Syndróm vyhorenia prvýkrát opísal americký psychoanalytik Herbert J. Freudenberger v roku 1974. Je označený ako „psychický stav“, a nie diagnóza. Čiže ho nemôžeme považovať za duševné ochorenie. Práve kvôli jeho závažnosti sa však o jeho zavedení do diagnostických klasifikácií duševných porúch vedú diskusie.
Takto sa prejavuje
Jeho príznakmi sú: popudlivosť voči okoliu, nezhody s kolegami, chladný vzťah k nim, cynický prístup ku klientom a niekedy aj agresivita. Dôležitým príznakom je aj pocit nedocenenia odvedenej práce – snažíte sa robiť ju najlepšie, ako viete, uznania sa však nedočkáte. Inými slovami profesijné očakávania sú úplne iné ako profesijná realita. Syndróm vyhorenia sa prejavuje aj emocionálnymi problémami v osobnom živote a často ho sprevádzajú aj fyzické príznaky, ako sú poruchy spánku, nechuť do jedla, zvýšená náchylnosť na ochorenia, svalové napätie alebo zvýšenie krvného tlaku.
Je predchodcom depresie?
Od depresie sa syndróm vyhorenia líši hlavne tým, že v prvej fáze postihuje váš profesijný život, zatiaľ čo ostatné oblasti vášho života nie sú zo začiatku zasiahnuté. Ide teda o krízu spojenú s vykonanou prácou a takým prvým varovným signálom by pre vás mali byť pochybnosti o zmysle toho, čím sa vo svojom zamestnaní zapodievate. Pokiaľ však so svojím stavom nebudete nič robiť, môže neskôr prerásť do ťažkej depresie, a tá už, pochopiteľne, zasiahne všetky oblasti vášho života.
Rizikové povolania
Syndróm vyhorenia najčastejšie postihuje ľudí pracujúci v tzv. pomáhajúcich profesiách, teda učiteľov, sociálnych pracovníkov, psychológov, zdravotníkov, ale i tých, kde je ich práca založená na komunikácii s ostatnými, teda telefónni operátori, predavači či novinári. Veľkú rolu však hrajú aj osobnostné predispozície, medzi ktoré patrí napríklad neschopnosť požiadať iných o pomoc, sklony k vorkoholizmu, perfekcionizmu, zlá organizácia času, zvýšená náchylnosť na prežívanie stresových situácií a tiež neschopnosť povedať nie. Náchylnejší sú aj ľudia, ktorí nemajú veľa priateľov.
Účinná prevencia
Syndróm vyhorenia je plynulý proces, ktorý sa skladá z niekoľkých fáz – počiatočné nadšenie, stagnácia, frustrácia, apatia a rozvinutý syndróm. Každý človek je však iný, tak aj prejavy môžu byť iné. Nie je teda ľahké rozpoznať, že ide práve o syndróm vyhorenia. Existuje však účinné preventívne opatrenie, aby ste sa do tohto stavu vôbec nedostali. V prvom rade je potrebné vedieť oddychovať a pomôže i pravidelný pohyb. Obzvlášť dôležité sú i vzťahy s ostatnými ľuďmi – nielen pravidelný kontakt s priateľmi, ale i nastavenie príjemného a nesúťaživého prostredia v pracovnom kolektíve. Naučte sa hovoriť nie, keď je toho na vás veľa, a tiež si strážte vlastné hranice, za ktoré by ste už, čo sa týka pracovného vyťaženia, nechceli ísť. Niekedy pomôže aj pár zmien na pracovisku, ako je dostatočné osvetlenie, pohodlné sedenie alebo príjemná teplota v miestnosti.
Prvá pomoc
Málokto si uvedomí, aké riziko mu hrozí, skôr ako v poslednej fáze vyhorenia. Tu sa už bez odbornej pomoci psychológa či psychiatra naozaj nezaobíde. Úspešná je napríklad kognitívno-behaviorálna terapia či logoterapia. Zvolený postup liečby závisí predovšetkým od terapeuta. Nasledujúca liečba sa potom zaoberá predovšetkým otázkami zdravého životného štýlu, posilnenia medziľudských vzťahov a získania realistickejšieho postoja k vykonávanému zamestnaniu. V každom prípade sa pripravte na to, že je to beh na dlhú trať a trvá, až kým sa dostavia prvé výsledky.
