Poznámka, čo spustila lavínu
Nikdy som nebola najkrajšia, najštíhlejšia a najšikovnejšia v triede. Aspoň som si tak nikdy nepripadala. Mala som zopár kíl navyše a poriadne komplexy, že ma dievčatá nikdy nevezmú medzi seba. Akoby aj mohli, také štíhle? A potom prišla osudná veta jednej spolužiačky...“Si tučná od hlavy po päty!“ Jej slová boli ako stopky, ktoré sa v tej chvíli rozbehli rovnako ako som sa rozbehla ja smerom k dokonalosti. Denne som myslela na to, ako zhodiť čosi z bokov, dať dole niečo z bruška, ako mať štíhlejšie nohy a vyzerať krajšie. Dnes viem, že to bola hlúposť, že som bola iba bucľatejšia, nie tučná. No nenapadlo mi nič iné, ako začať držať diétu. Zhodila som zopár kíl a pomaly nadobúdala stratené sebavedomie, dokonca sa ku mne hrnuli pochvaly od blízkych. Všetko šlo ako po masle. Čím dlhšie som však diétovala, tým viac ma zožierala chuť na niečo kalorické, sladké, poriadne mastné a nezdravé. Ani neviem ako, ocitla som sa odrazu v našej cukrárni a z hrdla sa mi slastne kotúľali slová: Krémeš, veterník, laskonka... Jedla som kilá čokolád a...pribrala. Ach! Opäť som mala pocit prázdnoty a hanby. Netajím, že som si v ústach skrížila prsty, len aby dostala von všetko jedlo, čo som do seba v priebehu niekoľkých minút nahádzala. Neskrývam, že som vzala v kuchyni nôž a hladila ním pokožku predlaktia (našťastie, na nič ďalšie som sa nezmohla). Striedala som obdobia prejedania s obdobím, kedy som nezjedla vôbec nič. Asi mi chýbala energia, možno cukor. Zo všetkého najviac mi však chýbal ON.
Teším sa na vás, pozdrav doma!
„Čoskoro ma prepustia a my sa zase uvidíme“, povedal mi do telefónu a ja som bola šťastná, že počujem otcov hlas a že bude zase konečne s nami. Lenže na druhý deň už bolo všetko inak. Zavolali, že ocko zomrel. Naveky si budem pamätať, že vtedy chýbal presne týždeň do Vianoc a ja som mala krátko po oslave pätnástich narodenín. Bola som nahnevaná a bezmocná. Cítila som obrovskú prázdnotu, pretože otec bol tmelom, ktorý držal našu rodinu pokope. Neustále som pátrala po tom, prečo musel odísť tak skoro a čo si len bez neho na tomto svete počnem. Mala som seriózne depresie. A prišiel čas vyhľadať odbornú pomoc. Dobrovoľne som išla na liečenie do blázinca a prvý dojem bol vynikajúci. Za čiernou bránou park plný zelene, rozkvitnuté stromy, ľudia sediaci na lavičkách, pokoj a pohoda. Ráno spoločná rozcvička, lieky, raňajky a po nich predstavenie sa skupine asi pätnástich pacientov. Strašne som sa bála, keď sme sedeli v kruhu a každý z nás mal povedať, čo ho trápi a prečo sa chce liečiť. Keď na mňa prišiel rad, so zapýrenou tvárou som všetkým oznámila: „Volám sa Alena, cítim sa na tomto svete zbytočná a v ničom už nevidím zmysel.“ Keď bolo po všetkom, sestra, ktorá to všetko sledovala, si ma zavolala bokom. „Nemáte problémy s jedlom?“, opýtala sa.
Ja? Absurdné!
Samozrejme, že som klamala. Vždy, keď to bolo možné, bežala som do bufetu a nakúpila si tony sladkostí. Všetko som odniesla do izby a počkala, kým moja spolubývajúca odíde, aby som to razom nahádzala do seba. Prečo? To jedlo bola slasť. Robilo mi dobre, keď som cítila v ústach sladkú chuť. Bola som ako dieťa, ktoré dostalo niečo dobré na upokojenie. Stále som myslela iba na jedlo, no eufória z neho trvala len zopár minút. Potom prišli výčitky, cvičenie a prepotené tričká. Šialený kolobeh, veľké výkyvy hmotnosti a emocionálny kolotoč. A tak sa stalo, že som prišla o študentský život aj o priateľov. V osemnástich som sa túlala po meste a nakupovala jedlo, nevedela som, že sa ničím fyzicky, ale hlavne psychicky. Hanbila som sa za to, že klamem a že svoj život nezvládam. Načo mi vlastne bol? A čo keby ho ukončila tak, že sa prepijem na druhý svet? Skúsila som aj to a na druhý deň ma naši našli v nemocnici, odkiaľ moje prvé kroky viedli do ambulancie psychiatra. Bola som mladá, chorá a posadnutá dokonalosťou. Bolo to silnejšie ako rodina, práca, láska i priatelia. Silnejšie, ako ja. Výsledkom bol narušený metabolizmus, pokašľané trávenie, alergia na rôzne druhy potravín, strata menštruácie. Nasledovalo ďalšie liečenie na psychiatrii, „kamarátky“ anorektičky, ktoré svoju chorobu pokladali za životný štýl a pád na najhlbšie dno. A tam poznanie, že nechcem byť ako ony!
Hriešne nafúknutá a strašne vinná
Zbalila som si veci podpísala reverz a odišla domov. Zo skrine som vyhádzala všetko svoje oblečenie a zistila, že tam mám veci rôznych veľkostí, v rozpätí až desiatich čísel! Našťastie, prišla som na to, že bulímia je síce choroba, ale je možné ju liečiť, aj keď je to sakramentsky boľavé a zdĺhavé. Užívala som antidepresíva, chodievala na terapie, hľadala odpovede na moje otázky na webe. Čítala som, čo mi prišlo pod ruku a čuduj sa svete, už niekoľko mesiacov jedávam normálne, bez záchvatov prejedania. Športovanie prispôsobujem kondícii, užívam si vzťahy s kamarátmi, robím, čo ma baví. Na život s bulímiou si spomínam, akoby patril inej osobe, no zároveň mi je jasné, že svoju vojnu som ešte celkom nevyhrala. Každučký deň bez prejedania a výčitiek je pre mňa krokom vpred, hoci ma to už nestojí žiadne úsilie. Možno sa bulímia už nikdy nevráti. Možno áno, no som ostražitá. Ide o závislosť, ktorej sa dá prepadnúť znova a kedykoľvek, ale ja sa nevzdávam a stále pracujem na svojej sebadôvere, na svojom duševnom zdraví a emocionálnej rovnováhe.
Ako sa má Ajka dnes?
Zatelefonovali sme jej po takmer dvoch rokoch od uverejnenia článku a boli sme veľmi milo prekvapené! „Mám sa super. Našla som si prácu snov v Fit and Food, kde varím zdravé jedlá, ktoré si môžete objednať domov. Túto prácu milujem a napĺňa ma, pretože pomáham druhým a som medzi super ľuďmi. Už netrpím depresiami a myslím, že je zo mňa vyrovnané a veselé dievča a dovolím si povedať, že kapitola môjho života s názvom „bulímia“ je už za mnou," uzatvára.
