Príbeh Zuzany (44) a jej syna Martina (14)
Je to už 6 rokov, ale ten deň si budem pamätať do konca života. Ako každé ráno, odišiel manžel do práce. No večer sa nám už nevrátil. Odišiel náhle, nečakane, bez rozlúčky. Autonehoda. Čo môže byť horšie? To sú momenty, ktoré si budeš pamätať navždy, i keď by si ich chcela vymazať a vrátiť čas. Je to tá najhoršia nočná mora, čo sa zrazu stane realitou. Z minúty na minútu sa mi zrútil celý svet. Všetky spoločné sny a plány sú zrazu preč. Obrovský šok, panika, stres, bezmocnosť. Najhoršia a najťažšia vec, ktorú som musela spraviť, bolo oznámiť nášmu, v tom čase 8-ročnému synovi, že tatinko sa už domov nevráti, že sa už spolu nezahrajú... Dodnes cítim tú bezmocnosť, ktorej som bola plná. Nasledujúce dni boli naplnené bolesťou a nekonečnou prázdnotou. Nevedela som, čo mám robiť. Stratená v čase a priestore. Keby nebolo najbližších, tak by som asi len sedela a pozerala do prázdna.
Zachránil ma môj syn, kvôli ktorému som musela fungovať ďalej a nepoddávať sa tomu. Stále som si vravela – „ty to zvládneš, lebo musíš“. A ako keby som v hlave počula hlas môjho muža, ako mi hovorí: „Neboj sa, bude dobre.“ Cítila som ho pri sebe a to mi dodávalo vnútornú silu. Dodnes cítim, že je s nami a dáva na nás pozor... Prvý rok som celý preplakala. Prvé Vianoce sme strávili u mojich rodičov a tie ďalšie tiež. Nedokázala som byť doma sama.
Zaujímavé je, ako som sa nanovo musela naučiť žiť. Žiť sama a spoliehať sa len sama na seba. Veriť si, že to zvládnem. Cítila som obrovskú zodpovednosť za nášho syna, že odteraz je to už len na mne, aby som sa o neho postarala. Dnes žijem bežný, možno trochu osamelý život.Snažím sa tešiť z každodenných maličkostí a užívať si každý jeden deň, lebo nikdy nevieme, ktorý bude ten posledný...
Príbeh Barbory (38) a jej detí Lukáška (10), Martina a Tomáša (4)
Prvýkrát mi to, že by sa môj manžel nemusel vyliečiť, napadlo, keď som počula slovo rakovina. Pri tomto slove asi každému človeku v prvom momente napadne smrť. Trvalo to len okamih, hneď som začala myslieť pozitívne a veriť, že sa vylieči. Zo začiatku bolo všetko v poriadku, zlom nastal, keď ochrnul a ostal ležať. Vtedy, niekde tam vzadu, sa znovu vynárala aj tá možnosť, že sa nemusí vyliečiť, i keď do poslednej sekundy som verila, že bude žiť. Dokonca aj vtedy, keď už to bolo nezvratné. Keď ostal ochrnutý, tak nechcel ísť domov. Mali sme 7-mesačné dvojičky a dve staršie deti, 4- a 7-ročné.
Posledný týždeň som ho zobrala domov, myslela som si, že domáce prostredie mu pomôže. Mal dni, keď už nespoznával deti ani mňa. Bolo to veľmi ťažké. Posledný deň však presne vedel, kde je, aj kto som ja. Stále som mu opakovala, ako veľmi ho potrebujem, ja aj deti, a ako veľmi ho ľúbime... Pamätám si, keď som deťom povedala, že tatinko zomrel. Plakali tak, ako som ich dovtedy ešte nikdy nepočula plakať. Starší syn sa uzavrel do seba a dlho o tom nehovoril. Dcéra ho zas spomínala denne, stále kývala do nebíčka tatinkovi a spomínala na zážitky s ním.
Prvé dni po pohrebe? Stále som čakala, že sa vráti. Kvôli deťom som musela byť silná, ale noci boli ťažké. Ostalo ticho, tma a smútok na duši aj v srdiečku. V týchto ťažkých chvíľach mi veľmi pomohli rodina a priatelia.Vlastne mi pomáhajú dodnes a ja som im za to nesmierne vďačná. Aj prvé Vianoce bez neho boli iné. Musela som odísť z domu. Zbalila som deti, zavolala kamarátku a išli sme do Tatier. Nevedela som si predstaviť, že strávime tieto sviatky doma.
V podstate som ani nemala na výber, musela som ďalej žiť, hlavne pre deti. Jedna z vecí, ktoré ma zaskočili, boli praktické činnosti. Všetko, čo sa týkalo financií, účtov a takých tých chlapských vecí, o ktorých som nemala ani šajnu, napríklad nastaviť doma internet, alebo kde sa v aute nalieva voda do ostrekovačov. Všetko som sa musela postupne naučiť a niektoré veci neviem dodnes. Taktiež bol skvelý kuchár, vymýšľal si vlastné recepty, dokonca aj piekol koláče a torty. A hoci sa snažím niektoré jedlá navariť podľa neho, už to nie je to, ako keby to varil on, a mne to chýba...
