Volám sa Ľubica a ako malá som bola veľký introvert. Nemala som veľa kamarátok, ale mala som jednu, s ktorou sme boli ako sestry. Chodili sme všade spolu, vytvorili sme si svoj svet, kam nikto nemohol vstúpiť. Naše cesty sa rozišli po konflikte v Prahe, odsťahovala som sa z bytu, ktorý sme si spoločne prenajímali, vrátila sa v slzách na Slovensko. Môj dedko ma pár dní pozoroval a potom povedal: „Ľubka, buď vďačná za to, že sa ti to stalo. Viac sa budeš tešiť z dobrých vecí, ktoré ťa čakajú.“
Nevedela som, čo so životom, ale dedko mi povedal aj to, že každý deň, čo plačem za minulosťou, sa ukracujem o budúcnosť. Tak som si povedala, že to tak nenechám. Vzala som do rúk ponuky práce v zahraničí a o pár dní som sedela v autobuse smerom do Rakúska. Nevedela som dobre po nemecky, nevedela som, čo práca v hoteli znamená, len som chcela poraziť v sebe toho introverta... Mala som šťastie. V Tirolsku som spoznala množstvo ľudí – personál, hostí alebo domácich s rôznou farbou pleti s rôznymi príbehmi, ktoré má veľmi motivovali čeliť ešte viac prekážkam a ísť si za svojimi snami.
Bola som na seba hrdá, cítila som sa sebavedomejšie, tak som sa rozhodla, že ďalšiu sezónu skúsim vTaliansku. Apodarilo sa. Celý krásny rok s ich pôvabným jazykom, kultúrou, bicyklovaním popri riekach a modrastých jazerách, s prácou v úžasnom rodinnom malom hoteli, kde som s malým synom svojej šéfky preplazila všetky schody hotela. Veď to poznáte, Taliani a rodina. Mohla som s ním robiť všetky možné aktivity v hoteli, hlavne, že bol šťastný a smiech bolo počuť na celý hotel. Našla som si ďalších kamarátov...
Covid ma našiel na návšteve mojej „hotelovej“ rodiny v Rakúsku, kde mi počas dlhých večerov pri vínku kamošky povedali o sociálnej sieti, kde sa ľudia zoznamujú. Tam som ho stretla. Najskôr písanie, potom telefonovanie, hodiny a hodiny rozprávania o všetko a o ničom. A potom sme sa stretli. Už na Slovensku. Bol večer a pozerali sme sa na seba asi päť minút mlčky a usmievali sa. Vtedy boli slová zbytočné. Skončili sme na večernom pikniku v parku na deke. Vedeli ste, že niekedy má aj večerný piknik krajšiu atmosféru ako ten cez deň?
Hviezdy, víno, bozky a nekonečné rozprávanie do rána... Dnes bývame spolu vBratislave, cestujeme spolu, žijeme spolu, športujeme spolu, plánujeme rodinu. Každý si ideme za svojimi cieľmi v živote, ale vzájomne sa podporujeme a sme neskutočne šťastní. Večer niekedy spomíname, aké to bolo všetko krásne a ešte len bude. Lebo nikdy neviete, čo vás stretne, čo všetko dokážete, pokiaľ to neskúsite, či už v osobnom živote, v práci alebo v cestovaní. A nikdy neľutujte otvorenú fľašu vína, v mojom prípade určite nie.
Všetkým ženám preto odkazujem nebáť sa byť sama sebou a robiť to, čo vás napĺňa šťastím.
Hlasovať môžete prostredníctvom SMS v tvare EVITA (medzera) príbeh2 (medzera)kontaktné údaje na čísle 6663. Cena spätnej SMS je 0,80 € s DPH.
foto: Archív Ľ.