Naše telo je úžasný „nástroj“. A tak, ako si pamätá pekné zážitky, ukladajú sa v ňom aj tie menej pekné...
Presne tak! A keď mu dokážeme načúvať, interpretovať jeho signály, môže nám pomôcť v každodenných situáciách. Môže byť akýmsi kompasom, ktorý nám neustále pomáha v rozhodovaní. Telo totiž presne vie, čo je pre nás vhodné a čomu by bolo lepšie sa vyhnúť. Je to tiež miesto, ktoré si pamätá a nezabúda.
Nezabúda ani na rôzne traumy, ktoré sa v ňom ukladajú. Kedy a ako ich dostať „z tela von“?
Ukladá si nielen veci príjemné, ale aj situácie, ktoré sú pre nás ohrozujúce alebo v ktorých nemáme arzenál psychických, fyzických alebo emočných nástrojov na to, aby sme určitú situáciu zvládli. A potom vznikne trauma. Pracovať s ním v čase, keď sa trauma objaví, je to najlepšie, čo dokážeme urobiť. Úžasným príkladom sú zvieratá, ktoré majú v prírode prirodzené predátory. Len čo sa im podarí uniknúť z pazúrov niekoho, kto sa ich pokúšal usmrtiť, vidíme, že sa nejaký čas trasú a potom pokračujú v pastve, akoby sa pár okamihov predtým nič nedialo. Zviera zo seba traumatickú udalosť „vytrepe“. Dá si čas a priestor na to, aby z jeho systému trauma odišla. Znižuje sa tepová frekvencia, krv sa vracia späť zo svalov do tráviaceho traktu a iných častí tela, v ktorých v rámci úteku bola zbytočná. Klesá tiež obsah stresových hormónov, ktoré kolujú v krvnom riečisku.
Akou formou sa ich zbavujeme my?
Kedy vieme, že sa „to“ deje? Vo väčšine prípadov je zbavovanie sa traumy sprevádzané určitými nedobrovoľnými telesnými prejavmi. U ľudí vidíme to isté, čo u zvierat. Telo vibruje, trasie sa, niekedy má aj iné nekontrolovateľné pohyby, ktorými sa trauma dostáva z organizmu von.
Často sa však stáva, že traumy a rôzne zážitky v sebe dusíme, pestujeme a vlastne im dávame pozornosť. Jednoducho si ich nedovolíme pustiť, prečo?
Podľa môjho názoru je to kvôli dvom veciam. V detskom veku to môže byť spôsobené nedostatočnou kapacitou našich rodičov. Vezmime si mamu a jej malé dieťa. Dieťa prežije traumatickú udalosť – možno naňho vyskočí obrovský pes, ktorý je väčší ako dieťa samotné, a ono sa rozplače. Mama však nemá kapacitu (možno preto, akým spôsobom bola vychovávaná ona aj generácia jej predkov) na to, aby dieťa dostatočným spôsobom utešila. Nevie ho objať, nevie mu venovať dostatok času a vytvoriť tak bezpečné prostredie, v ktorom sa dieťa môže schúliť. Prostredie, v ktorom si môže jeho autonómny nervový systém „vydýchnuť“ a upokojiť sa. Dieťa aj naďalej pokračuje v stave, keď je jeho sympatikus veľmi aktívny (sympatikus, čiže tá časť autonómneho nervového systému, ktorá nám pomáha utiecť, zaútočiť alebo „zmrznúť“, aby si nás predátor nevšimol).
Trauma sa však zďaleka netýka len detského veku, v ktorom sú za situáciu zodpovední rodičia...
Áno, rovnako vzniká aj v dospelom veku a v zásade to môže byť o tom istom. (Ne)dovolíme si situáciu pustiť. Prečo? Podľa môjho názoru je to celkovým naladením spoločnosti. Žijeme vo svete, kde je väčšina ľudí vedená k tomu, aby zaťala zuby, vydržala, neplakala, nerozčuľovala a neprejavovala sa. Pretože čo by povedali susedia, spolužiaci či rodičia? Od detstva mnoho detí počúva: „Neplač, nič hrozné sa nestalo.“ Už táto veta môže spôsobiť úplné popretie toho, čo prežíva. A ak mu ju hovoria rodičia, ktorí predsa vedia, čo sa deje, veď sú dspelí a dieťa ich vníma ako niekoho, kto má odpovede na všetky otázky,tak to musí byť pravda. To, čo cíti, sa naučí potláčať, aby im vyhovelo. Popiera samo seba, svoje zážitky a ďalej prechádza do obdobia, keď si uvedomí, že to nie je správna cesta a že prirodzené je emócie vyjadrovať. Púšťať strachy, zlosť aj smútky.
Traumy prežíva každý z nás rozdielne. Čo však môžeme urobiť, aby sa deťom ani nediali, aby ich neprežívali? Ako ich chrániť?
Deťom treba dať skutočnú pozornosť. Byť prítomný, keď sa im niečo deje, venovať im čas, objatie a pohladenie. Byť s nimi všetkými zmyslami. Dajme deťom priestor, aby nimi „prešla“ emočná vlna a aby sa to negatívne, čím práve prešli, dostalo z ich organizmu von. V podobe plaču či kriku. Nehovorte im, že „to nič nie je“. Môžu to vnímať úplne inak a oveľa silnejšie ako my. Rovnaké pravidlo platí aj pri dospelých. Nemôžeme totiž vedieť, ako situáciu prežíva ten druhý. Čím si prešiel, z akej rodiny pochádza, ako sa k nemu rodičia, učitelia a spolužiaci správali. Čo cíti, aká je jeho kapacita, ako vie pracovať s emóciami či koľko toho zvládne. Nevieme vôbec nič. Posudzujeme len zo svojho pohľadu. A ten je vždy iný!