Žijeme rýchlo a pomerne hekticky. Ako to ovplyvňuje naše deti?
Súčasnosť vplýva na každého z nás, treba povedať, že na každého iným spôsobom. V porovnaní s minulosťou určite viac dostávajú zabrať zmysly a už od narodenia majú centrá v mozgu čo robiť, aby stíhali vyhodnotiť a spracovať všetky vonkajšie podnety pôsobiace na nervovú sústavu. Prirodzené svetlo nahradilo umelé biele, zvuky zvierat a prírody nahradil hluk dopravných prostriedkov, zvukových hračiek, množstva ľudí či médií. Kedysi boli deti viac v tichu, prírode a mali možnosť voľnej hry bez dozoru. Dnes majú program viac štruktúrovaný, riadený, les a lúky nahradili ihriská a detské kútiky.
Ako nás a deti zmenila rýchlosť doby?
Rýchlosť a pokrok ponúkajú instantné riešenia (na bolesť sú lieky s čo najrýchlejším účinkom, hlad zaženie fast food, osamelosť aplikácia). Mnohí chcú byť rýchlo úspešní, bohatí, šťastní, okamžite vyriešiť či zabudnúť na problémy. Už sa neponáhľame pred nebezpečenstvom, ale bežíme za úspechom. Pre pociťovaný nedostatok času sa mnohí ponáhľajú aj na dovolenke, zo zvyku. Možno sa niekomu zdá, že dnešné deti nedokážu udržať pozornosť a sú menej trpezlivé ako kedysi, no často je to dôsledkom odpozeraného vzoru zo strany netrpezlivých dospelých. Rodina a prostredie, v ktorom deti vyrastajú, predstavujú pre dieťa normu, čiže ak samotní rodičia majú množstvo povinností a snažia sa neustále všetko stíhať a s úsmevom zvládať, dieťa môže nadobudnúť pocit, že stále je nutné niečo robiť, ponáhľať sa, neustále niečo niekomu dokazovať.
Ako to teda vyzerá v praxi?
Ak je prioritou pre dospelých výkon, poslušnosť a ocenenie, môže nastať situácia, keď si deti budú myslieť, že musia v niečom vynikať. Taktiež sa môže stať, že nedostatok času vedie k nevedomému zanedbávaniu detí, čo mnohí vnímajú ako demokratickú či liberálnu výchovu. Je to o schopnosti dospelých odolávať tomu, čo je pre nich v danom momente jednoduchšie – deti túto schopnosť ešte len získavajú. To najrýchlejšie riešenie nemusí byť z dlhodobého hľadiska aj to najvhodnejšie. Ak napríklad pre nedostatok času dlhodobo nereagujeme na potrebu dieťaťa byť vypočuté, neprejavujeme dostatočný úprimný záujem, prestane nám časom o sebe hovoriť.
Kedy dieťa potrebuje našu pozornosť?
Už dojča od nás potrebuje okamžitú spätnú väzbu, reakciu na svoje konanie. Je žiaduce, aby tieto reakcie dostávalo od živej blízkej osoby (napríklad keď mamičky opakujú zvuky po bábätkách, hovoria akoby za dieťa v čase, keď ešte nerozpráva). Avšak aj moderné technológie ponúkajú rýchlu spätnú väzbu vo forme rôznych vizuálnych či zvukových odmien. Ak sa z občasného využitia telefónu v prípade nutnosti zabaviť na chvíľu dieťa stane bežná prax, ukrátime deti o najprirodzenejší spôsob učenia sa – sprostredkovane od blízkych osôb. Mnohí sa v dobrej viere pýšia technologickými zručnosťami ročných detí, no neuvedomujú si, že významnejšie míľniky v ich vývoji sú zanedbané, ako napríklad samostatná chôdza či nástup reči.
Veľakrát dajú rodičia dieťaťu tablet alebo mobil, aby mali pokoj. Aký to má vplyv na dieťa?
Tablet nerobí službu deťom, ale rodičom. Určite s najlepším úmyslom dávajú rodičia deťom telefóny s videami či hrami. Ak od malička vnímam rodičov zapozeraných do obrazovky častejšie ako na seba, čo si budem myslieť? U detí môže vzniknúť pocit zbytočnosti, bezvýznamnosti, často hľadajú spojenie s rodičmi prostredníctvom online hier, kde hrajú s rodičmi. Stáva sa, že už malým deťom rodičia prestanú rozprávky na dobrú noc čítať, no pustia im ich na tablete. Lenže živú mamu a otca, ich hlas, mimiku, nič nenahradí. Som presvedčená o tom, že nárast problémov s rečou u detí súvisí s tým, že menej komunikujeme tvárou v tvár, a to aj s vlastnými deťmi.
Prečo je to tak?
Zvykli sme komunikovať telefonicky, vzájomne sme sa počuli. V práci často komunikujeme skôr písomne, čo sa prenieslo vplyvom rôznych aplikácií aj do formy kontaktu medzi blízkymi ľuďmi. Máme pocit, že šetríme čas, keď sedíme na školení alebo na stretnutí a zároveň si píšeme s inými ľuďmi. Deti napodobňujú rodičov a neskôr kamarátov. Keď sa všetci z okolia bavia o tom, čo vidia v mobile, alebo si neustále s niekým píšu, prirodzene to začnú robiť aj ony. Kedysi sme sa rozprávali pri sledovaní televízie, dnes si píšeme o tom, čo vidíme online. Skracuje sa však dĺžka viet, ktoré v tejto forme kontaktu používame. Chceme napísať všetko skratkovite, aj samotné slová majú svoje skratky, využívame emotikony miesto pomenovania toho, ako sa cítime.
Sú deti naším zrkadlom? Keď sme nevyrovnaní, prenáša sa to aj na naše deti?
To je zaujímavá otázka. Určite nám deti zrkadlo nastavujú, otázne je, ako sme ochotní s tým pracovať, či sa chceme v tom odraze vidieť. Nikto nie je neustále vyrovnaný a šťastný, je normálne zažívať negatívne pocity a prežívať horšie obdobia. Dôležité je nepopierať to, no zároveň neprenášať na deti zodpovednosť za svoje emócie a neočakávať od nich útechu. Rodičia by mali mať vytvorenú stabilnú sociálnu sieť, teda viac blízkych ľudí, ktorí im poskytnú oporu v náročnom období. Určite spokojní rodičia dokážu reagovať na potreby svojich detí oveľa kvalitnejšie. Niečo ako výrok, že šťastná matka = šťastné dieťa.
Presne na to som chcela nadviazať. Naozaj to v živote platí? Ak je šťastná matka, tak je šťastné aj dieťa?
Asi by som použila výraz spokojná. Počas prvých rokov života dieťaťa by mali byť sýtené jeho potreby zo strany dospelých, keďže nie je schopné naplniť ich samo. Toto obdobie v našej kultúre býva veľký nápor pre matku. Príroda však pomáha a hormóny zvyčajne poháňajú ženu, ktorá akoby zabudla, že aj ona má svoje potreby. Ženy na materskej často svoju rannú kávu vypijú až podvečer, nespomínajú si, kedy si umyli vlasy, no presne vám povedia, čo dieťa jedlo, kedy sa kúpalo a čím ho potešili či rozčúlili. Po čase sa postupne začínajú akoby vracať k sebe, k svojej podstate. Niekedy je ten návrat ťažší a naša spoločnosť im to neuľahčuje. Veľmi veľa závisí od ochoty spolupráce partnera či otca dieťaťa. Nesmieme zabúdať, že rola otca nekončí plodením. Ak je zapojený a participuje, poskytne tým matke čas pre seba, keď si môže ona rozhodovať, čo bude robiť. Načerpanie zdrojov je esenciálne pre následnú schopnosť venovať svoju energiu domácnosti a jej členom. Ak mám zdroje sýtené, pochopím a pokojne reagujem aj na detský plač z dôvodu nesprávne nakrájaného pečiva. Ak idem na zotrvačník, vnímam plač ako negatívum, tón hlasu a slová nedokážem kontrolovať a nehľadám riešenia problému, ale uvoľňujem svoju frustráciu.
Veľa sa dnes hovorí o role matky. Do akej miery je v rodine podstatný otec? Aká je jeho rola v súčasnosti?
Jeho rola je obrovská. Treba však dať pozor na to, že nie všetky ženy majú možnosť mať partnera, čo je O. K. Nechcem, aby to vyznelo tak, že bez partnera žena nie je kompletná. Radšej byť sama ako s nefunkčným človekom. Na druhej strane dieťa potrebuje mužský vzor. Upozorňujem však na to, že vzor by mal predstavovať akýsi ideál, hodnotu, ktorú chceme nasledovať. Je teda každý muž vzorom? Mal by to byť mužský element, ktorý sa správa k žene úctivo a je nápomocný, spolupracujúci. Toto by mali deti vidieť, pokojne aj zo strany starého otca, kamaráta či strýka. Je to dôležité preto, aby deti nevnímali mamu iba ako práčku, upratovačku a slúžku. Rola otca, respektíve mužského vzoru je o miere podpory smerom k žene. Muž by mal byť vždy na strane ženy a mal by si ju aj úprimne vážiť. Dieťa by to malo vidieť, počuť a cítiť. Jednoducho by malo vidieť, že má jeho matka mužskú podporu a otec ženskú. Inak povedané, že sa jeden môže spoľahnúť na druhého, čo dáva dieťaťu odkaz, že ľudia sú spoľahliví.
Ako vieme z dieťaťa vychovať slušného človeka?
Buďme slušní a úprimní, priznajme si chyby aj pred deťmi a hľadajme možnosti, ako sa z chýb poučiť. Nemôžem očakávať, že budem mať slušné dieťa, keď nadávam ako pohan. Nemôžem čakať, že sa dieťa bude deliť s niekým o hračky, keď ja niečo nepožičiam vlastnej sestre. Ivan Štúr povedal, že stačí pekne žiť a dieťa sa pridá. Súhlasím, aj keď sa môže stať, že to nestačí. Niektoré deti sú náročnejšie na výchovu, majú svoje špecifiká, ale o to viac musia na sebe „zamakať“ na sebe. Je potrebná určitá človečina, láskavosť a nezištná pomoc, ochota počúvať, úprimne sa zaujímať. Keď toto robíme na každom kroku, dieťa si to všimne. Stačí pustiť niekoho na prechode, usmiať sa v obchode, pomôcť susedke. To sú veci, ktoré dieťa musí vidieť. Najlepšie je ísť dobrým príkladom a neustále na sebe pracovať.
Ako vyzerá šťastné dieťa?
To je zaujímavá otázka. Treba povedať, že každý je niekedy nešťastný a je to normálne. Šťastné dieťa nie je podľa mňa len veselé, usmievavé a milé. Šťastné môže byť aj dieťa, ktoré plače každý deň, ale má možnosť plakať, nikto mu to nezakazuje, nehovorí mu: „neplač, lebo ti dám dôvod na plač“ alebo „chlapi neplačú“. Je to dieťa, ktoré má primerané očakávania od seba a okolia a spätne platí, že okolie mu pripravuje primerané výzvy, ktoré dokáže zvládnuť, v opačnom prípade mu pomáha a podporuje ho. Toto dieťa nečaká, kým zaňho niekto všetko urobí, ale vie, že nie je na veci samo. Je to dieťa, ktoré rado pomáha a neočakáva za to odmenu. Vníma samého seba ako prínosné pre spoločnosť ľudí, medzi ktorými je. Takéto dieťa sa už v istom veku nemá problém podeliť (určite to však nie je vo veku troch rokov). Dokáže mať súcit s ostatnými. To isté však platí aj pre dospelých. Šťastné dieťa je pochopené a prijaté. Cíti sa prijaté svojimi blízkymi aj so všetkými svojimi nedostatkami. Vie, že jeho názor bude vypočutý, má komu dôverovať a vie si uťahovať aj samo zo seba.
Veľa detí je dnes zaťažených mnohými krúžkami. Ako to vnímate zo psychologického hľadiska? Nemáte pocit, že si tým rodičia len plnia vlastné sny?
Nejde len o to, že si rodičia plnia vlastné sny. Je to aj podmienkami, ktoré spoločnosť kladie na to, aby boli ľudia vnímaní ako hodnotní. Dospeláci „multitaskujú“ a už pri plnení jednej úlohy myslia na ďalšiu. Potom sa môže objaviť strach, že ak dieťa nechodí na všestranne rozvíjajúce kurzy už od pol roka svojho života, nevychováme z neho úspešného človeka. Ľudia si často veria viac v profesijnej ako rodičovskej role, intuícia rodičov je neustále napádaná dobre mienenými radami, psychologickými výskumami a príručkami. Potom sa ľahko stane, že sa rodičia necítia kompetentní na takú prirodzenú vec, akou rodičovstvo je. Predpokladajú, že deti potrebujú profesionálov na to, aby ich naučili kresliť, plávať a triafať do lopty. Majú strach, že keď sa nezačne skoro, deti sa nebudú rozvíjať a premrhajú ich potenciál. Chcú pre svoje deti len to najlepšie, a preto sa ich snažia rozvíjať vo všetkých smeroch. Potom sa stáva, že sú deti preťažené a nevládzu sa rozvíjať v ničom. Zabúdame na to obyčajné. Deti by sa mali hrať a žiť tu a teraz. Spoločne s nami, nie vedľa nás. Samozrejme, ak sa dieťa na krúžok teší a samo od seba neustále trénuje, vo voľnom čase radšej robí šnúry či mlynské kolá, cvičí na husle alebo stále kope do lopty a nevie sa dočkať futbalového tréningu, podporujme toto nadšenie a buďme jeho fanúšikmi. Povzbudzujme deti v tom, v čom sú dobré, menej sa sústreďme na to, čo im nejde. Nie je možné byť Picassom, Messim, Einsteinom a Agelinou Jolie zároveň.
Uveďme nejaký príklad.
Ak máme malú talentovanú gymnastku či futbalistu, ktorý však má problém s čítaním, je jasné, že sa tejto činnosti bude snažiť všemožne vyhnúť. Koho baví robiť to, v čom nie je dobrý, či dokonca stratený? Pre život je však čítanie veľmi potrebné, preto treba hľadať také spôsoby, aby sa dieťa z prirodzenej zvedavosti a zo záujmu začalo rozvíjať. Nie vždy stačí dať dieťa na čitateľský krúžok. Je lepšie ukazovať mu, ako nám dospelým čítanie v živote pomáha, uľahčuje mnohé situácie, čo všetko sa dozvedáme. Keď dieťa príde o pol siedmej z nejakého tréningu trikrát do týždňa, nemôžem čakať, že bude zvládať ešte večer s radosťou čítať preň nezaujímavé texty či básničky. Ak si budeme čítať výsledky zápasov a rozhovory s idolmi zapneme s titulkami, dieťa ani nevie, že sa učí. Ak by však dieťa malo pocit, že má povinnosti v škole, na krúžkoch a ešte aj doma, prvé začne bojkotovať to, kde nezažíva úspech.
Funguje to aj opačne?
Ak, naopak, máme doma malého čitateľa, ktorý sa lopty priam panicky bojí, je vhodné v bezpečnom prostredí domova s ľuďmi, ktorým verí, trénovať hravou formou pohybové zručnosti potrebné na zvládnutie práce s loptou, môže si dokonca najprv čítať o rôznych technikách hodu. Ak by sme ho však poslali nepripraveného proti jeho vôli na tréning loptových hier, nie je veľká šanca, že sa bude radovať z úspechov a popularity v tíme.
Momentálne sa hovorí veľa o rôznych poruchách učenia, niektoré deti majú už v skorom veku depresie. Prečo sa to deje?
Myslím si, že vnímaný nárast týchto porúch je vďaka dostupnejšej a kvalitnejšej diagnostike, ale aj v dôsledku zmeny životného prostredia, potravín, ovzdušia, častým využívaním technológií a tiež vďaka rýchlemu životnému rytmu na strane jednej a pohodlnému životného štýlu na strane druhej. Rodičia zrýchľujú, deti zrýchľujú. Utekáme s deťmi do školy, vozíme ich na krúžky, sme pod paľbou takého množstva informácií ako nikdy doteraz. Poruchy učenia, pozornosti a aktivity tu boli vždy, no ich prejavy boli skôr považované za dôkazy nízkej inteligencie.
Čo dnešným deťom chýba?
Jednoznačne pohyb, voľná hra a nuda. A čerstvý vzduch. Pohyb v rannom detstve ovplyvňuje vývoj mozgu, úzko súvisí s vývinom reči. Pred rokmi sme lozili v byte po koberci, ktorý bol naším ihriskom, objavovali sme, plazili sme sa, lozili sme za tým, čo nás zaujímalo. Prekonávali sme prekážky vlastnou aktivitou a vytrvalosťou. Dnešné deti majú sťaženú situáciu, keďže sa môžu hýbať na parketách, lamináte či inom hladkom povrchu, prípadne sú často odkladané do vibračných sedadiel, odkiaľ síce majú fajn výhľad, ale nemajú možnosť pohybu za cieľom záujmu (hračka, padnutá špina, čokoľvek). Dávame deti do neprirodzených polôh, odkiaľ len pasívne pozorujú a nemajú možnosť prirodzene sa hýbať. Väčšie deti sú takmer stále pod dozorom, vonku na ihrisku, v detskom kútiku, v škole, na krúžkoch. Rodičia sa o ne boja, prioritou je bezpečie. A tak dnes pre deti neexistuje lozenie po garážach, preliezanie plotov, skákanie zo sena. Čo bolo kedysi normálne, dnes chýba, nahrádza to opäť krúžok – parkúr (smiech). Naši rodičia nevideli (našťastie) každý náš krok, keď sme boli s kamarátmi vonku. Dnešní rodičia však vidia všetko a, samozrejme, túžia zasahovať, kontrolovať.
Ak som to teda správne pochopila, dnešných deťom chýba pohyb na čerstvom vzduchu…
Malým deťom chýba pohyb aj doma. Myslím to úplne od narodenia. Deťom berieme možnosti spontánneho pohybu. Potom veľakrát robíme nevedomé chyby v tom, že napríklad pridržiavame deti, keď sa nám zdá, že by už chceli chodiť. Chodúľky a vodenie za ručičky len umelo zasahujú do vývinu, čo sa časom môže prejaviť napríklad ako problém s rečou, pozornosťou či s učením.
Mali by sme naše deti viesť k ekológii a zdravšiemu spôsobu života?
Ak chceme, aby mali čo dýchať aj deti našich detí, tak by sme mali zdravo a ekologicky myslieť a žiť. Ako vo všetkom, aj tu nás deti budú kopírovať. Už nestačí učiť deti, že smeti sa nehádžu na zem. Mala by byť samozrejmosť, že v domácnosti hádžeme odpad do rôznych nádob, teda že separujeme. Nič nás to nestojí a planéte to pomôže. Deti dokonca baví zisťovať a pýtať sa rodičov, ktorý obal patrí do ktorého koša. Niekedy staršie deti dohľadajú presné informácie o sporných obaloch a vzdelávajú generáciu svojich rodičov.
Aké ďalšie aspekty sú podstatné ?
Podobne je to so stravou, naše poklady ťažko budú jesť šaláty, ak sami pravidelne jeme zabíjačkové špeciality, zapíjame ich sladkými nápojmi a voľný čas trávime ležaním a hraním počítačových hier. Ak je súčasťou rodinného fungovania nákup a konzumácia zdravých potravín, prechádzky a pohyb ako niečo, čo členom domácnosti prináša radosť, ak sú deti súčasťou rozhodovania a prípravy jedál, máme oveľa vyššiu šancu, že deti budú preferovať zdravý životný štýl v dospelosti.
Ako vieme pristupovať k zdravému spôsobu života našich detí?
Každý, kto sa zaujíma o svoje širšie okolie, vníma, že všetky produkty, ktoré si zakúpime, majú enormný vplyv na našu planétu. Takéto vzdelávanie je na nás. Hľadajme a šírme overené informácie o uhlíkovej stope, o procese získavania súčiastok na výrobu technológií, o podmienkach, v akých sa chovajú zvieratá pred tým, ako ich skonzumujeme. My by sme mali byť tými, ktorí vhodnými, inšpiratívnymi či provokatívnymi otázkami vzbudzujú u detí zvedavosť a túžbu po poznávaní pôvodu každej veci, ktorú využívame, a vplyvu, ktorý daná vec má nielen na život jednotlivca, ktorý ju kúpil, ale aj na životy tých, ktorí sa podieľali na jej výrobe, distribúcii a predaji. Nemali by sme zabúdať na to, že naše rozhodnutia dnes definujú život planéty do budúcnosti.
Kto je?
Katarína Dobrovodská (37)
Vyštudovala pedagogiku mentálne postihnutých na pedagogickej fakulte v Bratislave a neskôr aj psychológiu na filozofickej fakulte v Bratislave. Jej srdcovkou je metóda sprostredkovaného učenia profesora Feuersteina s názvom Feuersteinove inštrumentálne obohacovanie, ktoré aj vyučuje na jednej bratislavskej základnej škole. Desať rokov pôsobí ako školská špeciálna pedagogička a psychologička. Vzdelávaním a výchovou sa snaží sprevádzať nielen žiakov, ale aj rodičov či profesorov, ktorí o to stoja.
