Marek bol vcelku obyčajným chlapcom. Tak ako mnohí desaťroční chalani, aj on neraz navyvádzal rôzne hlúposti a vylomeniny, nie vždy poslúchal na slovo a vedel byť aj poriadne drzý. Všetko sa však zmenilo po nástupe na novú školu. „Zrazu začal byť akýsi utiahnutý. Nechcel chodiť von na ihrisko, v noci sa budil a nepokojne spával. Keď na neho niekto zvýšil hlas, hneď sa rozplakal. Nemal rád ani to, ak sa v jeho blízkosti kričalo,“ rozpráva Marekova mama Renáta, ktorej sa správanie syna čoraz viac zdalo podozrivé.
„Na rodičovskom združení som sa na to pýtala aj učiteľky. Vravela, že v škole patrí medzi slušných žiakov, ktorí nevyrušujú – aj to mi bolo samo osebe podozrivé. Predtým bol totiž Marek veľmi živé dieťa a učiteľky sa sťažovali, že neustále zasahuje do vyučovania,“ dodáva chlapcova mama. O pár týždňov sa jej synovi začali strácať veci. „Najskôr prišiel s tým, že nemá peračník, vraj ho stratil. Potom prišiel len s jednou prezúvkou, vraj druhú tiež stratil. Neskôr mu zmizol celý úbor na telesnú. Domov chodil navyše neskutočne hladný a vždy doslova spratal polovicu chladničky, hoci stravu mal v škole zabezpečenú.
Začali sme mať podozrenie, že sa v škole niečo deje a Mareka niekto v škole šikanuje a okráda. Nič nám však nepovedal, len že to tak nie je a že ho máme nechať na pokoji. Rozhodli sme sa preto zájsť za psychologičkou. U nej to Marek už nezvládol, rozplakal sa a priznal, že ho traja chlapci z ročníka šikanujú,“ dodáva smutne Renáta. Problém začali okamžite riešiť so školou aj psychologičkou. „Chlapci sa napokon priznali, ich rodičia o ničom netušili. Marek však napokon musel prestúpiť na inú školu, pretože do pôvodnej chodiť už nechcel. Tam sa situácia zlepšila, školu si opäť obľúbil a našiel si aj nových kamarátov. Odvtedy sme však veľmi pozorní a dúfame, že takýto problém sa už nezopakuje,“ uzatvára svoje rozprávanie Renáta.
Čo je to šikana?
S pojmom šikana sa stretol azda každý z nás. Nie všetci však majú správnu predstavu, čo to vlastne znamená. Šikana totiž nezahŕňa všetky detské roztržky, hádky a prieky, ktorým sa deti pri hrách nevyhnú. „Šikanovanie môže mať podobu fyzických útokov, keď niekoho zbijeme, ubližujeme mu, ale aj psychických útokov. Môže to byť aj nepriama šikana, ako je napríklad ignorácia niekoho. Aj to je šikana. Šikana je považovaná vtedy za šikanu, keď sú tieto ataky opakované, teda takáto jednorazová akcia sa nepovažuje za šikanu, len za opakované útoky,“ vysvetľuje PhDr. Andrea Nagyová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch. Terčom takéhoto konania sa pritom môže stať ktokoľvek – viac či menej obľúbený. „Obyčajne to bývajú žiaci a ľudia, ktorí sú trochu iní, môžu byť horšie sa učiaci, alebo naopak, aj dobrí žiaci. Možno aj žiaci, ktorí majú nejaké hendikepy, práve oni obyčajne bývajú terčom posmeškov a ubližovania,“ dodáva odborníčka.
Ako to spoznať?
Hoci v mnohých prípadoch platí, že šikana zostáva dlhé mesiace a roky skrytá, predsa len sa môže navonok prejaviť. Náznakov môže byť mnoho. „Odhaľuje sa to ťažko, lebo obeť má často veľké zábrany, bojí sa k tomu priznať, aby nedošlo k ešte horšiemu šikanovaniu. Dôležité je však všímať si prejavy správania u obete. Tie môžu byť rôzne, napríklad v domácom prostredí poruchy spánku, poruchy príjmu potravy, dieťa môže začať chodiť poza školu, na hodinách sa môže správať nejako inak. Obeť nejakým spôsobom vykazuje známky toho, že niečo nie je v poriadku,“ vysvetľuje PhDr. Andrea Nagyová. Prejavy si môžu všimnúť rodičia, ale aj učitelia v škole. Dôsledky šikanovania pritom môžu pretrvať aj do dospelosti. „Dôsledky šikanovania môžu byť veľmi dlhodobé a môžu sa preniesť aj do budúceho života detí. Môže to byť napríklad nízke sebavedomie, neschopnosť vyjadriť sa o niečom. Títo ľudia môžu mať problémy pri hľadaní si zamestnania, takisto v hľadaní partnera a žiaľ, nie je zriedkavosťou ani pokus o samovraždu,“ uvádza psychologička, podľa ktorej však príznaky nepretrvávajú len u obete šikanovania. „Dokonca sa dokázalo, že aj ten, kto spôsobuje takéto agresívne správanie, v dospelosti často využíva násilné formy správania,“ dodáva odborníčka.
Čo robiť?
Tak, ako nie je jednoduché šikanu odhaliť, nie je jednoduché ani ju riešiť. „Keď rodič zistí akékoľvek ubližovanie, mal by navštíviť školu. Ak by škola nespolupracovala, navštívil by som aj políciu, pretože akékoľvek šikanovanie, ktoré by mohlo nastať, je porušením určitých právnych noriem, a to takmer vždy a v každom štádiu. Treba osloviť odborníka, či už psychológa, klinického psychológa, pedopsychiatra, pedopsychológa, aby sa zabezpečila dieťaťu pomoc – či už je obeťou, alebo agresorom. Pretože jeden aj druhý potrebujú adekvátnu pomoc,“ myslí si Miroslav Duchoň, preventista z Mestskej polície v Nitre. Pri zistení šikany je škola povinná problém riešiť. Rovnako musia spolupracovať aj rodičia detí, ktorých sa to týka. Ak nespolupracujú, škola môže kontaktovať sociálny odbor i lekárov.
Využiť možno bezplatné anonymné internetové poradenstvo, centrá na prevenciu šikany, ktoré môžu poskytnúť pomoc a vysvetlenia aj celým triedam, v ktorých sa šikana odohrala. Pri riešení problémov je dôležité najmä to, aby sa do neho zapojili všetky strany. „Treba pracovať s tými, ktorí sú šikanovaní, ale aj s tými, ktorí šikanujú. Pretože aj agresori mávajú problémy, riešenie musí byť zastrešené na oboch stranách,“ vysvetľuje PhDr. Andrea Nagyová, podľa ktorej však treba ku každému prípadu pristupovať individuálne.
„Jednotný recept neexistuje. Dôležité je, aby to bolo podchytené, aby sa s tým pracovalo. Stáva sa, že deti opúšťajú školy, ale hrozí, že sa to bude opakovať aj inde, ak prestúpia na inú školu. Preto je dôležitá práca s agresorom aj s dieťaťom. Treba, aby škola dávala najavo, že sa to bude riešiť, nebude sa to zahmlievať. Dieťa musí mať pocit, že keď to vypovie, nestane sa ešte niečo horšie,“ dodáva odborníčka. Aj preto by školy mali mať vo svojich školských poriadkoch zakotvené pravidlá správania sa. Musia zahŕňať aj otázky šikany a možných postihov pre agresorov. „Je veľmi dôležité, aby škola mala jasne definované svoje pravidlá šikanovania, a aby žiaci mali istotu, že sa šikanovanie bude riešiť,“ dodáva psychologička. Pri šikanovaní by mali zbystriť pozornosť aj pedagógovia. Vhodný je častejší a prísnejší dozor na chodbách počas prestávok, alebo aj v jedálni či školských šatniach tak, aby agresori nemali prístup k obeti.
Čo s agresorom a svedkami?
Okrem toho, že agresor musí vedieť, že v prípade šikanovania a útokov ho neminie trest, treba s ním aj naďalej pracovať a situáciu mu vysvetľovať. „Takéto dieťa je vhodné zapojiť do prosociálneho programu, kde sa učí napríklad asertívnemu správaniu. Cieľom tohto dieťaťa môže byť trebárs upútať na seba pozornosť, aj nevhodným spôsobom. Treba mu vysvetliť dôsledky takéhoto správania. Pomáha napríklad hranie rolí, kde si môžu vydiskutovať, čo pomáha a čo nie, a aký je dosah jeho správania na spoločnosť,“ uvádza PhDr. Andrea Nagyová z novozámockého Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.
Neraz však treba pracovať aj s celou skupinou, respektíve triedou, v ktorej sa šikanovanie odohralo. Aj medzi ostatnými deťmi totiž môžu byť svedkovia, ktorí na šikanovanie a ubližovanie v kolektíve neupozornili. V tomto smere by mala hrať hlavnú úlohu najmä škola. „Škola by mala svojich pedagógov vzdelať, aby vedeli podľa signálneho správania rozoznať šikanovanie. Mala by mať vytvorené aj nejaké opatrenia a prostriedky, aby ho dokázali identifikovať, odhaliť, zastaviť a urobiť nápravu, či už vlastnými silami, keď je to zložitejší prípad, alebo zavolať odborníka, niekoho, kto by so šikanovaním vedel niečo urobiť.
