Aké ORL ochorenia trápia deti najviac?
U nás sa k lekárovi chodí aj s nádchou. A práve to aj najčastejšie riešime. V porovnaní napríklad so západnými krajinami, kde sa nádche nevenuje až taká pozornosť, rodičia ju zvládnu aj bez lekárskej pomoci. Okrem spomínanej nádchy, teda rinitídy, najviac riešim v ambulancii zápal prínosových dutín, z času na čas sa objaví obdobie angín, v zime sú to zápaly stredného ucha, vírusové aj bakteriálne. Ale to sú skôr sezónne ochorenia.
Za tým, že rodičia chodia s nádchou k lekárovi, môže byť aj tlak zo škôlok, niektoré neprevezmú dieťa s nádchou, pretože na nich zase tlačia rodičia zdravých detí... Je vtedy dieťa infekčné, alebo nie?
Samozrejme, že je infekčné, ale za ideálnych okolností by to dieťa, ak nemá zásadnú poruchu imunity, malo zvládnuť samo.
A môže chodiť do škôlky, alebo nie?
Na Slovensku nie, za hranicami smerom na západ s tým nemajú problém. Napríklad v Anglicku je bežné, že tam deti chodievajú so sopľami do škôlky, nikoho to tam netrápi.
Keď som robil v Anglicku au pair, sám som vozil do škôlky deti so sopľami a nikto s tým nemal najmenší problém. Mali tam svoju zdravotnú sestru a ak dieťa malo teplotu, ľahlo si do izolovanej miestnosti. Sestrička chodila medzi deti a pomáhala im vysmrkať sa. U nás je kultúra iná, nielen učiteľky, ale aj rodičia zdravých detí obviňujú rodičov chorých detí, že im nakazia zdravé dieťa. Škôlka však bude vždy pre deti infekčné prostredie. Nemyslím si, že tento anglický prístup je ten najsprávnejší, ale možno by sme mali akceptovať, že nádcha je nezávažná detská choroba, ktorá sa nemá vždy liečiť plejádou lokálnych antibiotík.
Ktoré obdobie je najzáťažovejšie?
Určite prechodné obdobie, jar a jeseň. Záťažovým obdobím pre deti je tiež slabá zima, keď nemrzne.
Práca detského lekára je ťažká, s detským pacientom sa robí úplne inak ako s dospelým. Taktiež je rozdiel ošetrovať dvojročné a pätnásťročné dieťa. Ako to zvládate?
Ono to chcelo určitú dávku sebazaprenia. Primárne totiž nie som detský lekár. ORL na Slovensku je všeobecné, nie je už rozdelené na detské a pre dospelých. Ja ho robím preto, lebo som „zdedil“ detskú ORL ambulanciu. Musel som sa to naučiť. Chce to extrémnu trpezlivosť, treba prísť na to, ako s deťmi spolupracovať. Napríklad, že nepomôže žiadne násilie a namieste nie je vždy ani zvýšený hlas. A aj keď som extrémne nahnevaný, musím si stále držať nervy na uzde.
Ako dlho to robíte?
Detské ORL robím štyri roky, ale ORL všeobecne robím od roku 1998, čiže už 19 rokov.
V ambulanciách ORL sa často rieši nosná mandľa. Kedysi, keď sa vybrala, dorástla. Dnes to už zrejme nehrozí...
Kedysi sa nosová, správne hltanová, mandľa vyberala špeciálnym nástrojom, v lokálnej anestézii a robilo sa to v podstate „naslepo“. Zhruba v 90. rokoch sa začalo používať aj sedatívum, vďaka ktorému mali deti na tento výkon amnéziu, teda nepamätali si ho. Ale veľa dospelých, ktorí ku mne prídu so svojím dieťaťom, si na tento pomerne bolestivý výkon pamätá, pretože im mandľu vyberali v čase, keď ešte sedatívum nebolo. Celé to trvalo síce len pár sekúnd, ale bolo to asi veľmi nepríjemné.
A dnes?
Dnes sa tieto operácie robia v celkovej anestézii a nie je už ani problém s tým, že by nosová mandľa dorástla. Robí sa to totiž pod endoskopickou kontrolou a lymfatické tkanivo sa špeciálnym prístrojom dokáže elegantne vybrať celé von.
Kedy má ísť nosová mandľa von?
V niektorých súkromných centrách lekári odporúčajú vybrať mandľu už pri prvom náznaku problému. Pritom nejde o lacnú záležitosť, ak mandľu vyberajú u nich, a nie v nemocnici. Toto je ťažké rozhodnúť niekedy aj pre mňa. Dnes je tendencia robiť to ako na bežiacom páse, pretože je to relatívne dobre ohodnotené. Netvrdím, že je to univerzálne riešenie pre všetkých, ale mnohým deťom pomôže. Treba sa dobre rozhodnúť, či je to naozaj potrebné, a predovšetkým, či problém naozaj spôsobuje hltanová mandľa. Mandľa má totiž svoju imunitnú funkciu, ale keď už je tkanivo také veľké, že spôsobuje mechanickú prekážku v nosohltane, tak dieťa už trpí aj tým, že dýcha ústami a v noci chrápe. Najčastejšie potom mávajú časté a dlhotrvajúce zápaly horných dýchacích orgánov. Deti môžu dokonca trpieť na závažné spánkové apnoe, ktoré môže negatívne ovplyvniť psychický vývoj. Taktiež môže nastať porucha vývinu chrupu a veľmi časté sú zápaly stredného ucha.
Vtedy je to asi jednoznačné...
V takých prípadoch je pre mňa rozhodovanie jednoduché a rodičom vysvetlím, že je to potrebné. Do úvahy beriem všetky údaje od rodičov. Ak zdravotné problémy nie sú také jednoznačné, dieťa trpí na opakované choroby a mandľa nie je až taká veľká a nespôsobuje prekážku v dýchaní, tak je na zváženie, či treba operovať. Ak mandľa nie je extrémne veľká, výsledok po operácii nemusí byť vždy lepší. Dieťaťu síce neuškodí, ale problémy pretrvávajú. Medicína nemá vždy jednoznačnú odpoveď. Nie je to teda univerzálne riešenie pre všetky deti a nie som za to, aby sa to robilo všetkým a, samozrejme, aj rodičia to väčšinou akceptujú ako posledné riešenie a ja ich chápem. Pre mňa je samozrejmé všetko rodičom vysvetliť, ale rozhodnutie nechávam na nich. Opakovane mám však také skúsenosti, že ak je operácia jednoznačne potrebná, pretože mandľa naozaj robí problém, vtedy sú rodičia proti. Ak váham s indikáciou operácie, vtedy rodičia chcú operáciu. Medicína je aj o kompromisoch.
A čo krčné mandle? Pamätám sa, že kedysi deti utešovali pred vybratím krčných mandlí tým, že po operácii budú jesť len zmrzlinu. Stále to platí?
Dnes už máme moderné analgetiká, teda lieky proti bolesti. Ale zmrzlina tiež poteší, nielenže miesto zákroku ochladí a tým utíši bolesť, ale je to aj veľmi kalorické jedlo. A keď máte za sebou takúto operáciu a začnete hladovať, pretože prehĺtanie spôsobuje bolesť, vtedy sa rana veľmi zle hojí. Takže zmrzlina mala svoje dvojité opodstatnenie.
V súčasnosti je takmer každého mladého človeka vidieť so slúchadlami na ušiach. A nielen vidieť, ale aj počuť, a neraz poriadne, hudbu počúvajú veľmi nahlas. Odráža sa to aj na ich sluchu?
Stretávam sa s tým. Už sa tu začínajú objavovať deti, ktoré počúvajú hlasnú rockovú hudbu, pričom používajú slúchadlá, ktoré sa celé vložia do zvukovodu a sú o to nebezpečnejšie, pretože vytvárajú extrémny akustický tlak na bubienok, a tým na sluchový orgán. No aj bežné slúchadlá môžu spôsobiť v akustickú traumu. Často ku mne prídu deti, ktoré majú pocit, že zle počujú. Deti majú šťastie v tom, že ich organizmus je schopný rýchlo sa zahojiť a že aj takto porušený sluch sa dokáže zregenerovať. Je to len však otázka času. Ak je na sluchový orgán či na vnútorné ucho neustále vyvíjaná nejaká akustická záťaž, môže sa to prejaviť v budúcnosti a v dospelosti už sluch nemusí byť stopercentný. Zo sluchového spektra potom môžu zlyhávať najmä tie vysoké frekvencie.
Nemali by ich teda vôbec používať, alebo sa majú vyhýbať len určitému typu? Je ťažké zakázať im ich úplne...
Určite neodporúčam slúchadlá, ktoré sa do uší vkladajú, i keď dojem a pocit z hudby je intenzívnejší. Ak už ich používať, tak radšej také, ktoré sa prikladajú na ušnicu. Tie majú omnoho menší akustický tlak, ale aj pri nich s mierou. Čo sa týka nových telefónov či MP3 prehrávačov, v nich je nastavená európska norma, ktorá vás pri pridávaní hlasitosti už ďalej nepustí. No aj tá sa dá v telefónoch vypnúť a mladí to, samozrejme, robia. Ak už teda používať cez slúchadlá, tak s mierou a citom. Pretože sluch nebude donekonečna dobrý.
A čo napríklad občasné používanie slúchadiel u menších detí, napríklad vo vlaku, kde chcete pustiť dieťaťu cez počítač rozprávku alebo pesničky? Môžeme im to občas dovoliť?
Myslím, že áno, ak je to primerane nastavené. Ak hlasitosť rodič skontroluje a sú to slúchadlá, ktoré sa prikladajú na ušnicu, s tým zásadný problém nie je. Len treba zabrániť tomu, aby si to deti dávali hlasnejšie samy. Krátkodobé používanie však nie je škodlivé.
Aký problém so sluchom majú menšie deti?
Tým, že zatiaľ nepočúvajú hlasnú hudbu, rizikové sú u nich najmä časté zápaly stredného ucha. Ak sa totiž nedostatočne vyliečia, deti môžu mať prechodný problém so sluchom. No aj vďaka dobrej diagnostike a vhodným antibiotikám sa málo detí dostáva do štádia chronického zápalu. Problémy so sluchom, aké majú dospelí, sa, našťastie, vyskytujú v detstve zriedkavo. Sú to buď vrodené choroby sluchu, teda geneticky dané, alebo môžu vzniknúť po narodení, napríklad ak dieťa prekoná nejakú virózu, povedzme cytomegalovírusovú infekciu. V extrémnych prípadoch môže spôsobiť poruchu sluchu u detí aj chrípka alebo podávanie niektorých špeciálnych antibiotík, ktoré sa používajú ako život zachraňujúce u nedonosených detí, ktorým napríklad hrozí sepsa. Stáva sa, že si to vyžiada daň v tom, že poškodí sluch. Vtedy je dôležité takúto poruchu sluchu včas diagnostikovať a následne korigovať, aby sa dieťa primerane vyvíjalo zo psychickej a sociálnej stránky, aby sa rozvíjala reč.
Takže tieto zmeny sluchu sú nezvratné, ale dá sa s tým niečo robiť?
Poruchy napríklad po spomínaných silných antibiotikách alebo geneticky dané sú nezvratné a niekedy, žiaľ, aj progresívne do tej miery, že môžu vyústiť do úplnej hluchoty. Vtedy už načúvací aparát nestačí a musí sa to riešiť kochleárnym implantátom. Len sa treba správne rozhodnúť a začať intervenciu včas. Ale to by bolo ešte na dlhý rozhovor.
ORL robíte už 19 rokov, z toho štyri roky sa venujete deťom. Sú deti iní pacienti ako dospelí?
Asi to závisí od regiónu. Predtým som pracoval v Liptove, vo vojenskej nemocnici v Ružomberku, kde som zažil super obdobie, pracoval som na úžasnej klinike, kde bol skvelý tím. A mám pocit, že liptovské deti boli iné, menej vystresované, robilo sa s nimi s väčšou pohodou. V Bratislave boli tie začiatky, keď som začal s dospelými, dosť ťažké. Práca s deťmi je však teraz pre mňa oveľa veselšia a prijateľnejšia ako s dospelými.
