastným. V kmeni nik nie je sám. Preto budovanie zdravého kmeňa dodá, aj v súčasnosti, pocit istoty a bezpečia,“ hovorí dokumentarista.
Žijú bez vládcu
Pavol Barabáš strávil dlhší čas s kočovnými Pygmejmi v Kongu, s indiánmi kmeňa Hodi vo Venezuele, s mnohými etnikami na Novej Guinei či etiópskymi prírodnými ľuďmi od rieky Omo. Aj vďaka tomu si uvedomuje, nakoľko sú „hodnoty“ moderného človeka vyznávajúceho individualizmus a čo najväčšie materiálne zabezpečenie scestné. „Počas dlhého obdobia formovania kmeňa si jeho členovia osvojili zákonitosti, ktoré im umožňujú prežiť. Tou najdôležitejšou je zdieľanie, ktoré sa prejavuje aj tak, že všetci robia všetko pre dobro kmeňa. Lebo ak niekto začal hromadiť len pre seba, automaticky bol z kmeňa vylúčený a ignorovaný, čo v ťažkých podmienkach pralesa znamenalo zánik.“ Pri indiánskom kmeni Hodi, ktorý ešte žije v pralesoch Amazónie, dokumentaristovi učaroval aj akýsi slobodný spôsob podieľania sa na fungovaní kmeňa. „Jeho podstatou je, že indiáni si navzájom nemôžu rozkazovať, takže nemajú vládcu. Všetko sa deje akýmsi zvláštne prirodzeným nenúteným spôsobom...“
Vyžarovanie miesto slov
I keď stretnutia s prírodnými ľuďmi, ktorí v živote nevideli belocha, môžu byť nebezpečné, Pavlovi Barabášovi sa s nimi napokon vždy podarilo zblížiť. „V našej civilizácii sme sa naučili dávať dôraz na presne formulované vety, pri kmeňoch je komunikácia založená na vyžarovaní. Všetko v prírode vrátane ľudí vyžaruje nejakú energiu. Však to cítime všetci – pri niekom sa cítime príjemne, pri inom nie. Prírodní ľudia sú ako deti, nevedia klamať, pretvarovať sa, ale hneď vycítia, aký ste človek. Preto z vás musia cítiť úprimnú úctu z ich spoločenstva, a preto, že dokážu v takom ťažkom prostredí uživiť svoje rodiny. Ak sa začnete na nich pozerať ako na ľudí chudobných a zaostalých, uzavrú sa. Postavíte medzi seba múr, ktorý sa už nepodarí prekonať.“ Filmár opisuje, ako sa s expedíciou dlho brodili bažinami Novej Guiney, blížila sa noc, a keď prišli k chyži uchytenej na strome v 15-metrovej výške, vyletel z nej na nich šíp. „Strelec asi nikdy predtým nevidel bielych ľudía, samozrejme, že z nás mal strach. My sme však nechceli prečkať noc v nebezpečnom močiari s množstvom malarických komárov. Hoci som nefajčiar, nosím pre takéto prípady škatuľku cigariet. Pozvanie na spoločné pofajčenie často láme bariéry. Pri ňom sme sa dokázali na seba napojiť a noc sme nakoniec prespali v chyži na strome...“
S kým ste
Pri takýchto výpravách je výber členov expedície veľmi dôležitý a Pavol Barabáš hovorí, že sú preňho tým najväčším bonusom. „Kamarátov bližšie spoznávam práve v tých kritických situáciách, keď sa šetrí jedlo pre toho najslabšieho, keď sa ukáže, kto je koľko váhy ochotný nosiť vo svojom batohu, kto má stále pozitívne myslenie a vieru, že to, čo sme si predsavzali, aj skutočne dokážeme. Sú to expedíciami overení ľudia, s ktorými by som šiel aj na kraj sveta. A, samozrejme, boli aj také situácie, keď som sa nejakej výpravy vzdal, lebo som nemal najlepší pocit...“
Očami budhistu
V živote mu pomáhajú aj znalosti tibetského budhizmu, ktorému sa venoval v niekoľkých filmoch. Prečo mu imponuje práve táto filozofia života a čo si z nej vzal za svoje? „Najviac harmonizuje s mojím vnútrom: napríklad v tom, že svet nie je dobrý alebo zlý, ale je taký, ako ho vnímame my. Ak vieme očistiť našu myseľ od množstva túžob, zbaví nás to utrpenia. Vycvičiť myseľ, aby vnímala realitu takú, aká je, nie je v našej materialistickej spoločnosti jednoduché. Prírodné kmene majú k tomuto stavu o dosť bližšie. Žijú v prítomnosti. Tu a teraz. Jeden film o ľuďoch žijúcich pod himalájskou Kanchenjungou sa končí poznaním: šťastie nehľadaj na najvyššej hore či vo vzdialených miestach. Je tak blízko, že ho ani nevidíme. Máme ho totiž v sebe.“
