Ako by ste vysvetlili pojem etikoterapia niekomu, kto ho ešte nikdy nepočul?
Etikoterapia skúma, prečo sa mi deje to, čo sa mi deje. Teda hľadá a skúma reťazec príčin a dôsledkov, kauzalít. Je určená predovšetkým pre ľudí, ktorí sú ochotní hľadať príčiny v sebe, a nie viniť ostatných. Človek by mal pochopiť, že je scenáristom, režisérom i hlavnou postavou vo svojom životnom príbehu. Etikoterapia je jedna z najúčinnejších a zároveň najnáročnejších metód sebapoznávania a sebaliečenia tela i duše.
Vediete školu etikoterapie, do ktorej sa chodí štyri roky. Prečo tak dlho a čo je možné sa v nej naučiť?
Je toho veľmi veľa, no v krátkosti by som povedal, že študentom sa otvorí paleta možností riešenia životných situácií, rastie ich tvorivý potenciál. Účastníci vedia lepšie riešiť vnútorné konflikty, stávajú sa adaptabilnejšími, flexibilnejšími, otvárajú sa im možnosti, čím sa zväčšuje priestor osobnej slobody. Následkom je rast a zosilnenie pocitu vnútorného šťastia. Dochádza k posilneniu sebaúcty, sebavedomia, sebadôvery, zharmonizujú sa vedomé aj nevedomé zložky osobnosti. A prečo to trvá tak dlho? Je to len relatívne dlho. Náročná práca na sebe vykonávaná s úctou k procesu transformácie osobnosti vyžaduje nielen zbierať informácie, ale zároveň vytvárať prienik so získavaním zručností a osvojovaním si správnych postojov. Sme pokračovateľmi stoviek, tisícok generácií, ktoré nám odovzdali mnohé, často aj veľmi toxické vzorce a návyky myslenia i konania. Náročné je už len ich rozpoznať. Naučiť sa ich vidieť a vnímať. Potom nasleduje proces osvojovania nových, rast podporujúcich návykov. Netrpezlivosť vedie často k prudkým zmenám v živote a nie vždy je človek schopný sa na ne adaptovať.
Povedali ste, že v etikoterapii skúmame, prečo sa mi deje to, čo sa mi deje. To znamená, že nič sa mi nedeje iba tak, bez môjho pričinenia. Rozumiem tomu správne?
Áno, je to tak, všetky situácie, do ktorých sme sa dostali, ľudí, ktorých sme stretli, vzťahy, v ktorých žijeme, podmienky na to sme si vytvorili sami. Úzko to súvisí so psychosomatikou, ktorá už nie je ľuďom až takým vzdialeným pojmom. Tá hovorí o tom, že dlhodobo potláčané emócie sa odrazia niekde na našom tele, že choroby sú odrazom toho, v akom stave je naša myseľ a duša. Etikoterapia nás učí porozumieť svojim emóciám a pracovať s nimi. Programy, ktoré sú zakódované v našom podvedomí, nás poháňajú viac ako tie vedomé. Jedným z najsilnejších motorov pre naše konanie je strach. Napríklad strach z nedostatku poháňa človeka, aby sa zabezpečil, pričom stále nemá dosť a má pocit, že dosť mať nikdy nebude. Či už kumulovaním majetku, alebo neustálym jedením a plnením chladničky. Rovnako silným „motivátorom“ je strach z odmietnutia a opustenia. Ďalej môže naše konanie ovplyvniť tlak alebo vidina dosiahnutia nejakej slasti – v tomto prípade ide o žiadostivosť. Strach i žiadostivosť sú veľmi silnými, zároveň však negatívnymi motiváciami, ktoré v sebe nesieme. V zásade nás ohrozujú a sú príčinami utrpenia dve veci – odpor a lipnutie.
Pri etikoterapii sa často skloňujú slová „toxické myšlienky“. Ktoré sú to myšlienky a čo si nimi môžem spôsobiť?
Sú to emócie, postoje a myšlienky, ktoré poškodzujú naše zdravie a doslova ovplyvňujú biológiu nášho tela. Patrí sem skupina emócií zlosti: agresivita, hnev, nenávisť, závisť, ignorácia, arogancia, bezmocnosť a podobne. Sú to pocity deštrukcie a nespokojnosti, a ak ich niekto dlhodobo prežíva a potláča ich, dokonca si od nich môže vytvoriť závislosť, následkom môžu byť onkologické ochorenia, zápalové procesy či žlčníkové a ľadvinové kamene. Potom je to skupina emócií smútku, v ktorej sa skrýva žiaľ, ľútosť, zahanbenie, pocit krivdy, skľúčenosť, pocit osamelosti, zúfalstvo. Tieto pocity sú vedomé, ale aj neuvedomované a blokujú fyzickú energiu tela. Smútok a zahanbenie sú spojené s depresiami, nízkym tlakom a zníženou imunitou. Treťou veľkou skupinou je skupina emócií strachu. Patrí sem úzkosť, nepokoj, nervozita, obavy, žiarlivosť, nedôvera, fóbie a panika. Významným fenoménom je vyhorenie, za ním stojí strata zmyslu života a hodnotový chaos. Vznikajú najčastejšie z nespracovaných vnútorných tráum, permanentného vnútorného napätia vyvolaného vnútorným konfliktom, ktoré odoberá množstvo životnej energie. Zožiera najskôr myseľ a potom telo v podobe srdcových a pneumologických aj psychických ochorení. Všetky tieto pocity narúšajú vnútorný pokoj a sú príčinou ochorení duše a následne tela.
Každý občas cíti tieto emócie. Ako sa ich zbaviť?
Človek môže ovplyvňovať svoje myšlienky, pocity a správanie. Môže pôsobiť na vonkajší svet. Je veľmi ťažké prijať myšlienku vlastnej zodpovednosti za všetko, čo sa nám a s nami deje. Zobrať na seba zodpovednosť znamená vzdať sa negatívnych pocitov, akými sú krivda, sebaľútosť či obviňovanie. Pre ľudí je oveľa jednoduchšie obviňovať druhých, prípadne vonkajšie okolnosti ako zmeniť seba samých. Ďalší si aj uvedomujú príčiny svojich problémov, no aj tak sa nechcú zmeniť, radšej trpia. Aj to je jedným z negatívnych prejavov pýchy. Je to však ich voľba, každý si vytvára svet, v ktorom žije. Prevzatím zodpovednosti za ochorenia ako protivníka, s ktorým treba bojovať, sa stáva spojenec, ktorý nám pomôže zmeniť sa a uzdraviť sa. Veľmi jednoducho už zmena postoja z toho, že negatívne emócie či ich dôsledky ako ochorenie vnímame ako nežiaduceho nepriateľa, na postoj, že ich vnímame ako dôležité indikátory, kontrolky, ktoré nás upozorňujú na potrebu zmeniť životný priestor, je procesom sebaliečenia a sebauzdravenia. Priestor odporu a lipnutia meníme za priestor dôvery, synergie a podpory.
Ale ako zabrániť tomu, aby som mala negatívne myšlienky napríklad voči mužovi alebo dieťaťu, ktorí opätovne porušili, na čom sme sa dohodli, a podobne?
Najmä sa nebrániť. Tým len zvyšujete odpor. Položte si vtedy otázku, že či aj vy všetko robíte tak dokonale, ako to očakávate od iných, a zistíte, že určite nie, a už vtedy bude váš hnev o čosi menší. Umožní vám to vcítiť sa do kože človeka, na ktorého ste pozerali odmietavo. Namiesto toho mu porozumiete.
Tak ako existujú negatívne myšlienky, existujú aj pozitívne.
Áno, tieto pocity podporujú vnútorný pokoj a navodzujú prirodzený stav duše, spokojnosť, radosť a blaženosť. Patrí sem uvoľnenie, odpustenie, láska, dôvera, radosť, súcit, vďačnosť, trpezlivosť, prajnosť, porozumenie...
Viem, že nedávno ste boli so svojimi dlhoročnými žiakmi v Thajsku. Čo ste tam robili?
Bolo to spojenie dovolenky s prácou na sebe. V Thajsku som bol s najpokročilejšími žiakmi etikoterapie, ktorý už vedia s nástrojmi etikoterapie pracovať, a téma sa volala: Ako správne žiť, aby sme mohli správne zomrieť, teda strategické nasmerovanie života, aby sme na jeho konci pocítili, že sme ho zmysluplne prežili, že bolo mi cťou sa na živote zúčastniť, a nie cítiť frustráciu, že už si ma nikto nevšíma, som nepotrebný, opustený. To je veľmi nesprávny pohľad na starobu a ja sa skôr orientujem na to, čo by mal človek v živote robiť, aby záver života bol o tom, že človek zmúdrel, a nie zostarol. A to, že zostarol, je len vedľajším produktom toho, že sa stal múdrym. Každý človek by mal dosiahnuť Jungov archetyp „múdreho starca“, až potom môže zažiť ten posledný „sám“. Samoty sa súčasný neurotizovaný človek bojí, ovláda ho strach. Treba spoznať nástroje, ako si udržať vnútorný pokoj, ako byť v pohode, mať nadhľad a ako mať život zameraný na ciele, ktoré majú zmysel. To všetko sa prostredníctvom etikoterapie dá naučiť.
Vďaka etikoterapii sa dajú rozpoznať skutočné príčiny chorôb. Prečo jednoducho nestačí zájsť k lekárovi?
Naša západná medicína, ktorá je tiež vo veľa veciach výborná, je postavená na tom, že lieči a potláča symptóm – keď zmizne symptóm, teda príznak choroby, človek je vyliečený. Ajurvédska medicína a čínska medicína, ktoré sú rovnocenné medicínske systémy, však pátrajú po tom, prečo vôbec človek začal byť chorý. Nestačí zjesť tabletku a odstrániť bolesť. Našťastie, aj západná medicína už začína byť ovplyvnená východnou filozofiou, a tak postupne niektoré veci prenikajú sprostredkovane z amerických i britských univerzít aj k nám. V Česku sa už psychosomatika prednáša na medicíne a existuje tam už aj niekoľko psychosomatických ambulancií. Budúcnosť medicíny vidím v takzvanej funkčnej, holistickej medicíne. Je postavená na celostnom prístupe k pacientovi. Zameriava sa nielen na fyzické telo, ale aj jeho mentálnu, emočnú, energetickú i spirituálnu úroveň. Dnes už vo všeobecnosti vieme, že potláčať emócie nie je vhodné, lebo sa to odzrkadlí na našom zdraví. Zatláčame ich hlboko do buniek a tam nám blokujú vitálnu životnú energiu.
Ale čo ak ich jednoducho neviem alebo nemôžem vypustiť?
Dá sa to naučiť. Ak je niektoré z našich energetických centier blokované, na fyzickej stránke nášho tela sa to prejaví. S tým pracuje joga, tajči, ale aj bojové umenia. Keď ich uvoľním a nemusí to byť len akupunktúrou, ako je to v tradičnej čínskej medicíne, ale aj tým, že niekomu napríklad odpustím, zvýšim dôveru v seba, v svoju rodinu, v svoju silu, keď objavím svoju hodnotu či talent, a najmä korigujem svoje správanie i myslenie od sebeckého k morálnemu, tak následne v človeku začne prúdiť energia, ustanú i fyzické prejavy, symptómy, bolesti a podobne. Len to odpustenie niekomu treba urobiť naozaj. V etikoterapii na to máme niekoľko spôsobov, jednou z nich je havajská metóda odpustenia – Ho´oponopono. Havajčania nič toxické, žiadnu krivdu ani hnev nedržali v sebe zbytočne dlho. Preto mohli vždy ráno s úsmevom tancovať hulu, tanec lásky, a boli šťastní. Aj naši predkovia hovorievali, nech slnko nezapadá nad tvojím hnevom.
Majú veľkú váhu slová, ktoré vypustím z úst rovnako ako myšlienky, ktoré mi idú hlavou?
Tým, ako myslím, ako konám, ako hovorím, vytváram energiu a frekvenciu. Tým, čo hovorím, vytváram harmonické alebo disharmonické vlny a podľa toho s vami vytváram spojenie alebo odpor. Buď som vám sympatický, alebo nesympatický. Toto je základ vo vzťahoch. Ak je naša frekvencia podobná, ak ladíme, budeme si sympatickí. Podobné frekvencie sú základom dôvery, a teda priateľstva, ktoré je najvyššou úrovňou spojenia na úrovni vzťahov. Niet vyššej úrovne, ako je priateľstvo vo vzťahu.
A čo manželstvo a partnerstvo, založenie rodiny?
To je len nadstavba. V prvom rade by mal nastať ozajstný súzvuk duší a vzťah by mal stáť na ozajstnom priateľstve. V rodine muž a žena stoja na opačných póloch jednej energie. Rozpoznať svoju rolu v súlade s týmito pólmi je zárukou harmónie vo vzťahu, ale i vášne. Čím sú polarity vzdialenejšie, tým výraznejšia je vášeň, čím bližšie sú, tým väčší je medzi partnermi chlad.
A čo ak to dvojici dlho ladilo, boli jeden pre druhého ako stvorení a potom sa to celé akosi rozladilo. Môžu sa ešte niekedy na seba napojiť?
Dokonca je to nevyhnutnosť, a ak nie, budú to ešte niekedy v budúcnosti musieť urobiť. Vo vesmíre nič nie je náhodné a všetko má svoj začiatok, trvanie aj koniec. Na zmysel orientovaná Franklova psychológia tvrdí, že všetko, čo sa deje, má svoj hlboký zmysel a význam a stojí za to ho hľadať. Pozitivisti zas tvrdia, že vo vesmíre neexistuje žiadna sila, ktorá by bola proti mne, a vo všetkom, čo sa mi deje, je možné nájsť pozitívny zmysel.
Ako by to malo vyzerať doma u dvojice, ktorej to dokonale ladí?
Páči sa mi prirovnanie s babičkou. Keď som bol malý, išiel som k babičke, nie k dedkovi, pretože ona bola tá, ktorá ich domu dávala atmosféru, vytvárala teplo. No dedko bol ten, kto postavil múry domu, vďaka ktorým ona mala kde hriať a svietiť, bez jeho múrov by sa to iba niekde rozlialo. Myslím, že tak nejako by to malo byť. Muž by mal mať priestor byť mužom a žena ženou.
Prečo sa niektorým ľuďom neustále lepí smola na päty?
To, ako myslím, aké myšlienky mám, takým sa stanem. Ak sa neustále cítim ako obeť, obeťou sa aj stanem. Čo je, mimochodom, obrovská neúcta k sebe samému. Ak sa stále cítite ako „menej“ a aj to vyžarujete, automaticky priťahujete agresorov, ktorí cítia vašu slabosť a neustále sa dostávate do tých istých životných situácií. To je frekvenčný zákon.
Aký máte názor na genetiku? Ako môžem ovplyvniť to, čo mám geneticky dané?
Kto je dieťa na fyzickej úrovni? Zhluk buniek, ktoré dostalo od mamy a otca, mix všetkých našich predkov a všetky ich informácie máme zapísané v DNA. No nie všetko, čo máte v DNA zapísané, sa aj prejaví. Výskumy ukazujú, že silou mysle, postojov, stravy a podobne dokážeme ovplyvniť aj veci, ktoré sú mi geneticky dané. Je však pravda, že možnosti sú determinované strachom, ktorý často človeku neumožní prekročiť svoje hranice.
Oveľa väčší vplyv na to, kým sa staneme, má epigenetika než samotná genetika. Teda skúsenosť, akou od momentu narodenia prechádzame.
Je podľa vás dôležité prenatálne obdobie a prvé roky života človeka?
Tehotenstvo je veľmi dôležité obdobie, keď by sa mala žena cítiť v bezpečí, pretože už niekoľko rokov dobre vieme, že jej emócie veľmi vplývajú na dieťa, ktoré čaká. Ak musí riešiť to, kde budú bývať, či si ju jej partner vôbec vezme, alebo nie, nie je to pre jej dieťa priaznivé. Predtým, ako sa dieťa narodí, jeho neokortex (sivá mozgová kôra, pozn. red.) je úplne nepopísaný papier a prvé prepojenia neurónov ovplyvní pôrod – to, aký bol, či prirodzený, či bolo dieťa hneď po pôrode v náručí matky, alebo nie a po celý život sa s ním povlečie napríklad strach z opustenia a podobne, všetko sa to vtisne do limbickej pamäte. Zážitky dieťaťa do 6 rokov vytvoria v mozgu dieťaťa štruktúru, ktorá je jedinečná a bude ho bude determinovať celý život. Preto je tento vek nesmierne citlivý a dôležitý.
Nikdy by mi nenapadlo, že naše myšlienky majú takú silu. V tomto rozhovore sme dali asi odpoveď mnohým ľuďom na otázku, prečo sa už dlho cítia zle.
Jedno indické príslovie hovorí, že „ak chcete vedieť, aké ste mali včera myšlienky, všimnite si, ako sa dnes cíti vaše telo“. Negatívna emócia je totiž ako kontrolka, ktorá bliká a upozorňuje ma na toxický postoj. Keď ju vymontujem, potlačím emóciu, prestanem cítiť hnev či strach, ale postoj mohol zostať bez zmeny. Znecitlivieť je cesta k postupnej sociopatii a psychopatii, bezcitnosti a strate zmyslu života. Necítiť, to je koniec ľudskej existencie.