Jeden bežný štvrtok som dobehla uťahaná rovnako ako všetky ženy s deťmi, mužmi, prácou a domácnosťou do bratislavského kaderníctva. Samozrejme, hanbila som sa, že meškám. Uvelebila som sa v kresle a uvedomila si, že vedľa mňa stojí krásna a pokojná žena a že si ma akosi odboku premeriava. Videla som na nej, že si o mne myslí niečo, čo by sa mi nemuselo páčiť. Keď mi zahrabla jemnými rukami do vlasov, povedala som si, že si práve užijem dve hodiny oddychu so zatvorenými očami. Nestalo sa tak. Mala som pred sebou dve hodiny hurónskeho smiechu kombinovaného s tými najlepšími hláškami o mužoch, aké som za posledné mesiace počula, dávkované s príbehom o sile, akú vie žena v sebe nájsť až vtedy, ak ide do tuhého. Navzájom sme si skákali do reči, rozprávali príbehy o mužoch - naše aj našich kamarátok, smiali sa na nich, až kým sme nepribrzdili pri tom Silviinom: „Môj muž by mohol vyviesť hocičo. Za to, čo pre mňa urobil doteraz, by som mu asi odpustila všetko na svete.“ Možno som nemala byť zvedavá. Tak by som však nespoznala jej príbeh.
„V roku 2011 ma už asi rok bolela hlava. Asi pol roka som to nechávala tak. Nepokladala som to za nič vážne, ale keď ma veľmi začala bolieť, vždy som povedala kolegyni zo žartu, že mám určite v hlave nádor, lebo toto nie je normálna bolesť. Pálila ma tak, že som si myslela, že mám červené uši.“ Jedného dňa zostalo Silvii zle z vône cesnaku. „Po niekoľkých dňoch nevoľnosti, vracania a neznesiteľnej bolesti hlavy som si povedala, že to asi nebude normálne a zašla som k lekárovi.“ V Trnave na neurológii sa doktor rozhodol, že to je z chrbtice, napichal jej obstreky, dal infúziu a poslal ju domov. Lenže bolesť neustala a Silvia opäť preplakala ďalšiu noc. „Pálila ma tak, že som si myslela, že mi horí hlava.“ Tak sa vybrala späť na neurológiu. „So slovami: vy ste tu predsa boli včera, - ma odtiaľ poslali preč.“ Zašla teda k známemu doktorovi, ktorý ju pozná od malička. Ten jej urobil klasické neurologické vyšetrenie a poslal ju do nemocnice. „Normálne mi zachránil život. Vďaka nemu prišli na to, že mám v mozgu nádor veľký ako päsť a prakticky som už nemusela žiť. Ihneď urobili potrebné CT a o štyri dni ma operovali.“
„Všetko šlo veľmi rýchlo. Snažila som sa tomu nepoddávať, veď čo by mi to pomohlo. Že mám dvadsaťdeväť a naozaj nádor na mozgu som si uvedomila, až keď mi v nemocnici oholili hlavu. Nejaký mladý muž ma posadil na mokrú stoličku, vzal do ruky mašinku, oholil mi moje dlhé vlasy, potom vzal penu, štetku a žiletku, aby dielo dokonal dohladka. Vtedy som pochopila, že toto nie je sen, že sa mi to deje naozaj a ja môžem naozaj umrieť. Vtedy som sa prvýkrát rozplakala.“ Okrem bolesti si Silvia pamätá na debatu sestričiek pri operačnom stole, keď si mysleli, že už spí. „Počula som ich, ako sa o mne rozprávajú. Vlastne sa skvele zabávali. Na mojich prsiach, na mojej tvári, na všetkom. Ležala som na stole a všetko počula. Keď ma potom po desiatich dňoch uspávali znovu, požiadala som ich, aby o mne predo mnou nehovorili, že to nemám chuť počúvať rovno pred operáciou.“ Podľa doktora dopadla histológia dobre. Astrocitum druhého stupňa bol podľa neho viac nezhubný ako zhubný.
„Po pár týždňoch v nemocnici som odtiaľ odchádzala s desiatimi kilami nadváhy a oholenou a zabalenou hlavou v dvoch baleniach gázy. A tak som okrem toho, prečo sa to stalo práve mne, riešila, že sa nevládzem zdvihnúť z gauča ani osprchovať a pri všetkom mi musí niekto pomáhať. Vyzerala som ako kreatúra a vedľa seba mala svojho mladého muža. Pamätám si, ako som si hovorila, že toto je asi to najhoršie, čo sa žene môže stať. A keď prežijem, tak už ma nedostane ani atómová vojna.“ Napriek všetkému sa mladá žena snažila držať hore a byť stále upravená a pekne nalíčená. „Neprekáža, prežili sme to. Začali sme premýšľať, čo nám táto choroba dala a čo vzala a hovorila som si, že už som sa poučila, už viem, čo som robila zle a ideme ďalej. Veď ja sa chcem aspoň raz vydať, porodiť deti, takže to ešte nemohol byť koniec!“
Keď to Silvii doktor dovolil, hneď začala cvičiť a behať. Medzitým sa stihol mladý pár vziať a naraziť na človeka s alternatívnou liečbou. „Vďaka nemu som si začala čistiť organizmus. Od zlých myšlienok aj neduhov, ktoré som v sebe mala.“ Takmer rok a pol žilo Silviine telo z čerstvých štiav a výživových doplnkov. „Dostávala som všetko, aby mi nič nechýbalo, ale som detoxikovala a dopĺňala čistý vitamín C." Jednu 50 ml fľaštičku vitamínu C kupovala Silvia od známej doktorky za 25 eur. Pichala jej jednu denne. Podľa nejakej americkej štúdie alternatívnej liečby ho však malo byť niekoľkonásobne viac. „Prešli sme teda na dávku desať ampuliek denne.“ Počítate s nami? Denne si mladá žena vliala do krvi 250 eur! „Moji rodičia predali všetko, čo mohli, pozemky, role po starých rodičoch, záhradu a mne tie peniaze naliali do žíl.“
Keď mali dosť, tak dostávala dávku 5 x týždenne a keď nie, tak trikrát. „Lenže potom sme zistili, že v Rakúsku stojí rovnaká fľaštička 13,40 eura a v Nemecku, kde sa tento produkt vyrába, len 8,80.“ Vďaka Silviinej rodine a všetkým známym, ktorí jej ho odvtedy vozia z Nemecka, môže brať céčko aj naďalej. Len trikrát lacnejšie. Pred tretím holením hlavy s následnou operáciou sa stihol mladý pár vziať, kúpiť dom a ten začať rekonštruovať. „Konečne som vyzerala ako človek, narástli mi vlasy a znovu som šla do nemocnice. Aj tretíkrát sa doktorom podarilo vybrať všetko a ona mohla opäť pokračovať s chemoterapeutickou liečbou. Napriek okolnostiam a tomu, že stáli nado mnou všetci svätí, som to tentokrát nezvládala tak dobre. Asi aj preto, že v čase, keď som bola hospitalizovaná, bol v nemocnici aj môj muž. Len o niekoľko poschodí nižšie s inou diagnózou. Keď som ho šla s turbanom na hlave navštíviť, domotkala som sa tam s tým nalomeným zdravím za ním a uvedomila som si znovu, koľko máme ešte plánov. Ešte som chcela vidieť New York, mať deti, vziať ho na poriadnu dovolenku!“
„Tešila som sa z toho, že z nemocnice odchádzam po svojich a na to, ako sa doma opäť zotavím. Ako mi opäť narastú vlasy, aby som v nich skryla všetky svoje jazvy.“ Po pár dňoch prišla domov správa z histológie, že nádor, ktorý jej odobrali, je tentoraz glioblastóm štvrtého stupňa. „Vyguglila som si, že s takým nádorom na svete neexistuje žijúci pacient, pretože naň nezaberá nijaká liečba. Bola to taká zlá správa, že som ju nechcela povedať ani svojmu mužovi. Tak sa všetci okolo mňa trápili, moja mama mala sotva štyridsať kil, že som si povedala, že ich musím nejako podržať nad vodou. Nedalo sa mi na nich pozerať.“
Rátajte s nami, koľko rokov ubehlo, odkedy Silvia vošla na pohotovosť s tým, že ju bolí hlava? A viete, ako sa má dnes? Vyvára svojmu drahému mužovi dobré jedlo, posedáva s ním na teraske v ich záhrade, sem-tam si dá pohár sektu, poctivo chodí na pravidelné vyšetrenia, nervuje sa s úradmi, ktorým sa zdá usmiata, hrdá a krásna, akosi málo chorá a ona... ona, aby mala na svoju dávku vitamínu C, má dve práce. Pred ňu som si jeden obyčajný podvečer sadla na kadernícku stoličku. Uťahaná ako kôň, zanedbaná po celom dni. A ona sa pokojná postavila predo mňa a povedala mi: „Žena, prestaň sa naháňať. Šetri svoju energiu a venuj sa sebe a svojim blízkym. Choď na jogu, nájdi pokoj, športuj, aby bolo tvoje telo zdravé, aby si vládala a mohla zdolať všetko ťažké, čo ťa môže stretnúť.“ Ďakujem ti, Silvia, poslúchnem ťa.
