Keby to Adamovi nebolo hlúpe, najskôr by už dávno náš snubný prsteň šupol niekam do krabičky. Predtým mu neprekážal, dokonca ani v čase, keď pracoval ako pomocný robotník na stavbách alebo vypomáhal ako závozník pivovaru.
„Som šťastne ženatý muž a chcem, aby to všetci videli!“ nadúval sa pýchou, pretože v tom čase medzi nami bolo všetko v poriadku; mali sme sa radi.
Kedy sa to zmenilo? Tušiť som to začala niečo vyše pol roka predtým, ako tá zvláštna súhra okolností zmenila môj život. V tom čase už Adamovi prsteň prekážal, a preto si ho často sťahoval. Bolo zrejmé, že má milenku, ale ja som nevedela, ako sa dopátrať k dôkazom, na základe ktorých by som k tomu mohla zaujať stanovisko.
„Táraš,“ zmietol pravidelne zo stola moje pokusy porozprávať sa. Zároveň ma však odháňal zo svojej strany postele, vykrúcal sa zo spoločných aktivít, ktoré som chcela podnikať vo voľnom čase. Ustavične sa vyhováral na únavu, zlú náladu, starosti. A jedného dňa stratil aj snubný prsteň. Hľadal ho všade, v taške, v peňaženke, vo veciach z nákupu, ktorý robil, pretože ja som mala pracovnú sobotu. Zmierili sme sa s tým, že už ho nikdy neuvidíme, keď mi zavolala kamarátka Jana.
„Počuj, Tereza, nebol ten Adamov prsteň žlto-biely s drobnými kamienkami? Jedna pani na Facebooku podobný našla, zdieľa to veľa ľudí už niečo vyše týždňa, ale majiteľa nie a nie nájsť.“
„Na vnútornej strane bolo moje meno a dátum svadby,“ zareagovala som dychtivo. „Možno by to pomohlo identifikovať, či je to ten náš,“ napadlo mi a Jana sľúbila, že mi pošle kontakt na paniu, ktorá príspevok na internet zadala.
Keď som od tej ženy dostala fotku, videla som na nej kópiu krúžku, ktorý som mala na sebe aj ja. Mohla to byť náhoda, ale ja som si bola takmer istá, že je to naozaj Adamov prsteň. Napadlo mi, že sa iste poteší, keď mu ho nájdem. Alebo mu tým aspoň poriadne vypálim rybník.
„Môžete nejako dokázať, že je váš?“ skúšala ma poctivá nálezkyňa, a tak som jej povedala vygravírované meno a dátum svadby.
„Výborne, som rada, že sa majiteľ našiel. Mama ho našla pri upratovaní izby, ležal pod posteľou,“ prekvapila ma tá žena. „Chceli sme vám volať, ale na recepcii číslo uvedené nebolo a kópie dokladov si pri krátkych pobytoch nerobia,“ vysvetľovala.
„Pod akou posteľou?“ začudovala som sa.
„Viete, naša mama pracuje v tom hoteli, kde ste boli ubytovaní. Váš muž ho asi musel vytratiť, možno pri umývaní alebo pri obliekaní,“ vysvetľovala.
Práve v tej chvíli v zámku zarachotil kľúč a zamračený Adam vošiel do dverí. Negativita z neho sršala, len čo vošiel, a mne svitlo, že tu nie je rád. Chodí sem, pretože sem patrí, ale prítomnosť vedľa mňa ho svrbí rovnako, ako ho svrbel ten krúžok na prste.
Žena mi do telefónu stále niečo rozprávala, zjavne si vôbec neuvedomila, že je práve svedkyňou jedného boľavého zistenia. Manžel ma pozdravil neutrálnym „čau“ a siahol po ovládači. Spomenula som si na dlhú sobotnú zmenu, ako sa mi vliekla, kým môj muž strkal nenápadne do vrecka snubný prsteň. Mala som svoj malý dôkaz a napodiv sa mi veľmi uľavilo.
Adam spočiatku zapieral, ale boli to len posledné, chabé prejavy slušnosti, vďaka ktorým som pochopila, že odchádzam práve včas na to, aby medzi nami zostal aspoň malý zvyšok úcty.
Často si spomeniem na tú paniu, ktorá mala pocit, že urobila dobrý skutok. A vlastne – ona ho naozaj urobila. Môj súčasný partner je mojím novým začiatkom a ja som rozhodnutá urobiť všetko preto, aby mi tentoraz láska vydržala.