Môj muž bol tyran, bil nielen mňa, ale aj naše dve deti. Nakoniec som musela ujsť do azylového domu, kde sme so synom a dcérou žili inkognito. Manžel ma však našiel, a vždy keď bol opitý, vykrikoval vonku pred domom, že mi zakrúti krk. Potom si ako mávnutím čarovného prútika kľakol a plakal, ako veľmi mu chýbam. A keď som mu oznámila, že ak ma chce späť, musí prestať s pitím, kričal, že som sviňa a že ma raz zabije.
„Panebože, kedy sa to skončí?“ pýtala som sa sama seba.
Ten deň nebol ďaleko... Vracala som sa vtedy večer z práce, keď mi silné ruky zovreli hrdlo a ovanul ma alkoholový opar. Zápasila som o každučký nádych a nakoniec som videla len čierne škvrny a potom si už nič nepamätám. Prebrala som sa až v nemocnici.
„Keby vás nebol našiel psičkár, asi by ste už nežili. Váš manžel sa zrejme domnieval, že vás zabil, a spáchal samovraždu.“
A tak som sa mohla aj s deťmi vrátiť domov. Manžel mi však zanechal nepekný „darček“ na rozlúčku. Škrtením pomliaždené stavce mi spôsobovali neuveriteľné bolesti, až som sa niekedy tackala ako námesačná. Potom mi kolegyne darovali k tridsiatym narodeninám masáže. Keď som zistila, že masérom je muž, dosť ma to vydesilo. Mužskému plemenu som už nedôverovala.
Nemal zrak, ale cit ako nikto
„Neboj sa, ten človek má zlaté ruky, a navyše sa pred ním nemusíš hanbiť, je slepý.“
A tak som teda rehabiltačného zariadenia, ktoré bolo neďaleko môjho domu, zašla. Príjemný hlas a príjemné prostredie. Teplo a pes rozvaľujúci sa pri radiátore. Vysoký, hladko oholený muž športovej postavy.
„Uvoľnite sa a užite si to,“ povedal a jeho ruky, mäkké a hladké od oleja, ktorý používal, mi ľahko hnietli ramená. Zavrela som oči. Také láskanie som necítila už dlho.
Na ďalšiu masáž som sa tešila. Masér mi po procedúre ponúkol jazmínový čaj amne napadlo, či ho nezdržujem od práce, od rodiny-
„Prácu dnes už nemám a manželka odo mňa odišla.“
„Čože, opustiť takéto ruky?“ vyletelo zo mňa.
„Manželstvo nie sú len ruky. Mám len predstavivosť, a to mojej žene nestačilo.“
V noci som snívala, že ma jeho ruky hladia a želala som si mať ich doma
Prebehlo ešte niekoľko masáží a šálok čaju... a ono sa to podarilo! Keď sme sa s Milošom prvý raz pobozkali, vzal moju tvár do dlaní a jemne a nežne si ju prezeral prstami. Pomilovali sme sa. Aj pri tom boli jeho ruky zázrak!
„Milujem ťa,“ pošepkala som nakoniec Milošovi spontánne.
„To predsa nejde. Zostane to iba medzi nami, tu. Čo by tomu povedali tvoje deti? Nahovoriť si slepca!“
Aby som rozptýlila jeho obavy, pozvala som ho cez víkend na rodinnú večeru, uviedla som ho k stolu a predstavila ho deťom.
Nastalo krátke ticho, syn a dcéra sa na seba pozreli.
„Tiež nás bude biť?“ riešili to, čo ich pálilo, Milošova slepota na programe nebola. Naopak, mal k svojmu hendikepu veľký benefit. Vodiaceho psíka!
Tú noc spal Miloš v mojej spálni a už tam aj zostal. Jeho pes však spí pri deťoch, stráži ich sny a odháňa nočné mory. Od toho dňa sa dcéra prestala pocikávať a syn začal zase normálne hovoriť. A ja? Tie ruky by som nedala nikomu na svete! Hladia ma a masírujú a ja som konečne šťastná.
