Nespokojnosť so svojím telom
Alexandra Bočková je krásna mladá žena a svojím vzhľadom by sa pokojne mohla živiť ako modelka. Jej dokonalá postava môže vzbudzovať v ostatných ženách závisť, no za jej atraktívnym výzorom sú roky utrpenia a boj s chorobou, ktorá je typická pre mladé dievčatá a ženy. Saša bola totiž ešte pred pár rokmi anorektičkou. Touto chorobou trpela od svojich pätnástich rokov. „Moja pôvodná hmotnosť bola 61 kilogramov. Dokázala som sa dostať až na 43 kilogramov. V pätnástich rokoch som zmenila strednú školu a menej som sa hýbala. Nepáčili sa mi moje krivky, ženské obliny a túžila som po svojej dievčenskej štíhlosti. Moje telo sa začalo meniť a mne sa to nepáčilo,“ otvorene hovorí mladá žena. Anorexiou trpela osem rokov a obdobie nejedenia sa striedalo s bulímiou, keď vracala a používala preháňadlá. Spočiatku pri chudnutí len vynechala večere. „Anorexia je komplikovaná. Nie je to o tom, že chcete schudnúť dva kilogramy. Dievča chce byť stále chudšie a chudšie. Anorektička vníma samu seba ako veľkú ženu, hoci jej kilogramy ubúdajú,“ tvrdí Alexandra.
Všetko začína postupne
To, že vynechala večere, jej nestačilo. Postupne prestala chodiť v škole na obedy a vynechávala všetky ostatné hlavné chody. Rodičia si všimli, že nezvykne večerať, ale pripisovali to veku, keď si dievčatá strážia hmotnosť. Pri chudnutí na niekoľko rokov dokonca stratila menštruáciu. „Vedela som, že by som mala začať normálne jesť. No anorektička sa vôbec nebojí jedla, desí ju však priberanie. U mňa prišla najprv bulímia. Každá anorektička má totiž aj bulimické obdobia. Obe choroby sa zvyknú striedať,“ tvrdí Alexandra Bočková. Spočiatku obmedzila len stravu, no časom pridala aj šport. „Po roku či dvoch môjho anorektického obdobia som začala najprv cvičiť doma. Robila som drepy, kliky a brušáky. Potom som začala chodievať do fitka. Niekedy som bola v posilňovni aj dvakrát denne. Neodišla som odtiaľ, pokiaľ som neprešla všetky stroje,“ hovorí v otvorenom rozhovore.
Je to ako alkoholizmus
Alexandra tvrdí, že telo si zvykne na všetko. Dokonca aj na hlad, preháňadlá a vracanie. „Anorektičky sú neustále hladné. Ak sa náhodou naješ a máš plný žalúdok, nastupujú výčitky svedomia. Horšie ako ten hlad je však fakt, že pri anorexii zo žien odchádza radosť zo života a energia. Mnohé anorektičky často jedia sladké, lebo energiu potrebujú,“ tvrdí vyštudovaná právnička. Školu takmer pre svoju chorobu nedokončila. Nemala na ňu dostatočnú energiu. Našťastie ju priateľ prehovoril. Sama mala obdobia, keď ju nič nebavilo, nemala chuť nikam ísť, bola len doma a v posteli. Dnes rozumie, že človek bez jedla skrátka nemôže fungovať. Hoci trpela touto chorobou osem rokov, zdravotné problémy sa prejavili až neskôr. Sympatická blondínka prirovnáva anorexiu k alkoholizmu. Nikdy sa z nej nedá úplne vyzdravieť. „To máte veľmi podobné. Alkoholička si po prvom probléme môže dať pohárik. Anorektička sa náhodou poriadne naje a uvažuje, či to nepôjde vyvrátiť. Myslím si, že každá bývalá anorektička si svoju hmotnosť bude strážiť navždy,“ myslí si Alexandra.
Vyhrala láska
Rodičia ju pod kontrolou nemali, lebo sa osamostatnila už ako devätnásťročná. Dva roky dokonca o anorexii netušil ani jej priateľ. Anorektičky vraj vedia dokonale klamať a zastierať, či si perfektne vymýšľať, že už jedli. „Vedela som, že som chorá. Na dva týždne sme s priateľom odišli na dovolenku. Potrebovala som si dohodnúť termín skúšky Právna psychológia, a tak som kontaktovala odborníčku, ktorá nás predmet učila. Prišla som k nej do ordinácie, a keď zbadala moju vychudnutú postavu, navrhla mi, či sa nechcem porozprávať. Najprv som ju vysmiala, no potom som sa s ňou podelila o svoj príbeh. Bol to práve priateľ, ktorý ma prehovoril, aby som navštívila odborníčku. Keď uvidel lekársku správu, nebolo mu všetko jedno. Dal mi na výber. Mala som si vybrať medzí ním a anorexiou,“ spomína Alexandra. Keby svojho priateľa nemilovala, tak by sa pre liečbu zrejme nerozhodla. Jej najbližší človek bol pre ňu silnou motiváciou. „Vedela som o svojom zdravotnom probléme. No sama by som s tým nič nespravila. Žena musí mať naozaj silnú motiváciu, aby sa z anorexie dokázala vyliečiť."
Žiť ako predtým
Návrat k normálnemu stravovaniu bol hrozný a ťažký. „Učila som sa jesť ako bábätko. Ako anorektička som totiž mala v hlave poriadny guláš,“ hovorí Saša. Spočiatku jedávala len šaláty a ľahké jedlá. Stále sa snažila jesť tak, aby nepribrala. Stále totiž mala v hlave určitú kontrolku. „Bolo naozaj ťažké dostať sa z toho... Nešlo to lusknutím prstov. Musela som zmeniť psychické nastavenie. Kým som sa naozaj vyliečila, tak mi to trvalo aj dva roky. Každá žena sa z toho môže dostať, ak má oporu,“ je dnes presvedčená majiteľa fitka pre ženy. Musela prestať s chudnutím, lebo nechcela prísť o muža, ktorého miluje. Aby nemyslela len na jedlo, tak sa musela zamestnať športom. Práve zdravý pohyb, cvičenie a šport jej pomohli nájsť rovnováhu. Dnes je to práve Alexandra Bočková, ktorá radí ženám ako cvičiť, jesť a pracovať na svojej postave. „Anorexia nie je jednoduchá. Žena dokáže vyzdravieť, iba ak to ona sama chce. Ak nechce, tak jej nepomôže nikto a nič. Najbližší vás môžu prosiť, no nič s vami nepohne. Ja som sa vyliečila aj vďaka láske,“ končí svoj príbeh dvadsaťdeväťročná podnikateľka.
